Povedal som si, že keď už názvy článkov, ktoré posielam z českého hlavného mesta nesú názov Pohľad od Vltavy, je načase, aby som niečo napísal aj o rovnomennej rieke.

Lenže čo? Ospieval ju už v svojej symfonickej básni Bedřich Smetana, krásne o nej písal Karel Čapek, Vltavu stvárnil nejeden maliar, fotografické zábery obehli svet, zahrala si vo filmoch.

Nuž čo, povedal som si, musím sa vybrať na miesto činu, hľadať inšpiráciu v Prahe  priamo pri rieke. Prechádzam sa v tých končinách rád, ostatne taký pohľad z Malej Strany napríklad na Hradčany poznáte určite aj vy.

Vltava samozrejme nepreteká iba Prahou, veď je to najdlhšia česká rieka, meria vyše 400 kilometrov. Nebudem sa ale pechoriť až  na Šumavu alebo k Mělníku, kde sa Vltava vlieva do Labe.

Sadol som na metro (pražské), vystúpil pri jednom z mostov. Reku, pozriem si rieku z oboch brehov. Smelo som vkročil na most, ale zrazu ma oblial studený pot. Veď čítaš noviny, ty hlupák, neuvedomuješ si ako riskuješ? Správy a reportáže o mostoch v posledných mesiacoch znepokojili obyvateľov hlavného mesta. Na začiatku tohto roka bolo vo veľmi zlom stave (šiesty stupeň zo siedmich)  vyše 40 mostov, medzi nimi aj časť Karlovho mosta alebo Palackého most. Viac ako sto mostov bolo „iba“ v zlom stave. Pochopiteľne, nie všetky vedú cez Vltavu, ale z tých vltavských je vo veľmi dobrom stave vraj len Trojský.

Čítaš: Ten a ten most dočasne uzavreli, tam zase spadla lávka. Čo keď práve mojich sedemdesiat kíl rozhodne a ja sa stanem vinníkom pádu mosta? Asi si ťukáte na čelo, určite tvoje kilogramy zapríčinia katastrofu. Máte pravdu, ale čo keď práve vtedy ako ja, pôjde po moste kolóna tankov na pomoc nejakému dočasnému prezidentovi? Tak veru, to je už iná káva. Alebo si vezmite most v Janove, ktorý spadol minulý rok. Kontrolovali ho, ale neustrážili. Oceľové lano bolo príčinou tragédie. Neopravovali tí Taliani a neopravovali.

Dovtedy som si mosty príliš nevšímal. Veď podľa jedného štátnika tvrdenie, že  máme byť  mostom medzi Východom a Západom, je nezmysel. Na moste predsa nikto nebýva. Neviem, nepoznám všetky mosty na svete, ale štátnikom verím.

Kto by sa zaoberal mostami. Stoja tu a hotovo. Rovnaká samozrejmosť, ako že zajtra vyjde slnko. Postavili ich preto, aby sa po nich chodilo a jazdilo. Majú slúžiť, a to je ich povinnosť. Zrazu však toľká nevďačnosť: dovolia si byť v zlom stave, niektoré aj padať.

Rýchlo som sa z predmostia vrátil domov, ale článok o Vltave mi nedal spať. Kúpil som si teda záchrannú vestu, pod kabát som si pre istotu vzal ešte nafukovacie koleso, ktoré som našiel medzi domácimi haraburdami, a poď ho znovu k mostu. Pred vstupom naň som sa však zháčil.   Dajme tomu, že most spadne a ja sa vďaka svojej výbave zachránim. Je však voda dostatočne čistá? Zaslúži si rieka ešte svoj prívlastok „stříbropěnná“ Vltava? Okrem toho je na mieste môjho prípadného pádu dovolené kúpať sa? Spadnem do rieky, poplávam k brehu a hneď sa ozve píšťalka strážnika: Zákaz, pokuta, váš občiansky preukaz prosím.

Nie, takto riskovať nemôžem. Ako ale napísať článok bez toho, aby som prešiel na druhú stranu rieky?  Siahol som po encyklopédiách. Kedysi v Prahe žiadny most nad Vltavou nebol, chodilo sa cez brody. Možno riešenie. Popýtal som sa, ale odpovedali mi len udivené pohľady: Brod, tu v Prahe? O ničom takom sme nepočuli. Potom ma napadlo, že by som si mohol požičať čln. Rozmyslel som si to. Vzhľadom na vek a kondíciu by som sa sotva dostal na druhú stranu. A potom ešte z druhej späť na prvú.

A tak som sa rozhodol, že počkám. Usilovne čítam noviny, sledujem televíziu aj rozhlas. Diskutuje sa o tom, či sa ten a ten most má podoprieť, zbúrať alebo rekonštruovať. Aké problémy spôsobí zastavenie  či prerušenie prevádzky na ňom v pražskej doprave. Prečo sa údržba mostov zanedbala.

Možno je problém v tom, že ľudia sú dnes príliš nároční. Ako sa zrejme obyvatelia Prahy radovali, keď bol v 12. storočí postavený cez Vltavu prvý kamenný most. Prosím, musel im stačiť jediný. Teraz ich je podstatne viac a občania by ešte chceli, aby boli v poriadku, udržované. Ale to nie je len tak. Treba byť trpezlivý.

Ako som ja. O pozhovenie prosím aj čitateľa. Článok napíšem, len čo sa osmelím na druhý breh Vltavy. Takže, prosím, toto ešte nie sľubovaný materiál. Len príprava naň, aby ste videli, aké je to neľahké napísať do novín autentický materiál. Nehovoriac už o oprave mostov.