Slovenskými médiami pertraktovaný „bombastický“ mediálny hit znetvorenia pamätníka komunistického ideológa Vasiľa Biľaka, ktorý mu v jeho rodnej obci Krajná Bystrá dali zhotoviť jeho spolurodáci, opäť rezonovala na Okresnom súde vo Svidníku. Opäť proti sebe stáli dva nezmieriteľné tábory, z ktorých každý mal tú svoju objektívnu pravdu na „demokratický spôsob“ a vlastné životné skúsenosti pretavené do životných hodnôt. Aj keď na prvý pohľad ide v tejto kauze o právne jednoduchý problém poškodenia cudzej veci a náhradu škody, objektívny pozorovateľ by nechcel byť v koži sudcu, ktorý má na krku riešenie tejto právnej veci.

V tejto fáze rozlúsknutia sporu znie otázka tak či ide o trestný čin alebo priestupok a toto kvalifikovanie sa odvíja od výšky škody... Aj preto sa súd až príliš dôkladne zaoberal technickým spôsobom odstránenia farby, ktorou bol Biľakov pamätník poliaty a od toho sa odvíjajúcou faktúrou za práce. Pretože § 246 ods. 1 Trestného zákona  (poškodzovanie cudzej veci)  je nekompromisný:

„Kto poškodí cudziu vec tým, že ju postrieka, pomaľuje, popíše farbou alebo inou látkou, potrestá sa odňatím slobody až na 1 rok.“

A ešte dodáva, že „z hľadiska zavinenia sa vyžaduje úmysel“, čo je v tejto kauze nad slnko jasnejšie. V podstate teda ide o jeden rok vo dvoch ľudských životov. Autori poškodenia pamätníka, Ľuboš L. a Peter K. sa nemôžu vyviniť tvrdením, že išlo o náhodu alebo neúmyselné poškodenie, keďže svoj autorský spolupodiel na tejto „úprave“ cudzej veci červenou syntetickou farbou niekoľkokrát hrdo  verejne deklarovali.  Na druhej strane, snaha občanov Krajnej Bystrej o dôkladné potrestanie vinníkov poškodenia im nemôže „prisoliť“ operovaním  pojmom „dôležitý kultúrny záujem“, keďže ten sa dá použiť iba v prípade pamiatok svetového kultúrneho dedičstva, nedovoleného vývozu pamiatok, porušenia medzinárodných zmlúv atď.

Na margo pojednávania, ktoré prebehlo vo Svidníku 21. marca za mimoriadne veľkého záujmu verejnosti (najmä z Krajnej Bystrej), možno spomenúť, že prizvanie historika, aby zhodnotil úlohu a činnosť Vasiľa Biľaka v roku 1968 (okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy) a počas „normalizačného procesu“ (70-te roky) bolo zbytočné a kontraproduktívne. Zvlášť, keď mladý historik v hodnotených časoch ešte nebol na svete a teda vtedajšie pomery pozná iba sprostredkovane „z druhej ruky“.  Toto mali už dávno urobiť renomovaní českí a slovenskí historici a politológovia, a na tomto základe malo byť Vasiľovi Biľakovi oficiálne vyhradené miesto v dejinách Československa i Slovenska. A potom by sa museli zaoberať aj úlohou Jána Čarnogurského pri totálnej likvidácii a rozvrate slovenského poľnohospodárstva, podielom Václava Havla na rabovaní elitných slovenských strojárenských fabrík pri rozdeľovaní Československa, autorstvom Vladimíra Mečiara pri „privatizačnom“ ničení slovenských podnikov, rozpredajom strategických podnikov a spoločností Ivanom Miklošom a Mikulášom Dzurindom do rúk zahraničných kapitalistov atď...

Jedno je isté, nech už sa táto kauza ťahá pred súdom akokoľvek dlho a nech skončí ako priestupok či trestný čin, ľudia spod Dukly si svojho Vasiľa Biľaka nedajú. Sú si vedomí toho, že nebyť svojho rodáka, kraj na severovýchode Slovenska by dnes bol vyľudnenou divočinou, vhodnou akurát tak na národný park. Pretože ľudia by z neho odišli za prácou už dávno. Kým sa do industrializácie tohto kraja nepustil z moci politickej sám Biľak, aby týmto ľuďom, hrdlačiacim na chudobnej pôde aby vôbec prežili pomohol, dovtedy by tu prekvital regionálny rozvoj „na bratislavský spôsob“, ktorý poznáme tak dôverne z našich dní na vlastnej koži. A dovolím si tvrdiť, že ich pravda v tomto spore je hlbšia, cennejšia a čistejšia, ako pravda paragrafov alebo dvojice „demokratických umelcov“. Kto tomu neverí, nech sa ide presvedčiť do kraja pod Duklu...

A záver? Kdesi raz bolo napísané: Ničenie hodnôt v zaslepení strachom a nenávisťou je v každom z nás!