ZOSTALI NEZNÁMYMI HRDINAMI
Zdá sa, že skutočne celé polstoročie si nikto nespomenul na našich hrdinov – mladých slovenských vojakov, ktorí počas II. svetovej vojny toho toľko prežili. Najskôr ako vojaci Slovenského štátu v tzv. Rýchlej divízii, potom v odeských katakombách ako partizáni a nakoniec sa z nich stali príslušníci 1.čs.armádneho zboru v ZSSR. Konca vojny sa ich však dožil iba minimálny počet. Boli to Jozef Hanák z Čachtíc, Ľudovít Laučík z Handlovej, Jozef Filip z Hliníka nad Hronom. Aspoň tí dali o sebe vedieť – reagovali na článok Bohuša Chňoupka. Našťastie vedeli aj o iných, ktorí by mali žiť na Slovensku.

Nikto z nich doma nerobil zo seba hrdinu, i keď každý z nich mal za sebou aspoň jeden čin, ktorý si prívlastok „hrdinský“ právom zaslúžil. Veď v marci 1944 sa v katakombách tiesnilo vyše 20 000 ľudí! Samozrejme, nie všetci z nich boli partizáni a odbojári, vtedy už väčšinu obyvateľov podzemia tvorili civili, matky s deťmi, ktoré sa skrývali pred odsunom do Nemecka na nútené práce. V tých časoch denný prídel chleba v katakombách predstavoval iba 300 gramov. Práve vďaka dvom Jozefom – Hanákovi a Filipovi sa podarilo do katakômb dostať plné korby nákladných áut nielen s chlebom, ale i mäsom a údeninami. Filipa predtým zajalo gestapo, ktoré zistilo jeho kontakty s partizánmi, našťastie sa mu podarilo ujsť. Laučík dokázal zneškodniť nemeckú stráž granátom, Hanák svojím nákladiakom prerazil závory, ktoré Nemci postavili pred jedným vchodom do katakômb, aby nakoniec priniesol vzácny náklad k druhému, nestráženému vchodu. Podľa oficiálnych údajov slovenskí vojaci - prebehlíci priniesli miestnym odbojárom tri nákladné s potravinami, 700 kg výbušnín, 14000 nábojov, dva guľomety, dva mínomety, 180 mín, 67 pušiek, šesť automatov, 257 granátov. Pre domácich vojakov „podzemnej armády“ to predstavovalo veľké bohatstvo !

Na naše nemilé prekvapenie už ani v samotnej Odese sa nám nepodarilo nájsť ani jedného vojnového veterána, ktorý by sa osobne pamätal na pôsobenie našich vojakov v katakombách. Medzi živými nie je už nikto z nich. Nepamätajú si ani na dvoch Slovákov, ktorí síce šťastne prežili vojnové útrapy, ale v Odese si našli svoje životné lásky, boli to predsa mladí muži, oženili sa a zostali žiť v tomto prístavnom meste. I keď organizácia vojnových veteránov v Odese aktívne pracuje, má svoju zaujímavú štruktúru, nikto nič nevie o nich ani o ich deťoch. Veľká škoda... Sám autor tohto seriálu sa v polovici 60-tych rokov minulého storočia počas štúdia v Odese osobne zoznámil s jedným z nich, ale veď už to bolo predsa tak dávno ! naivne si myslel, že mu bude stačiť pricestovať do Odesy, stretnúť sa s funkcionármi združenia veteránov Veľkej vlasteneckej vojny, oni ho už nasmerujú na niektorú z adries ich potomkov – a bolo by všetko v poriadku. Deti by mu pomohli oživiť spomienky na svojich otcov... Žiaľ, nič také sa nestalo. Samozrejme, žijú ešte aj tí, ktorí v apríli 1945 bojovali v berlínskych uliciach, ale... Jadro vojnových veteránov na Ukrajine i v samotnom Rusku dnes tvoria tí, ktorí v 70-tych a 80-tych rokoch bojovali v Afganistane či bývali príslušníci Sovietskej armády bojujúci v roku 1956 v Maďarsku a 1968 v Československu. Na druhej strane je v Odese i v samotných katakombách stále ešte dosť dôkazov, ktoré pripomínajú hrdinstvo slovenských vojakov v rokoch 1943-44. Ale o tom až nabudúce...