STOPY SÍCE „VYCHLADLI“, ALE NESTRATILI SA
V týchto dňoch sa v súvislosti s Ukrajinou hovorí a píše o všeličom, len nie o bojoch Ukrajincov vo Veľkej vlasteneckej vojne /1941-1945/. To však nám nemôže brániť v pokračovaní nášho seriálu o pôsobení slovenských vojakov – partizánov v katakombách pod čiernomorským prístavným mestom Odesa. Už aj preto, lebo na náš seriál aktívne zareagovalo niekoľko čitateľov Slovenského rozhľadu. Tak napríklad členka Medzinárodného slovanského výboru a Rady Združenia slovanskej vzájomnosti PaeDr. Dagmar Bollová nám zaslala kontakt na pani Tatianu Blažkovú zo Senice, vnučku sestry Michala Končitého, jedného z najznámejších slovenských vojakov – prebehlíkov na stranu sovietskeho partizánskeho podzemného hnutia. Michal Končitý sa v hodnosti čatára Slovenskej armády stal dokonca veliteľom roty slovenských partizánov. Okrem toho presne pred sedemdesiatimi rokmi, v marci a apríli 1944, vyvrcholila bojová činnosť našich krajanov v Odese, pretože sa podieľali na jej oslobodení spod nemeckých a rumunských okupantov 10.apríla 1944. S pani T. Blažkovou sme sa dohovorili na návšteve u nej, pretože má zaujímavý archív o svojom udatnom prastrýkovi. Ako sme už písali Michal Končitý pochádzal z obce Kunov, ktorá oficiálne zanikla 1.januára 1976 pripojením sa k mestu Senica. Len pre zaujímavosť – v ruštine i ukrajinčine sa meno tohto slávneho rodáka obce Kunov stále píše v niekoľkých verziách a preto aj my sme mali určité problémy dopátrať sa ku skutočnému priezvisku: Končetti, Končitij, Končeta...

V súvislosti s obcou Kunov a II. svetovou vojnou vznikla jedna neobyčajná situácia: napriek tomu, že v Kunove vtedy žilo iba niečo nad 500 obyvateľov, traja z nich sa v marci 1944 úplnou náhodou stretli v okupovanej Odese ! Michal Končitý sa ako príslušník tylového útvaru Rýchlej divízie dostal v roku 1942 až do Dnepropetrovska. Tu vyučený kováč pôsobil v automobilových dielňach. Práve v tomto východoukrajinskom meste sa zapojil do ilegálnej činnosti a to prostredníctvom svojho budúceho svokra. Jeho dcéru Tasju uzavretím manželstva zachránil pred cestou na nútené práce do Nemecka. Ďalší Kunovčan – desiatnik ašpirant Vladimír Jamárik sa ako príslušník 1. pešej divízie dostal pri ústupe z Krymu do Odesy, kde sa nachádzali divízne automobilové dielne. Práve tu sa nečakane stretol so svojim rodákom. Po práci mu chcel ukázať kde býva a zhodou okolností na ulici zastavilo slovenské vojenské auto z ktorého povyskakovali vojaci a medzi nimi ďalší Kunovčan Jozef Grimm! Michal Končitý mal už vtedy kontakty s odeskými partizánmi, ale pred priateľmi o tom musel vtedy ešte mlčať. Jozef Grimm sa neskôr stal ilegálnym spolupracovníkom Michala Končitého a tak sa zapojil do oslobodzovania Odesy. Všetci traja sa však už spolu nikdy nestretli...

Medzi Odesanmi i Ukrajincami je však zo všetkých Slovákov – partizánov v odeských katakombách najznámejší Ján Pavlík. Aj preto, lebo ako jediný z našich sa oslobodenia Odesy nedožil. Podľa zachovalých svedectiev to bol neobyčajne odvážny vojak, ktorý dokonale ovládal nemčinu. Často sa dokonca vydával za Nemca a to predovšetkým vtedy, keď z prístavu chceli vyviesť sovietskych občanov na práce pre Nemeckú ríšu. Zachránil ich a vždy ich nasmeroval do katakomb v ktorých našli záchranu a zapojili sa do odboja. Okrem toho raz sám zorganizoval vydarený útok na nemecký vojenský sklad, z ktorého uniesli 40 automatov a pušiek, päť vriec s granátmi a plnými zásobníkmi.

Ján Pavlík zahynul 10. apríla 1944, teda v deň oslobodenia Odesy. Pochovaný je vraj na Aleji slávy, tam kde horí večný oheň na pamiatku všetkým padlým hrdinom. Toto miesto je skutočne veľmi dôstojné a nachádza sa v parku pri mori. Na Aleji slávy je 21 – metrový obelisk z ružového kameňa, venovaný pamiatke Neznámeho námorníka. Slávnostne ho odhalili 9. mája 1960 na počesť 15. výročia víťazstva nad fašizmom. Z oboch strán Aleje slávy sú pochovaní významní účastníci Veľkej vlasteneckej vojny, predovšetkým z Odesy a jej okolia. Medzi nimi je aj niekoľko Hrdinov ZSSR. Ján Pavlík tu má oficiálne miesto svojho večného spánku, ale podľa iných údajov je pochovaný na 2. mestskom kresťanskom cintoríne. Berme však za správnu pôvodnú informáciu o jeho hrobe pri Aleji slávy...

Hľadanie stôp po našich vojakoch, ktorí počas vojny odmietli bojovať proti svojim slovanským bratom, je po sedemdesiatich rokoch skutočne veľmi ťažké. Predovšetkým preto, lebo i keď sa takmer všetci dočkali oslobodenia Odesy /na ktorom mali aj svoj aktívny podiel/ neskôr si obliekli uniformy príslušníkov I. čs. armádneho zboru v ZSSR, ale neskôr z nich väčšina padla pri oslobodzovaní vlasti, predovšetkým v bojoch o Dukelský priesmyk... Slovensko je však malé, ako sa hovorí, každý každého pozná a tak aj my sme pri hľadaní potomkov hrdinov z odeských katakomb stále optimisti. Začali sme s týmto hľadaním v Odese, budeme pokračovať v Senici, Handlovej, Hliníku nad Hronom a na ďalších miestach, ktoré sú spojené s ich predvojnovým životom.
/Príspevok napísaný pri finančnej pomoci literárneho fondu/