Na Slovensku sme z úst nejedného politika počuli, že nerozumie tomu, čo sa deje na Ukrajine. Niektorí politici dokonca do Kyjeva aj išli a to tí, čo majú demokracie plné ústa a tam sa potom stretnú s pánom menom Tjahnibok, ktorý je v desaťčlennom zozname Simona Wiesenthala na piatom mieste nebezpečných nacistov a jeho protižidovské výroky, ktoré je nemiestne citovať sú všeobecne známe. Ale nie sú zábavní len naši politici, desiatky vysokých činiteľov z USA z EÚ navštívili Majdan a podporovali aj finančne túto zvláštnu zimnú spartakiádu v Kyjeve. Potom prišli domov a vykrikovali, že do diania na Ukrajine sa mieša Rusko. Zlodej kričí, chyťte zlodeja, asi takto by bolo možné charakterizovať tieto zábavné vystúpenia. Ani tomuto nerozumejú slovenskí politici. Iste je niekedy dobré radšej nerozumieť, ale to je dosť zvláštna a atypická diplomacia. Samozrejme, to čo sa dialo takmer tri mesiace v Kyjeve nemohlo inak skončiť, ako skončilo, s desiatkami obetí na životoch.

Ktože to chodil na Majdan do Kyjeva a vyjadroval solidaritu s tým, čo sa tam konalo a prezentovalo. Putin to nebol. Ani Lavrov. Takže krv nevinných obetí je na rukách tých, čo tam chodili a solidarizovali. To je holá pravda. A výsledkom je akýsi štátny prevrat, kde existuje prezident, ktorý sa funkcie nezdal, ale ukrajinský parlament poveril funkciou prezidenta novozvoleného šéfa parlamentu. A parlament prijíma zákony hlava-nehlava. Prezident Janukovyč sa uchýlil vraj do Charkova, jednoducho chaos. Nový parlament pustil na slobodu Plynovú princeznú, bývalú premiérku Júliu Tymošenkovú, ktorá okamžite zavítala na Majdan a povedala srdcervúci prejav. Pochopiteľne ženská pomsta býva vždy najkrutejšia a tak sa Janukovyč, ktorý ju dal zavrieť,radšej upratal preč. Júlia ešte z väzenia napísala Janukovyčovi list v ktorom píše, že by ho najradšej zabila. Kto podrobne sleduje udalosti na Ukrajine, dva dni pred udalosťami v ktorých boli obete,zaznamenal správu, že Rusko na Ukrajinu nepošle ďalšiu várku miliárd z tých 15, ktoré Putin dojednal s Janukovyčom. Z toho jasne vyplývalo, že Kremeľ prezidenta Janukovyča odpísal, ale najviac k tomu prispel sám. Zaujímavé je, že v minulosti, keď Júlia Tymošenková bola premiérkou, dokázala s vtedy premiérom Putinom jednať normálne a na úrovni. Kremeľ už vtedy nepriamo naznačoval, že by jej dal prednosť pred Janukovyčom. Kremeľ sa nevyjadroval ani k jej odsúdeniu.

A Tymošenková pod prepustení z väzenia na Majdane nič na adresu Ruska nepovedala, na rozdiel od tých troch pajácov, ktorí tam tri mesiace kadečo vykrikovali. Júlia Tymošenková ako budúca premiérka je jedno z možných riešení krízy na Ukrajine, ktorá by zaručila, aby sa krajina nerozpadla na proti sebe stojace celky . Ale Majdan ovládajú banderovci a podobné živly, ktoré boli už za Juščenku a aj Janykoviča inštitucializované. Stretol sa s nimi americký senátor McCain, ale aj nový minister zahraničných veci Nemecka a mnohí ďalší „ hostia „ Majdanu. Samozrejme, stará známa pesnička USA – je to sukin syn, ale náš sukin syn ako to povedal prezident Rooswelt na adresu panamského Noriegu. H. Kissinger to povedal inak, nájdeme si mladého človeka, ktorého podporujeme a potom keď nám ho netreba, tak sa ho zbavíme. To je osvedčená prax americkej politiky, ktorá na počudovanie funguje stále. A takto sa odvíja scenár aj na Ukrajine.

Ak posledné zmeny na Ukrajine mnohí charakterizujú ako štátny prevrat, či prevzatie vlády, to je jedno. Ale robiť niečo takého bez väčšiny je jednoducho cesta do pekla. A „ Majdanoci“ väčšinu národa Ukrajiny nemajú. Ak ide o niekoľko sto tisícľ ľudí, to nie je väčšina 45 miliónového národa! Takéto revolúcie či prevraty nemôžu skončiť dobre., to je každému jasné. Pritom tak USA či EÚ zdôrazňujú, že treba zachovať celistvosť Ukrajiny, hoci v minulosti dnešná Ukrajina, či jej časti, vždy niekomu patrili. Ibaže Kyjevská Rus je kolíska ruského národa a celý Majdan pripomína človeka, ktorý vetvičkou z jedličky vyháňa medveďa z brlohu a ešte mu pritom nadáva. Čudák človek, takto sa nechať medveďovi napospas. Ale keď mu za to zaplatili, tak prečo nie, pre niektorých bude hrdinom a rodinu takto zabezpečil.

Okrem oficiálnych politikov na Západe, ktoré nie sú ničím iným ako marionetkami USA existujú aj neoficiálne osobnosti, ktoré sa netaja tým, že celý tento cirkus s Ukrajinou je istý druh zahmlievania pre iný rozhodujúci cieľ. Ale aj tie marionetky sa začínajú čudne vrtieť. Ide totiž o to, že pred voľbami do parlamentu EÚ sa zvádza boj medzi anglosaskou orientáciou Európy a čisto európskou orientáciou. Anglosaská orientácia Európy potrebuje Ukrajinu ako platzdarm prieniku do Ruska, ktoré sa po rozpade ZSSR potácalo ako jeho predstavitelia a nevedelo kde vykročiť. Za Putina sa to zmenilo. Keď Západ teraz zdôrazňuje celistvosť Ukrajiny, tak mu ide o Krým a Sevastopoľ, kde sú ruské námorné základne a ktoré má Rusko po samostatnosti Ukrajiny prenájme. Aj preto toľko rečí o celistvosti Ukrajiny. Odtiaľ je už len na skok na Kaukaz, lebo z Kaukazu možno kontrolovať aj Rusko a aj Čínu. Ale to sú len podružné kroky stále toho istého scenára. Ten existuje už od roku l900. O tom ako sa zmocniť surovinovej základne snívajú bankári už odvtedy. Preto v roku l917 poslali do Ruska Lenina s nemeckými financiami v zaplombovanom vagóne. Wal Street súčasne poslal do Ruska Trockého tiež s balíkom financií. Lenin skoro zomrel a Stalin poslal Trockého do exilu, kde ho nechal aj zabiť, v Mexiku.

Bankárom sa teda nepodarilo zmocniť sa surovinového bohatstva Ruska, ale nevzdali sa. Dnes je už známe, akými financiami a odkiaľ pochádzali stvorili Hitlera, aby ho postavili proti Stalinovi, ktorý na základe surovín začal industrializovať vtedajší ZSSR. Ani tento druhý pokus nevyšiel. Začala však studená vojna, ktorá mala jeden cieľ, likvidáciu nie veľmi obľúbeného režimu vo všetkých krajinách, ktoré boli satelitmi ZSSR i v samotnom Rusku. Bankári teraz pristupovali k cieľu trpezlivejšie. Nakoniec sa im podarilo tento režim zvaný komunizmus zvaliť a znova nastal čas zmocniť sa už dnešného Ruska, kde je dnes 45 percent všetkých surovinových zdrojov na svete. Ale čo čert nechcel objavil sa Putin, ktorému od začiatku jeho nástupu do politiky nevedia prísť na meno. A tak bolo treba vymyslieť zmenu scenára, začalo to Gruzínskom, Abcháziou, Osetskom/ Kaukaz je blízko/ a oranžovou revolúciou na Ukrajine, ktorá skončila dosť fatálne. Ale potom prišiel Janukovyč, ktorému vtedy Obama ako prvý gratuloval k demokratickému zvoleniu za prezidenta.

Z bývalého chuligána sa takto stal ukrajinský oligarcha, ktorému USA a EÚ nadbiehali ako sa len dalo a už videli svoje prebytky na veľkom ukrajinskom trhu. Ale pred podpísaním asociačnej dohody Janukovyč cúvol a tak začali na jeho hlavu padať hromy blesky. Len pre zaujímavosť USA cestou svojich korporácií vlastnia na Ukrajine viac ako 5O percent dlhopisov, ostatné krajiny ako EÚ, Čína, Rusko mali len niečo od troch do desiatich percent. Rusko tým, že cestou úveru skupovalo ukrajinské dlhopisy bolo by získalo viac ako 25 percentné zastúpenie v rebríčku krajín. A to, že Kremeľ znížil cenu ropy za barel takmer o polovicu pre Ukrajinu, /niečo okolo 268 dolárov za barel/ nie je nič svetoborné. Pri rokovaniach s Čínou chcelo Rusko za barel 15O dolárov, Čína dávala 100 dolárov, nakoniec sa cena zjednotila na sumu medzi 100-150 dolármi. Takže tých 268 dolárov nie je nijaký zázrak. No a Tymošenkovú zavreli za to, že dohodla cenu vyše 45O dolárov za barel. To len pre ilustráciu.

Bolo však zaujímavé sledovať ako sa na Ukrajine počas Majdanu usilovali USA, potom iniciatívu prevzala EÚ. Ale obidvom v súčasnom zložení EÚ a USA ide o jedno, vytvoriť platzdarm pre to, aby sa v blízkej budúcnosti zmocnili surovinových zdrojov Ruska. A na to bankári nešetria peniaze. A nešetrili s nimi ani na Majdan. A bolo im jedno, kto ho predstavuje. A zaujímavé je, čo sa aj čakalo, že Majdan tej negatívnej podobe vyvrcholí počas ZOH v Soči. Tak sa aj stalo. Olympiáda v Soči skončila, Rusko sa výborné prezentovalo. A tak sa teraz čaká na reakciu Ruska na súčasné udalosti na Ukrajine. Z toho čo sa na Ukrajine deje dnes ukazuje, že tí, čo stoja za Majdanom a marionetkami všetko zbúchali akosi rýchlo a začali šiť horúcou ihlou. Kremeľ ani Putina to nechalo navonok v pokoji. Aj keď každému musí byť jasné, že to tak nie je. Je niekoľko možnosti, ako vniesť na Ukrajinu stabilitu a pokoj, ale sú aj iné možnosti, ktoré by vniesli nepokoj do celej Európy a sveta. Netreba podceňovať Putina, ten zvykne byť ticho a potom príde s riešením, ktoré obyčajne nie je po chuti tým, čo sa snažia o čosi iné ako deklarujú. Aj teraz sa to môže stáť. A možno sa ukáže, kto to myslí s Ukrajinou vážne a kto nie. Posledné telefonáty medzi Putinom a Obamom, či medzi Putinom a Merkelovou sú diplomatické a teda nič nehovoriace. Biely dom sa už však ozval, že neodporúča inváziu Ruska na Ukrajinu, a medzitým z dosahu radarov zmizli americké krížniky Čiernom mori. Geopolitická bitka o Ukrajinu však môže trvať ešte dlho a dnes nikto nevie povedať ako skončí. Mala byť skončiť nie ako geopolitická bitka, ale ako rozumné riešenie, ktoré by vyhovovalo všetkým a predovšetkým národom žijúcim na Ukrajine. Obavy, že sa tak nestane sú dosť reálne.