Stráviť chvíľu v lone prírody s človekom ako je Tóno Pustý a počuť ho o nej rozprávať, znamená dať si trochu balzamu na dušu.  V lesoch na západných svahoch Slanských vrchov strávil celý svoj doterajší život, azda s výnimkou štúdia na vysokej škole vo Zvolene. K týmto horám a ich horským lúkam patril odjakživa, je to pôda, do ktorej bol zasadený, v ktorej mocne a dovysoka vyrástol, ako svetoznáme kokošovské duby. Práve o ne išlo pri našom stretnutí, ktorého motívom bolo zistiť či tieto stromy sú hodné povestí o tom, že práve pre ich kvalitu dreva boli vyhľadávané lodiarmi nielen nemeckými, ale aj španielskymi a vraj aj talianskymi lodiarmi.

Dnes je tzv. Kokošovská dubina národnou prírodnou rezerváciou (od r. 1994) na ploche 20 ha, predtým to bola štúdijná plocha s cieľom  „...zachytiť prešovsko-kokošovskú formu duba zimného...“.

Ing. Anton Pustý: - O vznik tejto chránenej lesníckej plochy sa zaslúžil Dr. Prof. Zlatník z lesníckej fakulty Vysokej školy drevárskej a lesníckej vo Zvolene. Terajšia zásoba „živého“ dreva sa odhaduje na 12 až 15 tisíc kubíkov, pričom priemerný vek stromov je 200 rokov. Priemerná výška dubov  je 29 metrov, ostatné meranie sa vykonávalo v roku 1999. Stále sa používa tento údaj. Ďalšie zaujímavé číslo do štatistiky, výťažnosť jedného stromu je 2,5 až 3 kubíky.  Čím je tunajší dub iný a lepší ako iné? Je odlišný anatomicky, má nezvykle vysokú hustotu dreva, čo na reze dokazujú letokruhy. Je to dané skalným podložím, z ktorého dostávajú stromy menej živín, takže ročný prírastok výšky je menší ako u bežných dubov. A tak sa ich hmota stáva výnimočne pevnou, odolnou voči okoliu, vode, mechanickému namáhaniu.

Aj tento šarišský prírodný skvost má však svoje problémy a ťažkosti.  Kalamita v roku 2001 ukázala, že dub sa sám bez ľudskej pomoci „nezmladí“, ani na študijnej ploche rezervácie. Pomedzi duby sa zasievajú hraby a tie vytvárajú tieň na plochách, kde by mala rásť dubová mlaď. Takže mládniky dubiny, milujúce svetlo a ťahajúce sa za ním, sa nemôžu uchytiť. Súčasný stav v rezervácii – ani sadba ani ťažba -  zrejme časom spôsobí, že hrab dokáže to, čo nezvláda ani čas – poraziť jedinečné duby. Postupne obsadzuje voľné plochy a zdá sa, že rezervácia dubov je prakticky v rozpade.  Lesníci s jedným veľkým problémom v dubine bojovali už v 80-tych rokoch minulého storočia a zvládli ho úspešne. Dubinu vtedy napadla skazná huba mikroskopický belokaz dubový. Tá spôsobovala upchávanie ciev stromov, les začal hynúť. Vtedy sme dubinu postrekovali letecky kyselinou boritou, napadnuté a vyschýnajúce stromy sa však rezali a pálili, aby sa infekcia rezolútne odstránila.  Má však pri dnešnom ohrození  a „úradnom stave“ dubina šancu prežiť do budúcnosti?

Ing. Anton Pustý: - Už v roku 2001 náš lesný závod navrhoval spracovanie kalamity. Ale všetko ostalo tak, vrchnosť akoby tento stav nezaujímal. Najlepším riešením by bolo preriedenie hrabu, veď to nie je rezervácia hrabu ale duba a vytvoriť tak podmienky na prirodzené omladenie dubiny s pomocou výsevu semien odobratých z tohto druhu...

V podstate jednoduchý recept záchrany, jeho realizácia závisí od toho či sa kompetentní na ministerstve životného prostredia dokážu niekedy prebudiť zo svojej letargie.

Hovorili sme aj o téme, ktorá nás zaujímala, teda, či je možné, že na výstavbu niektorých častí troch Kolumbovych lodí bolo použité drevo práve z tejto lokality. Tóno Pustý sa pousmial s tým, že lesný závod vtedy ešte neexistoval a teda faktúr niet. Ale že o tom počul a čítal, takže je to možné.

Záchranou sa zdal byť Mgr. Marek Duchoň, kurátor a správca historického soľnobanského Solivaru, ktorému do areálu  nedávno pribudol ďalší skvost v podobe zrekonštruovaného skladu soli (pôvodná stavba vyhorela pri obrovskom požiari v máji 1986). O neho sme sa dozvedeli, že kokošovský dub sa používal v týchto krajoch pre svoju pevnosť najmä ako stavebné drevo, keďže rástol blízko a bol ľahko dostupný. Najmä na výstuže banských priestorov, vchody do nich a zrejme aj na konštrukcie krovov a pod. Drevené nádrže četerní? Nie, to určite nie, najvhodnejšie boli spišské borovice, pretože obsahovali veľa živice, ktorá plnila izolačnú a preparačnú funkciu dreva, takže ich soľ tak rýchlo nerozožrala.  A lode? No pokiaľ vieme, kokošovský dub najviac používali v Nemecku, na lode, najmä lodné sťažne  a stavby prístavných mól. Vyvážal sa aj do Španielska, ale či bol použitý na Santu Mariu, to sa nikdy nedozvieme.

Takže, chýry o tom, že by Kolumbova Santa Maria, Pinta alebo Nina mali napnuté plachty na stožiaroch a rahnách z kokošovského duba, faktami podopreté nie sú. Duby v tejto jedinečnej šarišskej prírodnej rezervácii však rastú aj dnes a netrpezlivo čakajú na odbornú ľudskú pomoc.

Zvíťazia aj v tomto prípade, ako v mnohých iných, úradnícka ľahostajnosť a žabomyšie vojny medzi lesníkmi a „ochranármi“? V každom prípade však návšteva širokého okolia tejto rezervácie na okraji sigordskej doliny riečky Delňa stojí za to. Na jej konci sú opálové bane a zakonzervovaná banská osada, na haldách vyťaženej hlušiny si možno nájdete to svoje opálové očko. A popri tom čaká ešte národná kultúrna pamiatka Solivar, vodná nádrž v rekreačnej oblasti Sigordu a minerálne pramene z ktorých vodu kedysi ochutnávala aj princezná Sisi a ...