Donedávna silné osobnosti ukrajinskej politiky sa nedokázali dostať do novozvoleného parlamentu

Možno táto informácia prekvapí mnohých, ale na Ukrajinu sa cestuje stále viac a viac. Akurát sa tak trochu pozmenila skladba cestujúcich. Tak trochu klesol počet tých našincov, ktorí cestujú k našim východným susedom na nákupy. Predovšetkým z prihraničných okresov Sobrance, Michalovce a Trebišov. Napriek tomu, že v nich nezamestnanosť je ešte výraznejšie vyššia, než je celoštátny priemer, užhorodské trhoviská sú pre nich stále menej príťažlivejšie. Ceny na nich rastú a pritom je nepochopiteľné, že ukrajinská hrivna je voči euru stále silnejšia. Skutočne, pred niekoľkými mesiacmi sme za jedno euro dostali až 33 hrivien, v júli už len 28 s drobnými a 1. augusta dokonca iba 27,50 hrivny.

Na Ukrajinu cestujú prevažne obyvatelia tejto krajiny, ktorí sa vracajú domov na dovolenky, pretože ide prevažne o pracovníkov v Česku a na Slovensku. Zaujímavú časť cestujúcich tvoria mladí Česi. Napriek tomu, že mnohí z nich predtým na Zakarpatsku nikdy neboli, ťahá ich akási nostalgia za územím, ktoré bolo súčasťou Československej republiky do roku 1938. Možno o ňom veľa počuli od svojich rodičov a tí od svojich dedkov a babiek. Pritom cesty všetkých týchto mladých ľudí vedú do rázovitej obce Koločava v Karpatoch. Nie náhodou, veď je rodiskom slávneho zbojníka Nikolaja Šuhaja. Niekoho ako nášho Jánošíka, iba o niekoľko storočí neskôr. Tak ako o našom národnom hrdinovi, tak aj o Nikolajovi Šuhajovi si mnohí myslia, že to boli iba obyčajní banditi a z dnešného pohľadu kriminálnici, tak pre iných to boli romantické osobnosti, bojujúce proti bezpráviu a útlaku. Nuž, i keď si veľmi veľa našincov myslí, že tej rovnoprávnosti medzi pohlaviami je na Slovensku až-až, teda priveľa, ťažko si však aj dnes predstaviť tri mladé dievčatá s batohmi na pleciach, ktoré sa z Prahy vybrali do spomínanej Koločavy s tým, že tam predsa nejaké lúky sú a na nich sa určite bude dať vyspať...

RUCH AKO V PETRŽALKE

Slovensko-ukrajinské štátne hranice patria medzi najfrekventovanejšie priechody medzi našou republikou a susednou krajinou. Niekedy teda ešte pred vstupom SR do Schengenského priestoru, býval takýto ruch medzi Petržalkou a Bergom. Ale aj vtedy boli colné kontroly skôr symbolické. Na ukrajinsko-slovenských hraniciach však musia byť dôkladné, predovšetkým kvôli pašovaniu cigariet. Colníkom nezostáva nič iné, iba skontrolovať každú batožinu, každé vozidlo. Napriek tejto dôkladnosti (celý čas pracujú pod dohľadom kamier) im občas niečo unikne.

Ešte nie tak dávno na Ukrajinu vozili cestujúcich autobusy z Prešova, Košíc, Stropkova, Michaloviec či Trebišova. Teraz sa síce na tom nič nezmenilo, iba pribudli firmy prepravcov z Čiech. Autobusy majú slovenské evidenčné čísla, ale už najčastejšie ukrajinských vodičov a na bokoch názvy a logá známych českých firiem, ktoré majú aj vlakové spojenia z Prahy do Košíc, resp. Bratislavy a späť. Nemožno im to však zazlievať, veď prevážajú prevažne Ukrajincov do českých miest, v ktorých pracujú a Čechov na Ukrajinu, v menšom počte Slovákov. Ich služby nie sú o nič horšie než našich prepravcov, v niektorých detailoch ešte kvalitnejšie. Výsledkom českej expanzie je však dlhšie čakanie na hraničných priechodoch, konkrétne na Vyšné Nemecké – Užhorod. Tak napríklad pred autobusom, ktorý odchádzal z Košíc o 6:30 hod a dodržiaval cestovný poriadok, stáli pred nejakým časom maximálne dva ďalšie autobusy, no teraz už aj päť! Nečudo, že cesta z Košíc do Užhorodu sa tak predĺži aj o hodinu a preto približne 100 kilometrovú vzdialenosť vozidlo absolvuje za 4,5 hodiny i viac!

KOHO SI VLASTNE ZVOLILI?

Naše i svetové médiá, našťastie, predčasným júlovým voľbám u našich susedov venovali zvýšenú pozornosť. Už aj preto, že ich na celej čiare vyhrala politická strana novozvoleného prezidenta Volodymyra Zelenského. Sluha ľudu, ktorého ešte pred rokom z nás prakticky nikto nepoznal. Ale zaujímavejšie je spomenúť tých, ktorých sme poznali a niektorí z nich už navždy skončili na smetisku dejín. Tak napríklad do parlamentu sa nedostal jeho doterajší predseda Andrij Sadovyj (jeho strana Samopomoc získala iba 0,6% hlasov) ako aj už expremiér Vladimír Hrojsman. Červená vo voľbách zasvietila aj ďalším známym osobnostiam, predsedom parlamentných strán a teda i poslancom Verchovnejrady, či kandidátom na prezidenta republiky. Či už na ich úkor, alebo nie, dostali sa do parlamentu piati superboháči. Najchudobnejší z nich je Stepan Ivachiv s majetkom v hodnote 126 mil. amerických dolárov a najbohatší Vadim Novinskyj je už členom klubu miliardárov – jeho majetok odborníci ocenili na 1,63 miliárd USD. Poslancami sa stali aj dva manželské páry. Jeden z nich tvoria muž a žena rôznych politických strán, manželka je členka Baťkyvščiny (Domoviny) Júlie Tymošenkovej, jej životný partner kandidoval za stranu prezidenta – Sluha ľudu. Nuž, doma to u nich niekedy bude tak horúco, ako občas na parlamentnej pôde... V druhom prípade je všetko jasnejšie, obaja manželia kandidovali za Opozičnú platformu – Za život. Ukrajinci sa však môžu pýšiť aj tým, že takmer každý piaty poslanecký mandát už patrí ženám – spolu je ich vo Verchovnej rade až 83, teda o 43 viac, než ich bolo do júlových predčasných volieb.

Medzi novozvolenými poslancami je, napríklad, aj mulat Jean Beleňuk, jeho otcom je obyvateľ afrického štátu Rwanda – ale to nie je dôležité. Jean je majster sveta v grécko-rímskom zápasení, niekoľkonásobný šampión Európy a držiteľ striebornej olympijskej medaily. Napriek svojmu mladému veku (28 rokov) je už nositeľom dvoch štátnych vyznamenaní – radom Za zásluhy II. a III. stupňa. Kandidoval za prezidentovu stranu Sluha ľudu.

Poslancom Verchovskej rady sa stal aj Ahtem Čijhoz, zástupca predsedu Medžlisu (parlamentu Krymských Tatárov). V roku 2015 bol na Kryme zadržaný tajnou rozviedkou Ruskej federácie a ňou obvinený pre trestný čin organizovania masových nepokojov. Neskôr ho odsúdili na osem rokov pobytu vo väzení s prísnym režimom, ale v roku 2017 ho Rusko na základe akejsi tajnej dohody vydalo Turecku a to ho vrátilo na Ukrajinu. Do parlamentu sa dostal za stranu Európska solidarita.

Na vládnuce miesto sa dostal aj vekom i funkčne najstarší poslanec parlamentu Jurij Joffe, ktorý má 78 rokov a za poslanca ho zvolili už siedmykrát! V roku 1992 sa stal prvým podpredsedom ukrajinskej vlády. V roku 2004 sa ako člen volebného tímu Viktora Janukovyča veľmi aktívne angažoval za jeho zvolenie za prezidenta Ukrajiny. Stal sa poslancom za Opozičnú stranu – Za život.

Poslancami Verchovnej rady sa stali aj ďalšie zaujímavé osobnosti. Napríklad Valentin Nalivajčenko, bývalý šéf SBU (Služby bezpečnosti Ukrajiny – tajnej polície), ktorý ešte predtým bol konzulom pri Veľvyslanectve Ukrajiny v USA, potom námestníkom ministra zahraničných vecí. V roku 2013 ho Generálna prokuratúra Ukrajiny obvinila z vlastizrady, podľa nej mal americkej rozviedke CIA odovzdať tajné dokumenty, súvisiace s bezpečnosťou Ukrajiny. Nič mu však nedokázali. V tohtoročných prezidentských voľbách skončil na 12. mieste.

Zoznam zaujímavých novozvolených poslancov by zabral skutočne veľa miesta, ale spomeňme už iba jedného. Cez „opozičníkov“ sa dostal do parlamentu aj bývalý prvý zástupca generálneho prokurátora Renat Kuzmin, ktorý je v súčasnosti obvinený z legalizácie majetku, ku ktorému sa dostal kriminálnym spôsobom a je po ňom vyhlásené pátranie...

(Cesta na Ukrajinu uskutočnená s finančnou podporou Literárneho fondu.)