Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

PhMr. Gejza ŠIMANSKÝ v SIENI SLÁVY Prešovského športu – Jozef Kuchár

V ostatný februárový deň 2024 sa vo Veľkej sále PKO v Prešove uskutočnilo významné športovo-spoločenské podujatie. Jeho hlavnými aktérmi boli predovšetkým vynikajúci bývalí aj terajší športovci, tréneri a mnohí obetaví dobrovoľní športoví funkcionári. V slávnostnej atmosfére ocenili najlepšie športové kolektívy a jednotlivcov, ktoré v roku 2023 úspešne reprezentovali mesto ale aj našu vlasť. Najúspešnejším športovcom mesta Prešov v roku 2023 je Lukáš Urban, hádzanár, ale aj jeho hádzanárske mužstvo Tatrany Prešov.

 

Vzácna chvíľa nastala, keď moderátor celého programu redaktor RSTV Marcel Merčiak oznámil, že do SIENE SLÁVY PREŠOVSKÉHO ŠPORTU zapísali Pavla PALŠU, bývalého hádzanára, trénera a obetavého funkcionára. Stal sa v poradí 20. oceneným športovcom.

In memoriam sa do SIENE SLÁVY Prešovského vrcholového športu dostal, v poradí ako 21., PhMr. GEJZA ŠIMANSKÝ (1924-2007). Na prvoligových štadiónoch patril k nezabudnuteľným postavám. Bol rýchlikom a vynikal obdivuhodnou technikou. Vedel loptu podržať, presne prihrať, ale aj tvrdo a hlavne prekvapujúco vystreliť. Jeho hra lichotila oku diváka. Najmä preto, že v každom zápase odviedol kus poctivej a dobrej hry.

 

Za futbalovými úspechmi Gejzu Šimanského treba vidieť tvrdý tréning, odriekanie a skromnosť – takého ho poznalo okolie nielen doma, ale aj v zahraničí. S futbalovou láskou žil celý život a sledoval futbalové dianie nielen doma ale aj vo svete. Bývalý reprezentant, otec dvoch synov a dcéry patril k tým internacionálom, ktorí sa po skončení futbalovej kariéry vedeli uplatniť v náročnom povolaní. Medzi bývalými spoluhráčmi a priateľmi nazývaný „Šimi“, legendárne ľavé krídlo bratislavského ŠK, armádneho tímu Tankista a Tatrana Prešov má čestné miesto nielen v bratislavskej ale aj v prešovskej a reprezentačnej kronike. V drese so štátnym znakom odohral pätnásť zápasov a strelil sedem prekrásnych gólov. Rodák zo Sečoviec na prekvapenie začínal s futbalom v Prahe. Z prozaického dôvodu – začal tam študovať na gymnáziu. Ukončil ho v Prešove. Práve tam pod vedením známeho trénera, už dávno nebohého Emila Biháriho, cibril futbalový talent v dorasteneckom kolektíve prešovskej Slávie. Za najkrajšie a futbalovo najbohatšie obdobie považoval svoje pôsobenie v Bratislave. V rokoch 1946-1951, keď ako vysokoškolák obliekal dres ŠK a NV, spolu s Kubalom, Laskovom, Šubertom, Arpášom, Jozefom Karelom a ďalšími šíril dobré meno tohto najvýznamnejšieho futbalového klubu. V rokoch 1949, 1950 a 1951 sa tešil z majstrovských titulov.

 

„V čase môjho pôsobenia v Bratislave sa pri mužstve vystriedali traja významní tréneri. Všetci sa svojej práci venovali s maximálnym elánom a zanietením. Obdivoval som ich cieľavedomosť, vzťah k mestu a najmä klubu v ktorom pôsobili. Mali vysokú futbalovú aj spoločenskú autoritu. Najprogresívnejším bol Tom Sneddon zo Škótska, ktorý zaviedol dvojfázový tréning. Absolvovali sme aj náročnú atletickú prípravu v tretrách.

 

Leopold Šťastný prispieval k dobrej nálade v mužstve. Mal zmysel pre humor. Z mnohých jeho fígľov spomeniem azda jeden. V určitom období začali chodiť na kontrolu tréningového procesu funkcionári vtedajšieho Sokola. Raz pred ich príchodom si obliekol vypožičanú uniformu mestského policajta, dal nás nastúpiť a hlásením „všetko je v najlepšom poriadku“ privítal kontrolu. Samozrejme, boli z toho mnohé starosti aj vážne problémy... Zábudlivosť Ferdinanda Daučíka bola všeobecne známa. Neraz sa mu to vypomstilo. Vyvrcholením však bola porada pred ligovým zápasom. Pomerne dlho určoval taktiku a povinnosti pre každého hráča osobitne. Najviac úloh dostal Laskov. Zdesenie nastalo, keď oznámil zostavu, v ktorej Laskov nebol. Všetci sme boli ticho. Zistil to až v priebehu zápasu a ihneď striedal, aby sa Laskov konečne dostal na ihrisko. Aj to prispelo k pohode. V mužstve boli hráči vysokých kvalít. Dominovala kultúrnosť – futbalová aj osobná. Azda aj preto si v Bratislave na toto obdobie pamätníci futbalu často spomínajú.“

 

V tomto kolektíve si Šimanský hneď od začiatku získal nielen sympatie, ale aj potrebný rešpekt. Patril k dobrým študentom. Len málo bolo tých profesorov, ktorí prižmúrili na skúškach oko. Všetky cvičenia absolvoval v zimnom období, ale bolo to pre jeho odbornosť a ďalší život mimoriadne dôležité. Najväčšie pochopenie pre futbalistov mal na fakulte Prešovčan doc. Kresánek, otec bývalého primátora Bratislavy. Za výborné výkony po ročnom pôsobení v najvyššej súťaži si vyslúžil napriek mimoriadne silnej konkurencii reprezentačný dres. Stalo sa tak v roku 1947 v zápase s Rumunskom a vo svojej premiére dal dva góly. Z čias reprezentácie mu ostali nezabudnuteľné spomienky na spoluhráčov Bicana, Kubalu, Marka, Cejpa, Říhu, Reimanna i ďalších. S reprezentačným dresom sa rozlúčil v roku 1953 na bratislavskom štadióne v zaujímavom stretnutí s Bulharskom.

 

„Na ihrisku v drese Slovana som si najlepšie rozumel so Šubertom, Preisom, Tégelhofom, Pažickým, Balážim, Laskovom a najmä s Kubalom. V súkromí s Reimannom, Venglošom, Arpášom aj Vičanom.“ Na otázku, aká bola v časoch, na ktoré rád spomína, najsilnejšia alebo najideálnejšia zostava ŠK po dlhšej úvahe odpovedá: Reimann, Venglár, Vičan, Hinduliak – Jozef Karel, Baláži – Laskov, Kubala, Tégelhof, Šubert (Preis) a možno aj Šimanský. V Bratislave hral päť a pol roka a v belasom drese strelil 48 gólov.

 

V roku 1951 ukončil vysokoškolské štúdium a s čerstvým diplomom magistra farmácie sa vrátil do Prešova. Kolektív Tatrana ho prijíma s nadšením do svojho stredu. Spolu s Kukurom, Večerkom, Kuchárom, Semešim, Jánom Karelom, Kušnírom, Lacom Pavlovičom, Ferencom, Petrošom, Sabolom, Vargom a ďalšími futbalistami sa zaslúžil o najslávnejšiu etapu prešovského futbalu. Popri tejto hre sa naplno venoval aj svojmu veľmi náročnému povolaniu. Každodennú prácu vykonával vzorne a obetavo. A nebolo jej málo, čo musel urobiť alebo zabezpečiť ako okresný lekárnik v Prešove a vedúci lekárne, v ktorej s jemu vlastným, mierne ironickým úsmevom na tvári rozdával, samozrejme na základe receptov, lieky, tak ako góly do súperových sietí v dresoch Slovana, Tankistu Praha, Tatrana Prešov a v reprezentácii Československa. V rokoch 1951-1958, keď obliekal dres Tatrana, sa v mužstve vystriedalo veľmi mnoho hráčov. Okrem iných Tibenský, Večerka, Vrábeľ, Dodo Reimann, Sabanoš, Mrlina – Semeši, Sabol, Kuchár, Jozef a Ján Karelovci, Bomba, Laco a Rudo Pavlovičovci, Kušnír, Tesár, Pucher, Varga, Zibrinnyi, Malaga, Feriančík, Petroš, Eliášek, Valašek, Ferenc, Čepček, Felszeghy, Gavroň, Pologár, Fecko, Kassay, Šitár, Kováč, Ciulis. V ligových zápoleniach strelil 106 gólov.

 

Spomienok na život s futbalovou loptou má nesmierne veľa. Väčšinou sú príjemné a veselé. „Veľkým potešením pre mňa bolo dávať góly priamo z rohového kopu. Nebolo to také jednoduché. Keď bol vietor, už v šatni som cítil, že sa niečo priamo z rohu ujme a skončí v sieti. Najväčšiu radosť som mal, keď sa mi to podarilo v drese Slovana vo veľkých súbojoch so Spartou a Sláviou. Gól priamo z rohu dostali v Bratislave ešte Košičania a v drese Tatrana Prešov som prekvapil hráčov Slávie Praha ale aj Žiliny,“ usmieva sa a spomína ďalej.

„V čase mojej kariéry zájazdy do zahraničia neboli samozrejmou vecou a predsa som videl kus sveta. Predovšetkým ako hráč bratislavského klubu a reprezentácie. Hral som vo Švajčiarsku, Francúzsku, Belgicku, Dánsku, Turecku, Rakúsku, Maďarsku aj v Poľsku. V živej pamäti mám zájazd do Mexika so ŠK Bratislava.“ S najvyššou súťažou sa v drese Tatrana Prešov rozlúčil v prvoligovom zápase s mužstvom z Brna v roku 1958. Rozlúčka to bola skromná, bez fanfár a osláv. Šimi dal tri góly a odišiel z ihriska. Definitívny koniec bol až v zápase Tatrana v nezabudnuteľnom stretnutí s Partizánom Belehrad v Stredoeurópskom pohári. Posledný raz pomohol svojim.

 

Z obdobia jeho aktívnej činnosti v Prešove bola azda najlepšia a najúspešnejšia zostava v zložení: Večerka, (Reimann) – Semeši, Ján Karel, Felszeghy – Kuchár, (Bomba), Kušnír – Laco Pavlovič, Rudo Pavlovič, Petroš, Ferenc, Šimanský. V nasledujúcich rokoch už bývalého ligového hráča znova a znova ťahalo k futbalu. Ani on neodolal trénerskej práci. Pôsobil v Bardejove, Prešove, Spišskej Novej Vsi a dvakrát v Michalovciach. Niekoľko rokov trénoval dorastenecký kolektív Tatrana Prešov, s ktorým v sezóne 1979-80 úspešne bojoval o titul majstra Slovenska a jeho zverenci získali bronzové medaily. V Slovenskom pohári obsadili druhé miesto. Zásluhou Gejzu Šimanského sa do mužstva dospelých v rôznych oddieloch dostali Semančík, Jakubko, Skála, Turák, Baran, Žarnay a Šašala. Nie všetci dokázali prekonať rôzne prekážky na ceste k vyšším úspechom. V tejto súvislosti Gejza Šimanský povedal: „Úlohou trénerov v kategórii mládeže, je pripraviť talentovaných hráčov tak, aby boli schopní svoju výkonnosť vlastným pričinením zvyšovať. Mrzí ma povrchný prístup k práci s mladými futbalistami. Každodenná prax neutvára potrebnú motiváciu pre mladých futbalistov, ktorí po skončení činnosti v doraste vo väčšine nemajú kde hrať. A tak z talentov pre vrcholový futbal sa stávajú jednotlivci zaraďovaní len do výkonnostného, alebo dokonca masového športu. Problémom je, že tréneri prvoligových mužstiev tvrdia, že musia hráčov získavať z iných oddielov. Trestuhodne zabúdajú, že komplexné vyzretie a dotvorenie mladého futbalistu prebieha v čase od 18 do 21 rokov. Teda vtedy, keď sú mladí futbalisti v prvom mužstve. Za dôležité považujem množstvo príležitostí, ktoré hráč dostáva v mužstve dospelých.

 

Slová pána futbalistu a trénera, ktoré odzneli pred vyše tridsiatimi rokmi sú aktuálne aj dnes. Žiaľ, tréneri mládeže najmä v kategóriách žiactva sledujú predovšetkým výsledky v rôznych zápasoch a turnajoch. Majú početné skupiny mladých i starších žiakov, ale v stretnutiach s rôznymi súpermi mnohí sedia dlhodobo iba na lavičke. Preto znechutene odchádzajú.

 

Po skončení aktívnej trénerskej práce sa Gejza Šimanský venoval iba svojmu povolaniu. Voľného času mal pomerne málo a napriek tomu si aj v pokročilom veku našiel chvíľu na stretnutie s priateľmi, ktorým hra zvaná futbal učarila na celý život. K pravidelným patrili nielen tie v telocvični, kde sa hralo obľúbené a v celom meste známe TORINKO, ale aj na ihrisku. Zápasy medzi bývalými futbalistami, hádzanármi, basketbalistami, ale aj vyloženými amatérmi boli neľútostné. Prinášali aj tvrdé osobné súboje, ktoré Gejza neznášal. Bojovalo sa vždy o víťazstvo a lopta musela poslúchať. Nepresné prihrávky Šimanský ani Karel netolerovali iným, ani sebe navzájom. Na scénu prichádzali ostré slovné súboje a odborný dialóg, ktorého som bol aj ja neraz svedkom. Zavše trvali pomerne dlho a niekedy urazený Šimanský opustil ihrisko. Lenže z kolektívu nikdy neodišiel. Vždy vyčkal na koniec zápasu a všetci sme odchádzali v dobrej psychickej pohode. Aj títo dvaja vynikajúci futbalisti, dobrí priatelia a aj my, čo sme mali príležitosť byť v ich blízkosti, jednoznačne potvrdzovali, aká veľká bola sila futbalovej mágie a trvalá láska k nej.

 

Gejza Šimanský v záverečnej etape svojho úspešného a bohatého života prevzal v roku 2000 Cenu fair play MUDr. Ivana Chodáka, čím rozšíril listinu laureátov našich futbalových osobností. Cenu fair play mu udelil aj Československý olympijský výbor, za futbalové umenie, športové aj spoločenské vystupovanie, ktorú si právom zaslúžil. Taký bol a ostal do konca života, z ktorého navždy odišiel vo veku 83 rokov.

 

Foto: archív autora

Foto zo slávnostného odovzávania cien Viktor Zamborský a Peter Bzdúch 

 

 

 

 

Primátor mesta Prešov František Oľha odovzdáva cenu synovi G. Šimanského. V pozadí ocenený Pavol Palša.

Primátor mesta Prešov František Oľha odovzdáva cenu synovi G. Šimanského. V pozadí ocenený Pavol Palša.

Gejza Šimanský ml.

Gejza Šimanský ml.

G. Šimanský ml. počas rozhovoru s moderátorom Marcelom Merčiakom.

G. Šimanský ml. počas rozhovoru s moderátorom Marcelom Merčiakom.

Toto mužstvo ŠK Bratislava z jari 1948, ktoré potom po prvý raz získalo jesenný čs. primát. Zľava stoja: Laskov, Venglár, Žáček, Reimann, Hinduliak, Schubert, Vičan, vľavo v podrepe: Danko, Šimanský, Jozef Karel, Baláži.

Toto mužstvo ŠK Bratislava z jari 1948, ktoré potom po prvý raz získalo jesenný čs. primát. Zľava stoja: Laskov, Venglár, Žáček, Reimann, Hinduliak, Schubert, Vičan, vľavo v podrepe: Danko, Šimanský, Jozef Karel, Baláži.

V rámci osláv 10. výročia triumfu v PVP nad FC Barcelona si Slovan okrem víťazstva 3:2 spomenul aj na tých, čo šírili jeho slávu predtým. Defilovali tieto veľké postavy nášho futbalu - zľava I. Chodák, L. Kubala, G. Šimanský, V. Tegelhoff, J. Baláži, Š. Gurtler, B. Laskov a Korostelev.

V rámci osláv 10. výročia triumfu v PVP nad FC Barcelona si Slovan okrem víťazstva 3:2 spomenul aj na tých, čo šírili jeho slávu predtým. Defilovali tieto veľké postavy nášho futbalu - zľava I. Chodák, L. Kubala, G. Šimanský, V. Tegelhoff, J. Baláži, Š. Gurtler, B. Laskov a Korostelev.

Pred medzištátnym stretnutím ČSR - Maďarsko (5:2) TO. apríla 1949 na pražskom Strahove. Stoja zľava: Hlaváček, Rubáš, Pažický, Bican, Pokorný, Marko, Šimanský (dal jeden z našich gólov), v podrepe: Preis, Trnka, Morávek, Kocourek a tréner Čambal.

Pred medzištátnym stretnutím ČSR - Maďarsko (5:2) TO. apríla 1949 na pražskom Strahove. Stoja zľava: Hlaváček, Rubáš, Pažický, Bican, Pokorný, Marko, Šimanský (dal jeden z našich gólov), v podrepe: Preis, Trnka, Morávek, Kocourek a tréner Čambal.

NV Bratislava v roku 1951 pred zápasom so Slavlou, ktorú zdolali v Prahe (5:2). Stoja zľava: Reimann, Steiner, Skyva, Venglár, Vičan, Laskov, Tegelhoff, zľava v podrepe: Jajcaj, J. Arpáš, Malatinský, Šimanský.

NV Bratislava v roku 1951 pred zápasom so Slavlou, ktorú zdolali v Prahe (5:2). Stoja zľava: Reimann, Steiner, Skyva, Venglár, Vičan, Laskov, Tegelhoff, zľava v podrepe: Jajcaj, J. Arpáš, Malatinský, Šimanský.

G. Šimanský (vpravo)

G. Šimanský (vpravo)