Pri vyslovení jeho mena sa tým skôr narodeným priaznivcom hokeja objaví na tvári spokojný výraz s nostalgickým úsmevom. Nečudo, veď Peter Slanina bol spoluautorom najslávnejších kapitol tohto športu v Košiciach v časoch existencie Československa. V prvoligových tímoch Dukly a jej nástupcu VSŽ sa vystriedali stovky hráčov, ale iba dve páry rúk stačia na to, aby sme zrátali tých, ktorí sa zaslúžili o zisk dvoch tzv. federálnych titulov majstrov republiky v rokoch 1986 a 1988. Veď toto sa nikdy nepodarilo dosiahnuť žiadnemu inému slovenskému klubu, i keď s bohatšou tradíciou než má ten košický.

VÝRAZNÝ TALENT SPOD URPÍNA

V Banskej Bystrici cesta k hokeju nebola nikdy zložitá a v prípade takého výrazného talentu, aký mal čerstvý jubilant Peter Slanina /nar.16.decembra 1959/ v jeho rodnom meste bola ešte priamejšia a jednoduchšia. Tréneri Jaroslav Barochovský, Ján Lehotský a ďalší, ktorí sa venovali mládeži, ho už ako 16-ročného posunuli medzi dospelých. Tak sa už ako dorastenec stal členom mužstva, ktoré bolo účastníkom najvyššej národnej súťaže. Samozrejme, padol do očí aj funkcionárom z elitnej ligy a už v osemnástich  sa ocitol v Košiciach. Tréner Miroslav Nitka, zhodou okolnosti ten, ktorý pred 55 rokmi s Duklou dosiahol historický úspech – postup medzi čs. elitu, Slaninovi prejavil skutočne veľkú dôveru. „Zaradil ma do prvej päťky, na ľade som teda bol s takými skúsenými harcovníkmi ako Brunclík, Šandrik,  Čapek“, spomína Peter, ktorý trénera Nitku rozhodne nesklamal. Na Slaninov príchod do Košíc si veľmi dobre pamätá aj v minulosti veľmi úspešný hokejista, neskôr uznávaný tréner Bedřich Brunclík, i keď ide o udalosť spred vyše 40 rokov. „Peter mal skutočne veľký talent, ale práve preto pri nás ľahký život nemal. Aj ja som mu dával najavo, že musí poctivo trénovať a tak dostával, ako sa hovorí, poriadne do tela. Bol najmladší, teda musel poslúchať a počúvať nás starších. Jednoducho, dávali sme ho do laty.“ Slaninovi toto „dávanie do laty“ rozhodne prospelo, veď v sezóne 1978/79 získal ocenenie „Najlepší nováčik I.celoštátnej ligy.“

CESTA ZA TITULMI

Povolávací rozkaz na povinnú dvojročnú vojenskú službu dostal do Dukly Trenčín. „Spočiatku bolo všetko v poriadku, ale druhý rok môjho pôsobenia v armádnom celku sme vypadli z najvyššej súťaže a niekto si to musel odniesť. Bolo to v roku 1982 a napriek tomu, že som ako obranca bol najproduktívnejší  hráč Dukly Trenčín , tak ma z klubu vyradili. So mnou ešte troch – brankára Hamka tiež z Košíc a útočníkov Tomáša Jelínka zo Sparty a Skrbeka z Kladna. Prevelili nás od vrcholového športu k vojenskému útvaru do kasárni na Oremov Laz.  Našťastie iba na 75 dní, potom už nás čakal odchod do civilu,“ hovorí Peter Slanina, ktorý už vtedy bol držiteľom dvoch strieborných medailí - z juniorských ME /1977/ a svetového šampionátu hráčov do 20 rokov /1979/.

Tešil sa už na návrat do Košíc, ktoré v ročníku 1984/85 po prvýkrát symbolicky vystúpili na stupeň víťazov – skončili druhé za Jihlavou. V nasledujúcej sezóne sa v I.čs. lige po prvýkrát zápolilo o titul systémom play-off, železiari zaslúžene získali majstrovský titul a Peter Slanina pri tomto historickom úspechu nechýbal. Celé hokejové Slovensko jasalo a vtedy už jeden z najlepších obrancov a reprezentant ČSSR si ani nespomenul na to, že v roku 1984 si ho v 12.kole vstupného draftu z 233.miesta vybral slávny Toronto Maple Leafs. Nakoniec, prečo by aj mal, veď NHL bola pre našich hokejistov vtedy vzdialenejšia než je dnes cesta do vesmíru a ak by sa Peter rozhodol prijať ponuku hrať za oceánom, musel by emigrovať a to on nechcel hlavne kvôli rodine. Viac ho zaujímal boj o ďalší titul ktorý VSŽ Košice v ročníku 1987/88 dotiahli do víťazného konca!

ÚSPEŠNÁ SEVERSKÁ MISIA

V roku 1989 odišiel do Fínska. Nakoniec ho pustili ešte pred novembrovými udalosťami, i keď vtedy v našom športe platilo tvrdé pravidlo, že o pôsobení na Západe môže snívať iba ten, kto dovŕšil vek 30 rokov a bol držiteľom niektorej z medailí z majstrovstiev sveta alebo olympijských hier. Slanina na tridsiatku v tom roku dosiahol, medaila mu však chýbala „Ako viem, vtedajší podnik Prago-sport, ktorý realizoval všetky odchody našich športovcov do cudziny, za mňa zinkasoval najviac, viac, než za niektorých našich hokejových majstrov sveta“, s hrdosťou konštatuje Slanina, za ktorého štát vtedy dostal 40 000 západonemeckých mariek. To bolo na tie časy približne 800 000 korún a keď vezmeme do úvahy, že dobrý mesačný plat bol vtedy 2300 korún, tak náš solídne platený občan musel na takúto čiastku pracovať až 29 rokov!

VYDARENÁ KÚPA

Fínom sa vyplatilo investovať do tohto slovenského hráča, ktorý už v hokejových kruhoch mal úctyhodné meno. Dovtedy odohral 54 medzištátnych stretnutí, v ktorých dal 4 góly, na ME juniorov 1977 získal nielen striebornú medailu, ale aj ocenenie ako najlepší obranca šampionátu, titul najefektívnejší obranca dostal v I.čs. lige za ročníka 1985/86 a 1987/88. V najvyššej federálnej súťaži odohral 451 stretnutí a dosiahol v nej až 271 bodov /121 gólov+ 150 asistencií/. Lepšiu vizitku do Fínska už ani nemohol poslať a predsa. K nej by sa patrilo pripojiť, že vo svojej zbierke má aj ceny  za víťazstvo na Švédskom pohári v roku 1984, za prvenstvo čs. reprezentácie na Turnaji Izvestija v Moskve /1986/. S tímom VSŽ  sa v rokoch 1986 a 1988 zúčastnil  na najstaršom hokejovom turnaji o Spenglerov pohár vo Švajčiarskom Davose  kde ako čerešničku na torte získal na oboch ročníkoch zaradenie do All Stars Teamu podujatia. „Neviem či niekedy v histórii tohto turnaja bol v All Stars Teame dvakrát zaradený niektorý z hráčov Československa,“ hovorí Peter.

Vo Fínsku v priebehu troch sezón odohral 140 majstrovských stretnutí, dal v nich 31 gólov a zaznamenal 64 asistencií. Bolo to v tíme KALPA  Kuopio , v ktorom sa zaradil medzi opory mužstva a dokonca v ročníku 1990/91 bol najproduktívnejším  obrancom I.fínskej ligy. Mal zo všetkých najviac bodov a svojmu klubu pomohol k 2.miestu v konečnej tabuľke. V ročníku 1991/92 od pol sezóny  hrával s mladými juniormi a len pre zaujímavosť, vytvoril v klube tretiu päťku s takými dnes už uznávanými hráčmi NHL ako Timo Timonen a Sami Kapanen. Kariéru ukončil v druholigovom Mestis TuTo Turku /1992/93/ s tým, že si to vyžadoval jeho zdravotný stav /zranené koleno/.

KVALITNÝ, ALE NEDOCENENÝ

/AJ ODPISOVANÝ/

Bolo úplne samozrejmé, že tento kvalitný a skúsený hokejista sa potom rozhodol pre trénerskú kariéru. Trénoval v Michalovciach, Spišskej Novej Vsi, Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach. Viedol dospelých i mládežnícke celky. Len v Banskej Bystrici, kde pracoval s dorastom a juniormi, za 6 rokov pôsobenia prešli jeho rukami také mená ako Lamper, Lunper, Žigo, Matoušek, T.Sýkora, J.Sýkora, Gašpar, Surový, Roth... Jeho ostatným /dúfajme, že nie posledným/ pôsobiskom  boli Košice. Trénoval juniorov a vedel správne predvídať, či z chlapca hokejista bude, alebo nie. Rodičom otvorene povedal, že je zbytočné venovať čas i námahu ich potomkom, nech radšej hľadajú pre nich iné športové odvetvie. V takýchto situáciách vôbec nebral do úvahy, či otec je potenciálny sponzor klubu, úspešný politik, alebo človek z tzv. vyšších spoločenských vrstiev. Toto preňho nebolo určujúce. Niektorým rodičom a funkcionárom vo vtedajšom vedení HC Košice sa jeho postoje však nepáčili a bez ohľadu na jeho schopnosti a zásluhy s nim ukončili spoluprácu.  „Nechválim sa, ale mojimi rukami v Košiciach prešli takí hráči ako Laco Nagy, Staňa, Fedor, Slovák, Svatoš, Spilár, Kmiť, Fabián, Drotár... Jednoducho za svoju prácu sa nemusím hanbiť bez ohľadu na to, čí som trénoval dospelých, alebo mládež. Pri trénovaní dorastu a juniorov som sa nikdy nepozeral na pôvod chlapca, na to z akej spoločenskej vrstvy pochádza, ale na to či má talent, ako ho rozvíja a čo odvádza na tréningoch. A to sa mi vypomstilo, vyhodili ma na základe anonymného listu. Zo svojich princípov však nikdy nezľavím a asi preto som už tri roky vedený na úrade práce ako nezamestnaný“, smutne konštatuje tento jubilant, ktorý však vzťahy s HC Košice ešte neuzavrel – rieši ich dokonca súdnou cestou.

Nuž, naozaj škoda. Veď stále plačeme, že máme málo kvalitných trénerov, predovšetkým pre mládež.