Oneskorené babie leto láka do národného parku Vysoké Tatry stále dosť športovcov, milovníkov hôr a rekreantov. Pomenej tu síce počuť maďarčinu a ruštinu, zdá sa však, že sú nahradené češtinou a nemčinou. Čo je však potešiteľné, viac ľudí stretnete na vysokohorských chodníkoch, ako v strediskách „dole“. S prvou poriadnou dávkou snehu sa však situácia rapídne zmení.

Medzi najnavštevovanejšie tatranské zariadenia patrí v súčasnej dobe Rainerova útulňa na Starolesnianskej poľane v blízkosti Studenovodských vodopádov. Ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia tejto oblasti kraľovala veľká chata Kamzík, no tú skántrili ohnivé jazyky a na generálnu rekonštrukciu sa nepodujal nikto. O to viac národa je na Rainerke. Súčasná smutná kauza spojená s ďalším prenájmom tejto útulne, ktorú Petras postavil z rozvalín po tom, čo ju vzal v roku 1997 do prenájmu, je vlastne vizitkou slovenskej spravodlivosti „občianskej demokracie“. Zdá sa, že množstvo turistov sa takýmto spôsobom snaží Petrasovi pomôcť aspoň morálne.

Je nutné skonštatovať, že Štátne lesy TANAP (vlastník útulne) musia urobiť to, čo im zákon káže, teda, koncom roka vypísať verejnú súťaž na jej nový prenájom, keďže Petrasova zmluva končí 31. decembrom. A teda, novým nájomcom by sa mal stať ten, kto ponúkne najvyššiu sumu...

Zdá sa, že slovenskú spravodlivosť zachránila v tomto prípade vyhláška ministerstva hospodárstva, doplňujúca existujúci zákon v tom zmysle, že je potrebné zohľadniť verejný záujem. Ten v prospech Petra Petrasa potvrdila písomná petícia občanov organizovaná dobrovoľníkmi z radov slušných ľudí a jej internetová sestra. Petrasovi by teda chatu zobrať nemali, bez ohľadu na to, kto koľko desiatok tisíc ponúkne...

Sám Peter Petras je v ostatných dňoch optimista: - Verím, že slušnosť na Slovensku ešte nevymrela a všetko dopadne spravodlivo!

TANAP však bude musieť vypísať súťaž aj na prenájom Skalnatej chaty pod Skalnatým plesom. Ide o ďalšiu klasickú tatranskú vysokohorskú turistickú chatu (a tiež jednu z najstarších), ktorej v súčasnej dobe kraľuje ďalší známy Tatranec Laco Kulanga. Bude aj na neho platiť klauzula o verejnom záujme?  

Kým trvalí obyvatelia vysokých tatranských terénov, svište, už vraj snívajú svoj zimný spánok, okrem turistov môžete na magistrále stretnúť aj prítulnú líšku. Svoj operačný priestor si vybrala medzi premosteným vodopádom na dolnej a Slnečnou zákrutou na hornej strane. A ako všetky tvory, ktoré nemajú čo robiť, sú večne hladné, aj ona sa snaží svojim nádherným golierom, ktorý za sebou ťahá, vymámiť od okoloidúcich niečo pod zub. Nuž, čaká ju ťažké zimné obdobie...

Nápad na zriadenie najvyššie položenej galérie možno na celom európskom kontinente, Galérie Encián, bol vynikajúci a všetkými milovníkmi Vysokých Tatier i výtvarného umenia chválený. Jednoducho báječný projekt. Menej ústretový je však všedný život v galérii. Keď sa úzkym, tmavým a strmým schodiskom vyteperíte pred dvere galérie, čaká vás tam niekedy oznam: „Galéria je dnes z technických príčin zatvorená“. Ako vieme, medzi milovníkov výtvarného umenia patria ľudia každého veku, dokonca aj tí najstarší z nás. Predovšetkým práve kvôli nim by spomínaný oznam mal byť dole, pri vstupe dverách vedúcich k schodisku... Prečo ľudí znechucovať takýmito nedomyslenými hlúposťami? Alebo je to iba obyčajná pohodlnosť...?