Keď odborný hudobný časopis kontinentálneho záberu Jazz Forum pravidelne radil už v prvej polovici 80-tych rokov minulého storočia zástupcu slovenskej hudobnej scény Petra Lipu do najužšej, teda pódiovej“ špičky jazzových spevákov Európy, v samotnom Československu nemal na ružiach ustlané. Ani on, ani jazz. Napriek tomu, že Peter bol jedným z hlavných organizátorov popredného európskeho hudobného festivalu Bratislavské jazzové dni. Napriek tomu, že vďaka tomuto festivalu chodilo na Slovensko množstvo svetových hudobných špičiek a do Bratislavy možno aj polovica českých, rakúskych i maďarských fanúšikov u nás politicky zaznávaného hudobného žánru. Žánru, vďaka ktorému mu „milostivo“ dovolili prvé nahrávky na gramofónovej platni až keď mal na krku štyridsiatku...

Nebol iba spevákom, bol a je aj vynikajúcim plánovačom, organizátorom, manažérom aj dramaturgom, ktorý mohol naplno uvoľniť brzdu svojej milovanej muzike až so zmenou spoločenských pomerov v republike na  prelome posledných dvoch desaťročí minulého storočia. Napriek tomu, že pre slovenskú kultúru to boli možno najťažšie roky v histórii národa vôbec. A svoju šancu využil naplno. Makajúc, aby na Slovensku jazz nezahynul, ale naopak, aby tu zapustil hrubé korene. Pocítil to aj jeho rodný Šariš, v ktorom (najmä v Prešove) pomáhal s novými hudobnými projektmi zo všetkých svojich síl. Obľúbené Prešovské „džezáky“ aj vďaka Petrovej pomoci žijú už tretie desaťročie. A tak pravidelne chodí na Šariš i Gemer  spievať svoje pop-hity aj dávny či súčasný jazz a rozdávať hudobnú múzu. Aj teraz, v osemdesiatke, je stále plný akoby nevyčerpateľnej vnútornej energie. Čo všetko dokáže láska. Hoci aj k jazzu...

Tieto dni síce patria hudobne i spoločensky oslavám jeho okrúhleho životného jubilea, vo svojom rodnom kraji však jubiloval  v predstihu, šnúrou vystúpení s prešovským jazzovým AMC Triom.  Aj v Prešove si ľudia v centre mesta počas celého mája pohmkávali jeho slávne Maturantky, keďže máj je nielen mesiacom lásky, ale aj maturít. A novopečených maturantiek sa v uliciach jeho rodiska premlelo neúrekom.

Keď sme na začiatku spomínali vysoké hodnotenie Petrovych hudobných kvalít zo strany jazzových odborníkov Európy, je potrebné pripomenúť, že po polstoročí je tých ocenení a uznaní za jeho nepoľavujúce pracovné úsilie už celý kopec. V tomto smere nezaháľali ani jeho rodáci. K sedemdesiatke sa stal držiteľom Ceny Mesta Prešov,  o päť rokov neskôr aj Ceny Prešovského samosprávneho kraja „pri príležitosti životného jubilea 75 rokov, za intenzívny dlhoročný osobný vklad pre rozvoj slovenskej hudobnej scény predovšetkým jazzovej a populárnej hudby a úspešnú propagáciu Prešovského kraja v celoslovenskom i zahraničnom rozmere.“  

Peter má v histórii prešovskej kultúry už dávno obsadený jeden z najvyšších schodov. A to je v niekdajších Aténach nad Torysou, dnes plných vynikajúcich muzikantov, pocta obrovského významu.

Raketovým tempom sa k nám blížia ďalšie parlamentné voľby. A práve v súvislosti s nimi by sme si mali pripomenúť aspoň pár slov z niekdajšej Petrovej „hitovky“ Predstavy. V súvislosti s jej textom sa vynára meno autora Milana Markoviča, ktorý nás už pred rokmi upozorňoval na našu politickú ľahostajnosť k budúcnosti Slovenska: - ...prečo mi nikto nepotvrdí, že politik je človek, ktorý myslí na iných...“. Nuž, ale ako to vyzerá, naša ľahostajnosť k tomu čo príde, je neprekonateľná  a tzv. politici ju drsne zneužívajú vo svoj prospech. Čia je to chyba? Nepýtajte sa Lipu alebo Markoviča, opýtajte sa seba!