Informácie o tom, že Juraj Jakubisko začal s nakrúcaním druhého dielu známej rozprávky prinajmenej európskeho formátu Perinbaba už prebehli azda všetkými slovenskými médiami každého druhu. Poznajúc kvality známeho slovenského režiséra sa na jej filmové a televízne uvedenie tešia nielen deti ale aj dospelí každej vekovej kategórie. Všeobecne málo sa však písalo a hovorilo o zázemí nakrúcania prvých zimných exteriérových záberov, ktoré, ako je všeobecne známe, odštartovali práce na novej filmovej rozprávke v slobodnom kráľovskom meste Kežmarok. Viac – menej teda o pozitívnom ľudskom faktore, ktorý začiatkom tohto diela v Kežmarku pomáhal na svet.

Juraj a Deana Jakubiskoví sa nespočetnekrát vyslovili s vďakou a obdivom o mimoriadnej ústretovosti a ochote Kežmarčanov pomôcť tvorcom na území svojho mesta. Počnúc radnicou s primátorom Jánom Ferenčákom na čele. Podľa tvorcov už prvé kontaktné rokovania o možnostiach práce v tomto starom a krásnom historickom meste ukázali, že filmári sa rozhodli správne. Nielen samotný primátor, ale aj množstvo ďalších Kežmarčanov si zdar nakrúcania akosi vzali za svoje a pomáhali, dá sa povedať, akosi širokospektrálne. Od prvých prípravno-organizačných prác, cez pomoc pri zháňaní remeselníckeho komparzu, ktorý dotvára atmosféru prostredia, v ktorom sa mladý Lukáš (syn Alžbetky a Jakuba) ocitol počas svojho putovania rozprávkovým svetom, na ktoré ho vypravila jeho mamka. (Vraj mu tajne odporúčala, že keď chce nájsť vo svete lásku a šťastie, nech sa vyhýba jednému mestu, ktoré sa volá Bratislava, pretože tam by to hľadal márne. Vďaka výberu sa na zozname ocitli takí majstri historických remesiel ako kováč František Oravec, ktorý zvládol rekvalifikáciu známeho prešovského herca Jozefa Stražana do tej miery, že herec odvtedy vraj rozmýšľa či nemá zavesiť svoju profesiu na klinec a ostať na staré kolená radšej úspešným kováčom. Nuž, pre prešovské DJZ by to bola citeľná strata.

A tak sa vo filme ocitnú aj pernikárka Ľuba Lomnická, šička historických súčastí zimného oblečenia a obutia Zlatica Schőrfelldová so svojimi plstenými  rukavicami, kapcami (mimochodom, v potrebnom množstve zabezpečenom z folklórneho súboru Magura, pre ktoré ich ušila). O komparzistov nebola núdza, po zverejnení oznamov v miestnych a regionálnych novinách sa do výberu prihlásilo okolo tisícky záujemcov. Bolo teda z čoho vyberať a postaviť pravý stredoveký trh, so všetkými malebnými figúrkami a postavami bola už iba záležitosť výberu! Svojim dielom, pre filmárov veľmi dôležitým, prispela aj kežmarská mestská polícia. Tá zabezpečovala v nočných aj denných hodinách bezpečnosť 6 kamiónov s technickým vybavením a nakoniec aj pokoj pre samotný štáb. Radnica a kultúrne stredisko pomohli aj so zabezpečením ubytovania pre filmový štáb. Príprava stredovekého zimného mestského trhu bola síce náročná, ale scéna históriou doslova dýchala. Aj svojou kompletnosťou, keďže nechýbali ani zvierací komparzisti.

A tak v deň D štartu nakrúcania (sobota 18. februára) už ráno išlo všetko ako po masle, najmä, keď so začiatkom prvej klapky začalo aj snežiť, akoby Perinbaba chcela pomôcť tiež. Juraj Jakubisko mal skvelú náladu aj vďaka tomu. Ale ako bratia Česi hovoria, když to umíš, je to hračka! A to mali filmári po minuloročnej skúsenosti s  absenciou snehu pod Tatrami v zálohe (pre každý prípad) aj snežné delo.

Pre filmárov bol teda štart nakrúcania zimných exteriérových záberov úspešný, čo na Jakubiskovcoch bolo vidieť na prvý pohľad. Sympatický pár sa so svojim štábom vrátia do Kežmarku ešte v lete, kedy budú točiť scény v tamojšom drevenom Evanjelickom artikulárnom Kostole sv. Trojice z roku 1717,  ktorý je od roku 2008 zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok sveta a jeho interiér je jedinečný. Na scénu sa dostane aj Spišský hrad. Vlastne, na Spiši sa odohraje približne 60% zo všetkých exteriérových záberov. Dokonca, ako nám Jakubiskovci prezradili, niektoré aj s účasťou jedného z najlepších Jurajovych priateľov, svetoznámeho herca Franca Nera. Máme sa teda na čo tešiť.

Aj keď výroba novej rozprávky Perinbaba 2 potrvá ešte poriadne dlho, predovšetkým pani Deana sa na návrat do Kežmarku a na Spiš teší už teraz: - Sú to báječní a príjemní ľudia a keďže nás prijali ako svojich, aj my sa už tak trochu cítime byť Spišiakmi. Veľká vďaka im za všetko, čo pre nás urobili a urobili toho veľmi veľa!

foto: Peter Ličák