Mgr. Jana Juhásová, PhD., pôsobí ako univerzitná pedagogička a redaktorka časopisu pre humanitné vedy Ostium, kde v čísle 4 z roku 2007 uverejnila podnetnú štúdiu Pater Noster súčasného lyrického hrdinu, v ktorej zo špecifického hľadiska venovala pozornosť vybraným dielam súčasných slovenských básnikov (Viliam Klimáček, Ivan Kolenič,  Vlado Puchala, Jozef Urban, Igor Hochel, Pavol Janík).

Časopisecky uverejnený materiál sa stal jedným z dôležitých východísk autorkinej odbornej knižnej publikácie, ktorá s názvom Od symbolu k latencii a s podtitulom Spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii vyšla vo vydavateľstvo Verbum (Ružomberok 2016).

Autorka vychádza z faktu, že v slovenskej literatúre prelomu posledného storočia (koniec 80. rokov 20. storočia, prvé desaťročie 21. storočia) možno nájsť šesticu kurióznych textov, ktorých tvorcovia sa narodili v rozmedzí rokov 1953 – 1967, debutovali v rokoch 1979 – 1994. Podľa jej vyjadrenia medzičasom sa už etablovali ako uznávané osobnosti, ktoré nikdy netvorili nijaké umelecké zoskupenie. Všetky analyzované diela však spája jeden pretext – Modlitba Pána. Teda známy: Otče náš, ktorý si na nebesiach (u mňa: Od Che máš znamenie na nebesiach).

Dovolím si zdôrazniť, že v prípade reflektovaných básní nejde o nejaké bezduché verklíkovanie náboženských floskúl, ale naopak o myšlienkovo a tvarovo originálne výpovede, ktoré textový predobraz problematizujú, vytvárajú vo vzťahu k nemu napätie, v zásade s ním vstupujú do konfliktu alebo s ním aspoň výrazne polemizujú. Takže žiadne bigotné idylizovanie a idealizovanie, o čom sa  dozaista možno skôr presvedčiť ich bezprostrednou percepciou než ich vágnou interpretáciou:

Viliam Klimáček (1958): Prosebnička, buch do stola z knihy Až po uši (1988)

bôžik, boháč, láskodaj / ochráň ma dnes / pred nenehou // ochráň ma dnes / pred sám sebou // neuvoď ma / do bezženy // umáraj ma / v pokušení // spať mi nedaj / láskou // spať mi nedaj / láskou // spať mi nedaj / lás…!!

Ivan Kolenič (1965): Z podzemia. S. B. z knihy Pôvabné hry aristokracie (1991)

Ó, bože, bože môj! // Prečo ma nechávaš samého / na tejto dlhej ceste…? // Prečo mi dovolíš páchať zlo / a nezaslzíš nad svojím úbohým služobníkom? // Ó, bože, bože, bože! / Zbav ma utrpenia a ochráň ma pred samotou. / A nenašiel by sa tam vonku / nejaký neškodný blázon, / ktorý by ma bez toho, / aby sa ma na čokoľvek pýtal, / potichu a s úsmevom objal? / Veľmi to teraz potrebujem…

Vlado Puchala (1965): Púťová nálada z knihy Anjeli na špičke ihly (1993)

Otče náš, / ktoré sú nebesia? / Prišli sa spýtať, / s poznávacou značkou územia, / kde nikdy nezapadá Slnko // Do očí sa tlačil / pichľavý návyk dažďa, / do dlaní pažba fľaše / a do snov vietor, / ktorý si to rozhádzal s trávou // Otče náš ktorýsi, / nebesia sú prázdne ako po porážke / Zostal len narýchlo zakrvavený nôž / a dlhé umieranie prvorodičiek // Poďte a uveďte pokušenia, / uveď noci, v ktorých / som chodil k tebe / pozývať na svet zajtrajšky / dôsledne výberovo // Otče náš, / uveď mi pokušenia, / priestupky a obha-jóbov, / ktorých z toho dostali pravinníci / s aktívnou podporou vetra / a veľkolepých slávobrán / ženských nôh // Otče, nechaj kvety, nech lámu / rekordy vône / Vždy som sa priečil návykom tmavnúť / Skladať ruky a zostávať / do pol pása sám / Ohradený zrakom a vinami // A nebesia sú, / ako boli na pečiatkach, / doteraz tiché a zamračené / A ty vraj zbavuješ zlého – / následku aj príčiny / K tebe sa skláňajú hlavy // a nocou / lietajú gilotíny

Jozef Urban (1964 – 1999): Dnes je Mikuláša. Balada pre Táňu z knihy Snežienky & biblie (1996)

Otče náš, nenúť ma. Odpúšťať niet už komu. / Otče náš, nebuď zlý, nepredlžuj mi kómu. / Obetný baránok si dával do trumpety. / V dňoch, keď bol ožratý, bol blikotavo svätý. // Bola si naozaj, bola si vážne baba. / Spala si s hocikým, ale nie s kadekým. / Mikuláš roztvoril svoj nedozerný kabát / a dal nám stáročia. Vraj ako darčeky. // Čo bolo aspoň raz poriadne milované, / to sa už nevráti. A nemusíš mať strach. / Stane sa inému. A s inou sa to stane. / Všetko je v poriadku. Na presných miskách váh. // Otče náš, neber nám z tých lások to, čo chutí./ Všetci sme vinníci. A všetci postihnutí.

Igor Hochel (1953): Kajúcnik (spoveď s modlitbou) z knihy Kôra nežne praská (1997)

ó pane / odpusť mi moje viny… // usiloval som sa počuť / hlas drahých kovov / hoci lesk zlata / pre mňa neznamenal nič / len priazeň mocných / a teda možnosť v pokoji poznávať // … a moje viny / azda nie sú väčšie / ako viny iných / ak som niečím vinný / tak iba vinou nevidiaceho / ktorý neprezrel / keď mal // nič som nevedel / o vyjednávačoch a posloch / vrhnutých z brál / (ó nemá hrôza priepasti / ústa smrti / dáviace kosti do snov ozbrojencov) // nič som nevedel / o holých hlavách diev / o vlasoch spopolnených / (ó bolesť zneužitého ohňa) / o krvi / ktorú mi prinášali / som si myslel / že je krvou vtákov / domnieval som sa / že v nej musí byť / čosi z ušľachtilosti krídiel / a tá mala rozkmitať častice / ktoré som nevedel pomenovať / ale tušil som ich tajomné jestvovanie / pretože v každej matérii / má vesmír svoje zrkadlo // pohyb planét naznačoval / nové cesty / pavučinky smerujúce z bludísk nevedomosti / chcel som aby slová / nahradili pravé významy // rúcali sa pevnosti / pod údermi ťažkých baranidiel / (boli vedené rukami krvilačných) / ale múry zloby / hradby nenávisti / bašty násilia / sa mi nepodarilo ani len rozochvieť // ó pane / odpúšťam ti všetky viny / ktorých si sa na mne dopustil / tak ako aj ty odpúšťaš vinníkom…

Pavol Janík (1956): Buď vôňa tvoja z rovnomennej knihy (2002)

Kvílivé serpentíny / hlasu z mešity / nás zvolávajú / na posledný karneval / svetových revolúcií. // Karibská kríza / nabitá sambou, / zabitá Rambom / pokračuje v nás / počas šialených nocí, / keď v nás vybuchujú granáty / plné horúčkovitého blúznenia. // To sú tie / zbabrané zbrane, / to je tá modlitba pre dievča, / ktorého nohy hypnotizovali Leonela Rugamu. // Pošepky modlime sa: / Od Che máš / znamenie na nebesiach, / povedz nemo / svoje meno, / príď z kráľovstva korálok. // Buď vôňa tvoja, / ako v nebi, tak i na zemi, / rozprestieraj sa / nad hladinami oceánov. // Chlieb svojho nehmotného tela / daj nám dnes. / Nech sa leje lieh – / hriech náš každodenný. // Opusť nám naše viechy, / ako my opúšťame viechy / našich vínníkov. // Uveď nás do najsladšieho pokušenia, / bav nás, / zbav nás zábran, / zbraniam strieľať zabráň. // Radšej bav dav. / Poteš nás niektorej na poprsí. / Vyhraj svoje boje. / Iba roje / dávno zabudnutých mŕtvych / bzučia v povetrí. // A hlavne / nech mlčia hlavne. // Diera v hlave / ticho rozpráva / svoj zastrelený príbeh. // V mene otca i syna / i ducha svätého. // Enter.

Jana Juhásová tvrdí, že napriek profanizácii, parodizovaniu predlohy a deštrukcii tradície rešpektuje moja báseň hodnotové vypointovanie – text vyznieva ako prosba za svetový mier, ktorý je nadradený ostatným morálnym imperatívom. Ďalej konštatuje, že literárna veda zaraďuje prvých štyroch autorov (Viliama Klimáčka, Ivana Koleniča, Vlada Puchalu, Jozefa Urbana) medzi nekonformných individualistov a posledných dvoch (Igora Hochela a mňa) medzi básnikov súkromia (Jaroslav Šrank: Individualizovaná literatúra – Slovenská poézia konca 20. a začiatku 21. storočia, Bratislava 2013), pričom my dvaja (Igor Hochel a ja) ako básnici súkromia sme sa už v 70. a 80. rokoch individuálne prežívanými hodnotami vymedzovali proti nanucovaným normalizačným postojom. Nazdávam sa, že knižná publikácia Od symbolu k latencii predstavuje hodnotný príspevok do diskusie o súčasnej poézii, v nejednom prípade narúša vžité povrchné stereotypy a rúca propagandistické zjednodušenia, ktoré akoby na večné časy už dávno definitívne v mainstreamových médiách hierarchizovali osobnosti slovenskej literatúry na báze novodobých kritérií, ktoré aj po novembri 1989 opäť nemajú s umeleckým charakterom literárnej tvorby nič spoločné.