Peniaze, to je len iný názov pre slobodu. Peniaze dávajú človeku slobodu. Je dobré, ak ich máte. Je dobré mať ich, aj keď máte nápady, ktoré sa nedajú poľahky uskutočniť, ale držia sa vás. Keď začali rozširovať železničnú trať v Trenčíne, za obeť padlo aj kúpalisko. Ľutoval som, že súčasťou každej významnej stavby nie je, ako za bývalého režimu, aj isté percento z nákladov určené na výtvarné dielo. 

Od hradnej skaly, kde je renovovaný hotel s pozoruhodnými dejinami, v Slovenských pohľadoch skvele o tom napísala Jana Judínyiová, vedie cesta k železnici cez impozantný park. Vďaka pamätlivým Trenčanom tam našla po roku 1989 miesto busta generála Štefánika, to, čo zostalo zo sochy majstra Pospíšila. Tá prežila druhú svetovú vojnu, no neprežila časy oslobodenia po nej. 

S trenčianskou železničnou stanicou sú spojené osudy viacerých osobností. Tu sa odohrala mimoriadna scéna. Janka Jesenského, rukujúceho do prvej svetovej vojny, za to, že náležite nepozdravil vyššiu šaržu, zatkli na nástupišti žandári. Dali ho do želiez a ako panslávovi mu pred bratislavským súdom hrozil vo vypätých prvých dňoch vojny trest smrti. Ten dôstojník, čo sa na ňom vyvŕšil a privolal žandárov, Jesenského, známeho advokáta, a jeho postoje poznal. Ako zaprisahaný maďarón by nedbal, keby odvisol. Len náhoda a slovenské známosti ochránili muža, ktorý sa potom stal významným legionárom. Podieľal sa teda na vzniku štátu, v ktorom sa Slováci oslobodili od zaostalých maďarských pomerov, a stal sa na Slovensku veľkožupanom, deväť rokov bol vo vedení Spolku slovenských spisovateľov a po roku 1945 bol prvým Slovákom – národným umelcom. 

Vždy som si myslel, že súsošie, ako v auguste v roku 1914 uhorskí žandári s nasadenými bodákmi vedú Jesenského v želiezkach, by patrilo do okolia trenčianskej stanice. Veľavravné súsošie by bolo súčasťou dejín nielen tejto stanice. Nákladný projekt prerábania stanice a nového mosta cez Váh by to nepoložilo na lopatky. 

Z trenčianskej stanice odchádzali v júni v roku 1941 vagóny s vojakmi do vojny proti ZSSR. Medzi nimi aj neskorší generál Jurech. Mal dramatický osud, s jednotkou sa dostal až na Kaukaz. Pre zámer prejsť na sovietsku stranu skončil v nemeckom koncentráku a tam zahynul. Tak ako generáli Viest, Golian či Malár. Idea súsošia je jednoduchá: pri kotle poľnej kuchyne stojí deväťročný chlapec a otec v uniforme mu podáva porciu kaše. Je to posledný raz, keď chlapec vidí otca, otec sa lúči so synom, ktorého už neuvidí. Otec, budúci generál Slovenskej armády, Bošáčan Štefan Jurech. Syn Marcel sa stane plukovníkom hneď dvoch armád, najprv kanadskej a potom po roku 1992 slovenskej. Scéna s kašou azda vyznie nielen protivojnovo, ale ako obraz: kruté je rozdeľovať navždy otcov od synov. Také veľavravné a mierové súsošie nemá nijaká stanica široko-ďaleko. 

Mám však toho viac. Kto odbočí pri Trenčíne z diaľnice smerom na Bánovce, vbehne na rozdrúzganú cestu mnohých havárií a smrtí. Šiel som tadiaľ do Uhrovca, rodiska Alexandra Dubčeka, na jedno z mnohých dubčekovských podujatí neúnavnej starostky Ing. Zuzany Máčekovej. Kvôli hrôzostrašnej ceste ma neopúšťala myšlienka na haváriu. Stála Dubčeka život a nás na jeseň 1992 pripravila o muža, ktorý mohol byť v roku 1993 prvým prezidentom Slovenskej republiky. 

Prečo z desiatok vrakov havárií, ktoré stáli mnohé životy, nevytvoriť vysoký pylón, stĺp bolestí, stĺp vztýčený ako varovný prst? Stĺp vytvorený len a len z vrakov zo slovenských ciest. Vysokánsky pilier ako nekonečná výstraha. Nikde široko-ďaleko nie je takýto pamätník, aký by bol na okraji onej cesty. Pamätník varovania, že nevieme dňa ani hodiny. Smrť dostihla neznámych bezmenných práve tak ako smrť jedného človeka. A zmenila beh našich dejín – politických i národných. 

Zo všetkých mojich predstáv nemizne ani myšlienka na súsošie jediného slova. Má päť písmen. SYPTE. To povedal potichu 24. októbra 1992 skromný inžinier Július Binder a týmto slovom zmenil naše dejiny ako počas jeho života zo Slovákov nikto iný.