Z najnovšej tvorby Michala Záletu, nositeľa Ceny Gabriela Zelenaya

 

Pamäť dvora

 

1

Dvor.

Taký čudný tvor!

Zo Zeme si vybral iba malý kúsok,

takmer nepatrný:

nezbadáš ho ani v detskej dlani,

neschováš ho ani pod obrúsok,

ani pod riečne vlny,

ani do vtáčích saní,

ani pod vrabčiu nôžku.

Možno  - ozaj iba trošku -

pod necht  práve narodeného dieťaťa.

Takže sa to ani neráta:

taký je malý ten náš veľký dvor

z hľadiska Zeme, z ktorej vyrástol

jedného rána v trinástom storočí.

Možno o hodinu, možno o dve skôr.

Netuším, koľko sa na ňom

najstarší z najstarších mojich otcov plahočil.

A s ním i najstaršia z najstarších mojich mám.

(Čo ak sa práve na ňu podobám,

taká zvedavosť ma ustavične máta,

tých podôb sa po stáročiach nedorátaš.)

Plebejské dejiny nemajú pamäť v rodokmeňoch,

 nosia ju v sebe - v srdci, v nohách, v rukách -

a odovzdávajú ju pod cudzím menom

hradom a zámkom. A pritom im srdce puká,

nie  metaforicky, ale skutočne,

vo vlastných hrudiach, no pod cudzím názvom,

ako úder na zvon:

infarkt myokardu.

Sotva zídu z hradu,

zo zámku

 či od kúrie,

 od paláca, či dokonca celých  miest,

sotva sa dotknú chladu nočných hviezd,

aby si utíšili horiace kože baktérií

prv,

ako im od života aj krv,

ich vlastná krv v nich zhnije.

Ak ešte vládzu, ani klbko zmijí

nebýva také dokrútené.

A vraj ľudia, a teda soľ Zeme!

Z plebejských dejín sa nič nedozvieme.

 

A tak ďalej, a tak ďalej...

(Podľa inej histórie: plebejec v krčme

si zakaždým hrkne:

Krčmáročka, vínka nalej! )

Také sú vraj jeho dejiny.

Rozsudok znie: Vinný, hoc si bez viny!

 

2

Takže aj moji dvaja naj nepochybne,

 a takmer naisto aj anonymne,

prišli z iných hôr

na tento dvor.

Iste šli dňom i nocou a nadránom

alebo naopak, pred zotmením,

zastali uprostred, takmer v ňom,

zastali tak, že splynuli s ním.

 

A odvtedy, od tohto okamihu,

ako prišiel prvý návštevník:

bol to drozd, ale zmizol v mihu,

po ňom kuna, na chvíľočku nik.

Ale to ozaj iba nakrátko.

Čoskoro sa totiž zhŕkli jastraby,

kane, sovy, netopiere, líšky,

posledné prišlo kuriatko -

až na jar, zrejme preto, aby

na prišelcov nehľadeli len z výšky,

ale aj zdola, od zeme.

(O tom ešte vieme.)

 

A s nimi kŕdle detí.

Podľa učiteľovej kroniky

a cirkevnej matriky

a podľa pamäti cintorína

deti im štedro prideľoval boh.

(Nebola to teda ich zásluha. Ani vina.)

Naozaj štedro: kdeže po dvoch­-troch,

dvanásť-trinásť.

Pánboh s nami, pánboh pri nás,

žehnali sa pred krížmi i po kútoch.

Pánboh pri nás, pánboh s nami,

ale stále boli sami,

odkázaní na seba.

Ak hľadeli do neba,

nenašli v ňom žiadnu spásu,

iba zvesť, či bude jasno

alebo sa skrúti dážď

a či budú huby rásť,

šepkali si i celkom hlasno,

hľadiac pritom na porast

neďaleko nad ich chyžkou.

A keď mesiac visel nízko,

keď sa o plot mĺkvo opieral,

blízo neskorého večera,

ktosi z nich hľadel na uhlisko

tamhore, hneď pod Škaredou,

a nevdojak natešene zvýskol:

Tentoraz zatočíme s biedou.

 

Ale i tam, i pod Homoľou

zhasínali vlastnou soľou

oheň míle, ktorú vyplavili,

keď ich sily

uviazli v drevnom uhlí.

V ňom zľahli ich nádeje

jak truhly.

A tak dokola, a každý deň,

šli na trh v mene Božom.

No iba s vlastnou kožou.

A zakaždým z nej kúsok predali.

A naspäť vliekli: vlastný tieň

a  vlastné zvyšky, čo im ostali.

Ak k nim však nazrel meteor,

bol s nimi zrazu boh i svetlo,

a bolo horúco, až teplo,

a zrazu horel celý dvor,

bolo tak jasne, že všetko sleplo.

No diabol zaháľal iba chvíľu,

zaľahol dvor v temnom plášti -

a znova tma. Ako v  chrastí.

A nielen to - zapálil aj míľu,

podpálil všetko: kôlňu, stôl

a peklo na dvor vyniesol.

 

3

Pamätám si to: totiž stáročia

dotlievali v týchto úbočiach

bezo zmeny, navlas rovnako.

Ako šľah blesku, hniezdo vtákov

a upír krvi,

čo nás mrví,

hoc vrastáme už do bodliakov.

 

Pamätám si teda, ako dvor ožil

meridzaním, konskými kopytami,

džavotom detí, ľudskou rečou.

A hoci neviem prečo,

doteraz, na mojej vlastnej koži,

dedova píla hrá mi

rovnakú melódiu.

Jednostaj vo mne žije.

A s ňou vo mne horí les,

keď krvavila ho miazgou a živicou.

Cítim sa však ako odkundes,

ktorý sa sem ukradomky vracia

a nastavuje svojim ušiam, lícam

čudné chvenie dvora: Prac sa!

 

Rozumiem mu: vo vlastných génoch

nosím ho po sieňach a suterénoch.

Je vo mne a ja som stále s ním,

je mojou miazgou i prekliatím.

Oddávna si ho pamätám,

dávno predtým, ako sám

som uzrel tento svet.

A neprestajne hľadám odpoveď,

prečo, začo, kto a kedy

vysušil žriedla až na púšť.

Včera v noci a či vtedy,

keď stíchol a prestal húsť

obyčajnou ľudskou rečou?

Neviem isto, tuším však prečo.

Cítim aj dobiedzavé ticho,

až rozbolia ma z neho uši -

áno, som tu už votrelec,

stará pec to zjavne tuší,

a zažne v sebe divý víchor,

keď ju ohňom z driemot ruším.

Je výčitka a je hnev.

Za tie roky mlčania.

Dotýkam sa starých driev,

červotoč ich doráňal

a zaniesol sivou múkou.

Dotýkam sa cudzou rukou

nehybnosti, prázdnoty.

Moje vlastné kamsi ušli:

Ty si ja a ja som ty?

Uväznený ako v mušli

pamätám si na časy,

keď dvor ľudí vypľúval.

Toľkože ich na ňom bolo!

Starý otec pritom hral

tým, čo išli, rezké sólo.

To bude tým počasím,

trel si ruky, šúchal nos.

Ak chceš prosiť, nuž len pros,

nebo, hviezdy, zem či mraky,

mreny, pstruhy, ba aj raky,

nik nepovie: Vráť sa späť.

Nejestvuje odpoveď,

keď malý dvor je taký plný.

Azyl majú iba srny.

Aj tie len vo veľkom hrnci.

Kto šiel najskôr? Ťažko určiť.

Zrejme: Andrej, nato Mária,

po nej Haľa a Viktória,

ďalej Verona a Anna...

Preboha živého, prepánajána!

Zdalo sa, že aj dvor už zavýja,

že sa ľaká, že ostane opustený,

odsúdený

na samotu bez človeka.

Život je však besná rieka,

ustavične sa mu máli,

a neprestajne niečo mení:

jedni ušli, druhí pribúdali.

(Podľa správ z dobovej tlače, na ktorú nebolo dosť tlačiarenskej černe, nečitateľne, zato verne možno doložiť, že o Andrejovi nebolo ani chýru, ani slychu 50 rokov. Nik nezráta, koľko krokov prešiel, kým znova otvoril vráta tohto dvora. So svojím otcom a mojím dedom sa už nezvítal. Keby sa však boli stretli, dodnes by som nevedel, kto je mojím starým otcom a kto strýkom. Ale ako bolo vtedy zvykom, dedina po stretnutí s ním líhala celá opitá. Verona, Haľa, Viktória aj Anna došli až do práčovní: k mangľom a panským spodkom, pofŕkaným spermiami, koňakom a vodkou. Teta Mária z veľkostatku šla rovno pod sedriu do lochu: vraj organizovala proti statkárovi bunt. Taký špunt, a bunt, teda nepokoje! Kto by tomu uveril, niekto predsa, no sotva viac než trochu. Okrem statkára a sudcu! Zatĺkala, vraj nie zo strachu, len z trucu. A predsa tí dvaja mali pravdu, medzi svojimi sa ku všetkému priznala, sotva zložila väzenskú zajdu.)

 

4

Ten dvor si toľko pamätal,

vsiakli doň toľké túžby a nádeje

i odpad,

že aj sám ťa svojím živlom zaleje,

že aj sám sa stal už človekom,

že sám je ľudský poklad.

Vie, čo je útok a čo odveta,

a neodolá ani nárekom,

ani hrdosti,

pokarhá i pohostí,

nežnie i vrčí od zlosti.

Pamätá si lásku i krutosti.

 

I desaťročia pokoja, keď zrazu

nebolo tesno a svet sa k nemu

otočil len priateľskou tvárou,

keď nalievali do pohárov

sny krajších dní a už i jemu

bolo, sťaby sa zrazu striasol mrazu.

Akoby po stáročiach vrtkavých

našiel svoj neischemický dych.

No sotva tomu uveril

a len čo získal rovnováhu,

s pribúdaním vlastných síl,

sa z neďalekých Drahúľ

ozval umieračik.

A ako vtáčí

zob cinkal drsne do oblokov,

odmeral: toľko a toľko rokov!

A po ňom znova: bez kuvika,

ba takmer bez varovania.

Zdalo sa - dvor mlčí. Lenže vzlykal:

do seba - a bez prestania.

A dúfal. A čakal - na nástupcu.

Ten však riešil veci po svojom:

nehľadal spoveď ani sudcu,

 zastrel okná starým závojom

a, vykročiac rovno do mrazu,

sebe samému vydal príkazy:

 

Odlož prepotené texasky,

pozbieraj sväté obrázky

z maminej modlitebnej knižky,

nájdeš v nej aj zvyšky hostie.

(Za riekou prúdom tečú mníšky

do kláštora - kedysi dávno knižnice.

Posledná z nich chvatne vypije

studené hlty minerálky.)

Po stý raz sa chytáš za líce,

akoby sa ti ktosi z utajenej diaľky

prihováral: A nezabudni na fialky!

Ani na ošúchaný otcov remeň

z nefalšovanej, pravej kože:

to na ňom ostril britvu, nože.

Za pecou ostalo čosi semien

maku a hrachu. Aj sušené huby.

A nebuď k ľuďom hrubý,

len pošepnúť ti chceli

pár láskavých slov,

a zahnať to ticho

navôkol.

Poodnášaj stoly z ustatého dvora

a načúvaj zemi: ak mlčí, je chorá.

V ušiach ti zvoní zádušný spev chóru,

do studne nasyp presnú dávku chlóru

a nikomu nevolaj:

 Si posledný, čo ostal tomu dvoru.

A len tak, len na okraj:

Veď už teraz vieš,

že ho oklameš,

a veľmi. Kdeže trošku!

Neschováš kľúče pod rohožku,

neodídeš iba na pár dní,

zmizneš prv, než sa rozvidní,

minie sa veľmi dlhý čas,

kým na okamih nazrieš zas,

za ten plot, do tohto dvora,

odplašíš líšku, z kôlne tchora,

padne cencúľ z príkrych striech,

budeš si tíšiť vlastný hriech,

a padneš pritom tvárou k zemi:

Prečo si, dvor, taký nemý?!

A ozve sa ti z pľúc zeme:

Aj mŕtvie dvor, ak onemie.