Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Pôvabný objav Dlhonožcov – Milan Kenda

Hana Košková: ŽUVAČKOVÝ STROM, Bratislava: DAXE, 2023, 1. vyd., 74 s., ISBN 978-80-8241-029-0

 

HANA KOŠKOVÁ, skúsená autorka dôvtipných, originálnych, fantáziou štedro vybavených príbehov pre detského čitateľa, prichádza s knihou devätnástich príbehov, z ktorých jeden, v poradí trinásty, prešmyknutím z plurálu do singuláru ponúkol tejto knihe súborný názov ŽUVAČKOVÝ STROM.

 

Hneď v prvej, úvodnej kapitolke, Tánička prichádza z jednotriedky spod lesa do mestskej školy a ocitá sa v triede so spolužiakmi, ktorí majú ovocné priezviská! Hneď na vstupe pani učiteľka požiadala hlavnú hrdinku tejto knihy, Táničku, aby porozprávala triede svoj najzaujímavejší zážitok z lesa. Tá si vybrala príbeh o túlavých topánkach medveďa Poľanca. Bol to príbeh o túlavom medveďovi, pravdaže, bez topánok, o osamelom neposedníkovi, ktorý po uspávajúcej injekcii dostal na krk obojok. Pomocou tohto obojka mohol prírodovedec v spolupráci s lesníkom, Táničkiným otcom, sledovať všetky jeho cestovateľské výkony. Vysvitlo, že putoval až cez tri štáty, prešiel cez lesy Rumunska a Maďarska až k nám, pod Poľanu. Oco umožnil Táni, aby si tohto cestovateľa mohla pozrieť z bezpečnej vzdialenosti ďalekohľadom.

 

Tánino zaujímavé rozprávanie vyprovokovalo jej spolužiaka Paťa Malinu k tomu, aby sa pokúsil ju pretromfnúť a ohúriť spolužiakov i spolužiačky svojimi vyfantazírovanými príbehmi z Afriky, ktoré mu len málokto uveril. Ak vôbec. Ale pre autorku to bola príležitosť predviesť svoj vycibrený zmysel pre fantastično! A zároveň impulz na rozprávanie ďalších príbehov z hláv dievčat i chlapcov. Hneď vzápätí o zube malej Rómky Alenky, dievčatku s olivovou pleťou, čiernymi kučeravými vlasmi a čokoládovo hnedými očami. Skvelá žiačka, ktorá sa v triede stále hlási a ustavične má vystrčenú ruku ako anténu. Tú v posledný prázdninový týždeň v ústach stále čosi šteklilo. Keďže jedla veľa čerešní, nadobudla podozrenie, že jej v noci vylieza na ďasno čerešňový červík. A toto podozrenie vyrozprávala triede ako hororový príbeh. Až dobrovoľný stomatológ, spolužiak Ľuboš, ju upokojil odborným posudkom: „Ale veď tebe rastie zub! Zub múdrosti. Preto sa tak dobre učíš.“ A všetci v triede si ako na povel začali skúmať ústa, či im tam tiež nerastie zub múdrosti, lebo všetci chceli byť múdri. Ako aj v iných svojich knihách pre deti, aj tu preukázala pani spisovateľka Košková výborné znalosti školáckej psychológie.

 

Potom sa dostala k slovu Danka a vyrozprávala zvedavej triede veselý príbeh o svojej tete Majke, ktorá vo veľkom rozmachu, sťaby textilná fabrika, šila z rôzneho domáceho textilu rúška ako preventívne opatrenia proti vírusom a vnucovala ich okolitému ľudstvu i zvieratstvu. Zvieratstvo, najmä psík Rizo, si na rúška navyklo skôr ako susedia, a práve Rizo rúško uprednostňoval pred náhubkom. Danku vystriedal spolužiak Ľuboš Trnka s bizarným prázdninovým príbehom o prefíkanej dážďovke, ktorá sa parádne vysmiala rybárovi dedovi Michalovi i jeho prázdninovému pomocníkovi Ľubošovi. Ďalší rozprávač Ďuďo prekvapil celú triedu priam hororovým príbehom, ktorý prežil spolu so svojou sestrou, keď sa vracali z prázdninovej návštevy u svojho strýka. Keď ta prišli, cesta bola v poriadku, no keď stade odchádzali domov, cesta pred strýkovým domom bola čerstvo vyasfaltovaná. Obidvaja neočakávane a nekontrolovane vhupli do lepkavého asfaltu, topili sa v ňom a prilepili. Kričali o pomoc, no nik ich nepočul. V tom čase bol ich strýko v práci! Až keď sa vedľa nich zaboril do asfaltu biely psík a začal mocne zlostne zavýjať, vybehla z vedľajšieho domu súcitná pani a všetkých šikovnými hmatmi vyslobodila. Odniesli si to ich pocuchané nervy a dva páry zaasfaltovaných tenisiek, navždy utopených na mieste ich asfaltového dobrodružstva.

 

Broňa porozprávala triede o ich spievajúcom psíkovi Harinovi, ktorý by mohol úspešne vystupovať v psej opere alebo v muzikáli, ale z rozhodnutia rodinnej rady sa nestal speváckou hviezdou a svojím spevom naďalej zabával iba svojich domácich pánov. Po  Broninom rozprávaní pani učiteľka prekvapila žiakov vyhlásením, že všetky nimi vyrozprávané príbehy sa naostatok dostanú do knihy, že si ich svedomito zapisuje do hrubého modrého zošita, lebo nedôveruje počítaču, skade jej raz isté texty nevysvetliteľne zmizli. Technika je zradná, zošitová klasika je spoľahlivá, papier nikdy nesklame, to je krédo aj autora tejto recenzie!

 

Po prázdninách Stano Hruška vyrozprával v triede fantastický príbeh o škrečkovi Paxovi. Príbeh bol síce priam na neuverenie, no keďže Stano mal povesť chalana, ktorý nikdy neklame, mnohí mali podozrenie, že by to aj pravda mohla byť. A jedného dňa po prázdninách sa žiakom takto prihovorila ich pani učiteľka: „Vy ste ale vyrástli. Ste ako Dlhonožci, s ktorými sa priatelím. Som zvedavá, ako ste prežili leto. Kde ste cez prázdniny boli, čo ste robili, s kým ste sa stretli a aké zážitky máte?“ No deti ju uprosili, aby rozprávala ona, aby ich oboznámila s Dlhonožcami, či sú to zvieratá alebo ľudia. A dozvedeli sa, že Dlhonožci stoja celé dni na jednej nohe. Raz majú zelené vlasy, neskôr im ich jeseň sfarbí na červeno, hnedo a na žlto. Stoja najprv na maličkých slabých nôžkach a rastú, rastú ako vy, kým sa z nich nestanú Dlhonožci. Tak ako my, ľudia, aj ony sú rady, keď ich objímame, šepkáme im tajomstvá, ktoré nehovoríme nikomu. A ani ony nič nikomu neprezradia. Rady sa slnia, sprchujú ich dažde, majú mená, nemajú rady násilie, víchrice a blesky. Naostatok sa pani učiteľka priznala: „Ja som sa s jedným Dlhonožcom spriatelila. Chodím k nemu na návštevu, rozprávame sa spolu. Raz mi pošepol, aby som sa lepšie poobzerala okolo jeho sivej dubovej nohy. Urobila som to a v tráve, ktorá mu chránila členky, som našla niekoľko dubákov.“ Stano Hruška zo zadnej lavice bol prvý, ktorý uhádol a zakričal: „Už viem, kto je váš dlhonohý priateľ. Aj ako sa volá vlastným menom!“ Dozaista nebol sám.

 

A ďalší príbeh poskytol tejto knihe názov. Danka Kresanová porozprávala spolužiačkam i spolužiakom prázdninový príbeh z horárne. Ocko jej priateľky Táničky obe dievčence zoznámil so žuvačkovými stromami. V jeho nazeraní sú to smreky, ktorých živica môže poslúžiť ako prírodná žuvačka. Ocino im povedal: „Dievčatá, žujte! Je to prírodná žuvačka zo žuvačkového stromu. Keď som bol malý, žuvačky ešte neboli. Boli len na smrekoch v lese, v podobe živice. Je to zdravé na zuby.“ Nakoniec som mala od živice zasmolené prsty, no voňali tak krásne, ako mi voňali celé prázdniny.

 

Po zábavných zážitkoch s novým spolužiakom Dženkajom, ktorý je tureckého pôvodu a smiešne komolí slovenské mená, v ďalšom príbehu Paťo Malina, ktorý predtým fantazíroval o Afrike a o tom, ako maľoval zebrám biele pásy na čiernu kožu, prisľúbil triede betónovo pravdivé rozprávanie, hoci zdanlivo bizarné. Keď bol s rodičmi pri mori v Maroku, zoznámil ich ujo Vilo, ktorý žil v Maroku už desať rokov, so zvláštnym morským živočíchom zvaným sépia. Predávajú ich v tržniciach ako kulinársku pochúťku. Keď Paťo hovoril, že z týchto atramentových živočíchov sa vyrába špeciálny, veľmi drahý atrament, že sépie majú tri srdcia a modrú krv, ozývali sa v triede výkriky nesúhlasu. No pani učiteľka prekvapila triedu vyhlásením, že je to pravda pravdúca. Paťo Malina z rodu baróna Prášila tento raz neklamal!

 

Na rad prišla Tánička. Vyrozprávala príbeh o ich mačke Moruši, ktorú oprávnene nazývali kleptomankou. Prinášala im domov rozmanité „ulovené“ predmety: rukavicu, plyšovú hračku, okuliare, notes, bábiku a iné ukoristené drobnosti. Bola nepolepšiteľná, až kým sa kamsi nezatúlala, alebo sa sama nestala korisťou nejakej väčšej šelmy. No a ďalšia kapitolka má taký podivný názov: Koláž nie je koláč. Podivnosť čitatelia vzápätí pochopia. Kapitolka sa zaoberá zvláštnou činnosťou v triede: Decká vystrihujú obrázky zo starých časopisov a lepia z nich ľubovoľné kompozície – robia koláže podľa vlastnej predstavivosti. Vznikajú rôzne čudá, dôvtipné nápady, prekvapivé kombinácie, nerealistické výjavy, spontánne nadrealistické vízie a snové vidiny. V triede sa rozpútajú manévre v predstavivosti, po ktorých si žiaci zatlieskali, čo vyrušilo aj vrany na školskom dvore.

 

Po rozprávkovom monológu Marošovho celkom obyčajného, no neobyčajne rozprávajúceho a rozmýšľajúceho, na zeleno natreného bicykla nasleduje posledný príbeh s kvetnatým názvom „A môžu to byť aj ruže?“. Je to príbeh o peknom vzťahu celej triedy k pani učiteľke prírodopisu, ktorá musela nastúpiť na nemocničnú liečbu. Kvety v jej byte chodila polievať štvorčlenná brigáda dievčat a pred návratom pani učiteľky prišli upratať celý byt zasa chalani. Je to korunovačný príbeh tejto milej, nápadito, vtipne a citlivo napísanej knihy.

 

Verím, že kniha sa bude príjemne čítať tak deťom, ako ich rodičom, podobne, ako sa príjemne čítala mne pri recenzovaní. Má aj didaktický rozmer a odkaz, ukazuje, ako zmysluplne a pre žiakov príťažlivo možno obohatiť hodiny etickej výchovy. Za posledným z príbehov sú vyobrazené knihy Hany Koškovej, ktoré vyšli vo vydavateľstve DAXE.  Vydávaním kníh tejto autorky získalo DAXE skvelú akvizíciu a zároveň vychádza v ústrety záujmom mnohých čitateľov /pozitívny účinok mnohých textov si vydavateľstvo odskúša vopred zverejňovaním vo vlastných časopisoch, teda v Maxíku, Zvončeku a Enviráčiku/.