Dva roky boja o záchranu ho z Čermeľa vyniesli do niekoľkých futbalových reprezentácií

Športová migrácia je akousi súčasťou života tých, ktorí zápolia na futbalových trávnikoch, ľadových ihriskách, pod deravými košmi, na tenisových kurtoch, atletických dráhach... Dnes je už úplnou samozrejmosťou a tí ambicióznejší sa bez zábran už v tínedžerskom veku presúvajú z jedného kontinentu na druhý. V takých 60-tých rokoch minulého storočia naši najúspešnejší športovci o takom niečom ani len nesnívali. Veď ich prestupy vtedy napríklad z Košíc do Prahy, či z Bratislavy do Prešova sa mohli uskutočniť často len so súhlasom straníckych či štátnych orgánov. Aj preto medzi fanúšikmi vzbudzovali veľkú pozornosť a v kuloároch sa o nich vášnivo diskutovalo. Niektoré z takýchto prestupov výrazne ovplyvnili ďalšie životné osudy ich aktérov. Tak napríklad futbalistu Jána Slosiarika za akúsi šarvátku na tanečnej zábave, potrestal Slovan Bratislava tak, že ho – na maximálne jednu sezónu – ponúkol vtedajšej Lokomotíve Košice. Pre objektívnosť musíme dodať, že „Šlosi“ bol vtedy najmladší zo skupiny belasých, ktorí sa vtedy do tej mely zapojili, nuž a ako to býva zvykom bol potrestaný ten najslabší. Tento nekompromisný obranca sa po príchode do Čermeľa utešoval tým, že sa o niekoľko mesiacov vráti k Dunaju. Nakoniec mu však Košice prirástli k srdcu a od začiatku roku 1966 sú jeho trvalým domovom.

V tom istom období prišiel do metropoly východu hlavný aktér tohto príbehu Štefan Daňo. Mladý a veľmi talentovaný futbalista začínal tak, ako mnohé osobnosti tohto najobľúbenejšieho športu na celej planéte, s loptou na ulici. V rodných Topoľčanoch, teda v meste, v ktorom i na jeho okolí vyrástla minimálne jedna jedenástka budúcich československých reprezentantov a približne päťdesiat prvoligistov, vrátane jeho. Obaja, teda Š.Daňo i J.Slosiarik sa stretli v Čermeli začiatkom roka 1966 kedy prišli pomôcť Lokomotíve VSŽ, nováčikovi v čs. elitnej súťaži sa v nej zachrániť. Spolu s nimi prišli aj Štefan Gyurek z Nitry a najmä Viliam Schrojf, na svetovom šampionáte 1962 v Čile vyhlásený za najlepšieho brankára majstrovstiev a zároveň držiteľa striebornej medaily z tohto podujatia. Daňo bol jediný z tohto štvorlístka, ktorý dovtedy nepoznal chuť hry v I.čs. lige. Či už v Topoľčanoch, alebo počas vojenčiny v Dukle Komárno hrával iba v druholigových celkoch.

PREČO PRÁVE KOŠICE?

V minulosti bolo samozrejmosťou, že o mladých a už kvalitných hráčov, ktorí končili povinnú základnú vojenskú službu, sa zaujímali elitné kluby, teda účastníci najvyššej súťaže. Tak to bolo aj v prípade Štefana Daňa. Chcel ho aj tréner Anton Malatinský, ktorý vtedy budoval neskôr slávny Spartak Trnava, ale ponuky prišli aj z Nitry, Třinca, Frýdku-Místku. Nakoniec sa rozhodol pre Lokomotívu VSŽ Košice. Dodnes netají, že svoje zohrali aj peniaze. Dostal ihneď na ruku vtedajších 20 000 korún a o takejto sume zarobiť si za celý rok márne snívali mnohí našinci. Priemerná mesačná mzda bola vtedy asi 1100 Kčs.

Štefan Daňo však svojich „mecenášov“ rozhodne nesklamal. Výrazne sa podieľal na záchrane Lokomotívy VSŽ  v I.čs. lige v ročníku 1965/66. Svojími výkonmi si získal nominácie do reprezentačných výberov levíčat, juniorov, olympionikov či hráčov do 23 rokov. V niektorých týchto tímoch sa stretol s Jaroslavom Pollákom – pri príležitosti 100.výročia zrodu organizovaného futbalu v Košiciach v roku 2003 vyhláseného za najlepšieho košického futbalistu 20.storočia. V neobyčajne silnej konkurencii vo vtedy doslova gigantickej Telovýchovnej jednote Lokomotíva VSŽ Košice sa v roku dostal do desiatky najúspešnejších športovcov roka ako jediný futbalista. Len pre zaujímavosť – neskôr sa do desiatky najúspešnejších športovcov roka Lok.Košice dostali také futbalové osobnosti ako Anton Flešár, František Hájek a Ladislav Józsa /po trikrát/, Jozef Móder a Ján Kozák. Na druhej strane v Čermeli sa k nemu a jeho spoluhráčom správali skutočne veľkoryso. Za udržanie sa v I.čs. lige dostali po 15 000 korún...

Napriek tomu, že bol autorom každého štvrtého gólu Lok.VSŽ po príchode trénera Štefana Čambala si jednoducho obaja nepadli do oka a tak po jesennej časti súťažného ročníka 1967/68 ho „prelanárili“ do Brna. Jedného dňa prišlo za ním auto Tatra 603, v ktorej sa vtedy vozili iba riaditelia veľkých podnikov a stranícki papaláši a takmer ho unieslo do moravskej metropoly. Síce s jeho súhlasom, ale bez súhlasu jeho zamestnávateľa, ktorým boli Východoslovenské železiarne. Zmluvy s telovýchovnými jednotami vtedy ešte hráči nemali. Pokiaľ chceli zmeniť dresy, museli mať oficiálne uvoľnenie zo zamestnania a potvrdenie o tom v občianskom preukaze. „Asi po polroku ma v Brne začali hľadať Košičania, ale vtedy som bol s viacerými spoluhráčmi na priehrade pri Brne a tak ma nenašli. Áno, nebol to najkrajší odchod z Košíc, ale priniesol to život“, konštatuje po rokoch Štefan Daňo.

V Brne a neskôr vo Vítkoviciach však hral iba v druhej najvyššej súťaži. Dohromady štyri roky na Morave mu ani zďaleka, zo všetkých stránok, nedali to, čo mu dal košický Čermeľ. Vrátil sa domov, ale Topoľčany hrali už iba divíziu. Štvrtú najvyššiu súťaž...

DLHÝCH 55 ROKOV!

Prečo venujeme takú pozornosť futbalistovi, ktorý síce v dvoch po sebe idúcich ročníkoch pomohol zachrániť Čermeľu najvyššiu futbalovú ligu a potom z neho doslova utiecť? Lebo práve v minulých dňoch na pôde Lokomotívy prezentoval knihu Z TOPOĽČIAN DO VEĽKÉHO FUTBALU. Jej hlavným autorom je dlhoročný pedagóg a spolupracovník regionálnych médií Gejza Sitkey a ako spoluautor je uvedený Štefan Daňo. Ide skutočne o ojedinelú publikáciu, ktorú v podstate tvorí dialóg medzi G.Sitkeyom a Š.Daňom, ale nechýbajú ani úvahy o celom slovenskom futbale, zostavovaní rebríčkov najúspešnejších slovenských športovcov roka, momentálnom stave športu v Košiciach a Topoľčanoch... O veľkom množstve napísaných faktov svedčí i to, že v knihe sú uvedené informácie až o vyše 700 osobnostiach!  Aj obálka knihy potvrdzuje, že Košice v nej zohrávajú významnú úlohu: je na nej fotografia Lokomotívy VSŽ z roku 1966, snímky Dómu sv. Alžbety a štadióna v Čermeli i oficiálny znak súčasnej Lokomotívy. Na obálke prevláda modrá farba, tá, ktorá je symbolom našich železníc, teda železničiarskeho športu. Kuriózna situácia vznikla v Trnave pri prezentácii tejto knihy, pretože tamojší priaznivci futbalu sú alergický na belasých, teda bratislavský Slovan a v prvom momente si mysleli, že ide o klub z Tehelného poľa, tak sa s dešpektom k nej obracali chrbtom. Až po vysvetlení, že ten veľký futbal v jej názve predstavuje Košice začali o ňu prejavovať záujem.

Je neuveriteľné a nepochopiteľné, že Štefan Daňo prišiel do Košíc až 55 rokov od jeho odchodu v šesťstotrojke do Brna. Nie, na mesto v ktorom prežil svoje najkrajšie a najúspešnejšie futbalové obdobie rozhodne nezanevrel. Jednoducho, nevyšlo mu to. Po skončení hráčskej kariéry sa venoval tej trénerskej a to na regionálnej úrovni, teda na západnom a strednom Slovensku. Príchod do východoslovenskej metropoly po vyše polstoročí ho zastihol nepripraveného na množstvo zmien, ktoré v meste nastali. „Vystúpenie z vlaku a prechod novou nádhernou staničnou budovou ma doslova šokoval. V čase môjho pôsobenia v Košiciach tu stál starý, nevľúdny, nevyhovujúci a zapáchajúci objekt. Najbližším ubytovacím zariadením bol hotel Európa, teraz je z neho banka. Keď sme si už našli príležitosť trochu osláviť dobrý výsledok, tak naše kroky viedli do baru Jalta v centre mesta, dnes už tiež je to len dávna minulosť. Celý čas v Košiciach som býval v luxusnej železiarenskej ubytovni Konox na Garbiarskej ulici. Ani tá už neexistuje...“, spomína Š.Daňo. Na čo si však spomenie, keď počuje slovo Košice? „Na prekrásny športový komplex v Čermeli, ktorý vtedy nemal páru na celom Slovensku. Ako aj na zaplnené hľadisko futbalového štadióna, v ktorom často bolo až 25 000 divákov. Pritom sme dva ročníky hrali iba o udržanie sa medzi vtedajšou československou špičkou! Stále som hrdý na to, že som hral v mužstve s dvoma vicemajstrami sveta Viliamom Schrojfom a Adolfom Schererom a počas môjho pôsobenia v Lokomotíve prišiel do nej vtedy takmer neznámy Jozef Móder, z ktorého sa v roku 1976 stal majster Európy a zároveň jeden z najlepších slovenských futbalistov 20.storočia. Priznám sa, na štadióne v Čermeli som trávil viac času, než som musel. Nie náhodou, k dispozícii sme tu mali prvotriedne rehabilitačné zariadenie s bazénom, reštaurácia, telocvičňa, stolnotenisová herňa. Nečudo, že do tej ubytovne, i keď bola skutočne prvotriedna, som chodil iba spávať“, hovorí Š.Daňo.

Na stretnutie s autormi knihy prišli aj niektorí košickí bývalí prvoligoví futbalisti Košíc, napríklad Anton Flešár, Jozef Móder a František Králka. Prvý z nich bol dlhoročnou oporou Lokomotívy, v jej bráne vystriedal legendárneho Viliama Schrojfa, bol tretí čs. brankár na svetovom šampionáte 1970 v Mexiku a v najvyššej čs. súťaží odchytal päť ročníkov, konkrétne 150 stretnutí bez vystriedania! Jozef Móder je majster Európy z roku 1976 v Belehrade, držiteľ Čs. a Rakúskeho pohára, zaradený do TOP 20 najlepších slovenských futbalistov 20.storočia. František Králka hral za VSS Košice v rokoch ich najväčšej slávy popri Antonovi Švajlenovi, Jaroslavovi Pollákovi, Jánovi Strauszovi, Jozefovi Štafurovi, Andrejovi Dankovi, Jaroslavovi Borošovi a ďalšími významnými hráčskymi osobnosťami /nielen/ košického futbalu.

ŠTEFAN DAŇO A ŠTEFAN DAŇO

Dnes, keď sa vysloví meno Štefan Daňo tak ho spájame predovšetkým so zakladateľom Maratónskeho klubu Košice, jeho dlhoročným prezidentom, zároveň exposlancom NR SR a diplomatom v jednej osobe. Zhodou okolností tento košický rodák v mladosti hral aktívne futbal v mládežníckych celkoch Lokomotívy i VSS, z rôznych subjektívnych príčin však zostal pred bránami vrcholového futbalu. Je o štyri roky mladší než jeho menovec z Topoľčian a veľmi dobre si pamätá, že ide o v minulosti rýchleho útočníka, ktorého doménou bolo ľavé krídlo. Osobne sa však nikdy nestretli, ale každý vie niečo o tom druhom...

Foto:  Peter KRAČINOVSKÝ