Rodný Suchohrad, rodná Morava

 

Leopold Podstupka sa narodil 12. novembra 1927 v záhorskej obci Suchohrad, vtedy Dimburk. Je to malá dedinka na brehu Moravy, od Bratislavy vzdialená 45 kilometrov, mala (i má) asi 600 obyvateľov. 

 

Rieka Morava ľuďom poskytovala pracovné príležitosti – rybolov, stavebné práce na regulovaní toku a údržbe brehov. A za Moravou bola najbližšia železničná trať do Viedne, kam chodievali pracovať a predávať na trhy poľnohospodárske produkty. Buď išli na voze, alebo pešo do Záhorskej (vtedy Uhorskej) Vsi, prešli cez drevený most (v roku 1941 ho strhla veľká povodeň) na stanicu do Angernu. Druhá, častejšia cesta viedla cez prievoz zo Suchohradu do Stillfriedu, kde bola a, samozrejme, aj je, stanica na trati Breclav – Viedeň. Kontakty s dedinami na pravom brehu boli intenzívne – Rakúšania vlastnili nehnuteľnosti, najmä pôdu v suchohradskom chotári a, naopak, naši občania mali pozemky, najmä vinohrady, v Mannersdorfe, Sullfriede a Grube. V Grube mali malý vinohrad s pivnicou aj Podstupkovci (dedičstvo z matkinej strany Soboličovcov). Cezhraničné vlastníctvo sa v päťdesiatych rokoch medzištátnou dohodou vyrovnalo, lebo majetky boli po úplnom uzavretí hranice pre majiteľov nevyužiteľné.

 

V decembri 1989 som s otcom a mamou bol pred ich vinohradom a pivnicou v dedinke Grub. Otec si miesto pamätal. Z protiľahlého domu vyšiel asi osemdesiatnik a spýtal sa, či niečo hľadáme. Keď sme mu povedali čo, potešil sa, ešte si pamätal otcovu rodinu. Povedal, aby sme chvíľu počkali, vošiel do domu a vyšiel s igelitkou s niekoľkými fľašami vína. Milé stretnutie.

 

Morava bola pre Suchohradčanov osudový životodarný činiteľ. Pohyb cez ňu bol značný. Most tu však nebol, suploval ho spomínaný prievoz. Otec ešte počas meštianky robil na pramici pomocníka prievozníka, prevážal i sám. Zárobok trocha pomohol matke v núdzi, lebo jeho starší brat Jozef narukoval.

 

Rodina

 

Obaja otcovi rodičia pochádzali zo suchohradských rodín, ktoré tam žili stáročia. Matka Mária Podstupková, rod. Soboličová (nar. 1891) bola roľníčka. Kým zdedila pár malých rolí, dávala sa u bohatších sedliakov najímať na prácu. K malým zdedenými roliam v chotári pribudli pri pozemkovej reforme 1924 tri katastrálne jutrá ornej pôdy (asi 1,7 hektára). Otec Jozef Podstupka (nar. 1896) bol kolár. Narukoval na taliansky front, kde dostal maláriu. Na jej následky v roku 1940 zomrel. Vo dvore si vybudoval dielňu, v šesťdesiatych rokoch ešte stála, boli v nej stále funkčné zariadenia a nástroje. Otec spomínal, že jeho otec mal v hlave zmätok – to vyplývalo z útržkovitých informácií a úrovne vedomia v zapadnutej dedinke. V roku 1963 v životopise uvádza, že jeho otec nedostával vojnový invalidný dôchodok – údajne sa oň uchádzal neskoro a s formálnymi chybami.

 

Po smrti Jozefa Podstupku st. v roku 1940 nastali v rodine ešte ťažšie časy. Role boli neúrodné, sústavne podmočené. Rodina patrila medzi najchudobnejšie v dedine. Dom bol z nepálenej tehly, z pálenej bol len polmetrový sokel, dom nemal základy. Strechu pokrývalo rákosie. V kuchyni bol otvorený komín, v dome bola aj jedna izba. Po smrti otcovej matky na jeseň 1968 nebol dom obývaný. Po pár mesiacoch ho bolo treba zbúrať, lebo hlinené múry bez vykurovania praskali. Strop bol z trámov. Na jednom z priečnych trámov sme vo falcovanej časti našli rok, nepamätám si presnejšie, ale bolo to z konca 17. storočia.

 

Otcov starší brat Jozef (nar. 1924) začal pracovať, ale onedlho narukoval. Otec chodil do meštianskej školy v Záhorskej Vsi. Dochádzal tak ako iné suchohradské deti denne peši tri kilometre tam a späť. Masarykovu školu s veľkorysým, pritom účelným architektonickým riešením, aké poznajú v desiatkach československých dedín a mestečiek, otvorili v roku 1927, v roku otcovho narodenia. Jednou z mladých učiteliek bola pani Júlia Žilinková. V ročníku 1971/1972 mi ako docentka na Vysokej škole ekonomickej prednášala matematickú analýzu. Keď prišla k môjmu menu, pred celou aulou povedala, že otec bol výborný žiak a bola škoda, že napriek vynikajúcemu prospechu nemohol ďalej študovať. Aj vtedy existoval systém sociálnych podpôr študentom z chudobných rodín, ale obmedzený. No väčšou prekážkou bol postoj matky, presnejšie sociálna situácia rodiny.

 

Pracovné začiatky

 

A tak v roku 1942 otec nastúpil do práce ako robotník vo firme Ing. Wait. Práve prebiehala rozsiahla regulácia Moravy, ktorá sa pripravovala ešte pred vojnou v spolupráci s Rakúskom, neskôr Nemeckom. Meandrujúcu Moravu upravili napriamené prepichy a kameňom a betónovými platňami spevnené nábrežné hrádze. Situácia rodiny sa zlepšila. Z prvej výplaty otec kúpil rozhlasový prijímač Telefunken, ktorý ešte nedávno dosluhoval v mojej garáži. (Zbavil som sa ho, retro ešte neletelo.) O mesiac bol na rade bicykel. Na stavbe, kde pracovali najmä miestni, si otec pracovitosťou a bystrosťou získal autoritu. (V Suchohrade som zažil ešte nejedného staršieho robotníka z regulácie, veľmi ho chválili.) Všimli si ho aj nadriadení. Vedel operatívne riešiť problémy, ktoré sa na takýchto stavbách vyskytujú hojne. Povolali ho na prácu vo vedení úseku stavby, napokon sa stal účtovníkom. A to nemal ani osemnásť rokov.

 

Blížiaci sa front prinášal obavy. Jedným zo znakov bolo budovanie hlbokých pivníc s tehlovou výmurovkou a hrubou, asi dvadsaťcentimetrovou betónovou dekou. Zišli sa. Nemci koncom marca ustúpili za Moravu a z protiľahlých vŕškov mínami a delami ostreľovali sovietske jednotky. A dedinu. Otcov stareček Jozef Podstupka (1872 — 1945) bol jednou z posledných obetí vojny na Záhorí. Bol kováč a 4. apríla ho sovietsky dôstojník požiadal, aby opravil podkutie jeho koňa. Nemci na dvore kováčne zbadali ruch a spustili mínometnú paľbu. Predtým i potom bol úplný pokoj. Osud ako u Remarquea. Starečkovo meno (spolu s ďalšími padlými) neskôr pridali k pamätníku obetiam prvej svetovej vojny na námestíčku pred kostolom.

 

Po vojne

 

Práce na regulácii Moravy nahradili naliehavé opravy ciest a železničných tratí na západnom Záhorí. Nemci na ústupe ničili mosty a koľajnice, miestne stavebné firmy ich rekonštruovali. Do tohto obdobia patrí aj otcova tínedžerská spomienka. Na poliach a v lesíkoch ostali nemecké zbrane. Chlapci ich skúšali a strieľali po kadečom. Poriadok s nimi urobili žandári zo Záhorskej Vsi, padlo aj pár faciek. Od žandárov a potom doma.

 

Na otcov ďalší život mal osudový vplyv jeho strýko Ján Podstupka, zvaný Vaňa. Takisto kováč, zdedil dielňu po svojom nebohom otcovi. Bol sociálny demokrat, neskôr komunista. V Suchohrade a v Záhorskej Vsi mala ľavica silné zázemie, pretože veľa občanov bolo námezdných poľnohospodárskych robotníkov na Pálffyho veľkostatku Karlov dvor, u niekoľkých veľkých sedliakov a v Rakúsku. Povedomie sa šírilo od priemyselných robotníkov, ktorí pracovali v Bratislave.

 

Ján Podstupka priviedol otca na okresný výbor KSS v Malackách. Najprv bol neplateným aktivistom, neskôr zamestnancom aparátu. Vážnou úlohou bola príprava pozemkovej reformy a volieb 1946. O rok ho povolali do Bratislavy na roľnícke oddelenie ÚV KSS. Ústredie strany sídlilo na Štefánikovej ulici, neskôr bolo v tejto budove vydavateľstvo Práca. Začal pracovať v týždenníku Roľnícka nedeľa, neskôr zodpovedal za vydávanie Slovenského týždenníka. Roľnícku nedeľu viedol František Votruba, ktorého otec celý život pokladal za ľudský, politický a novinársky vzor. Bolo to osožné, pretože toto obdobie, tak, ako potom niekoľko ďalších, prialo viac rozštekaným novinárom – prokurátorom, aktivistom – ako solídnej, objektívnej publicistike a spravodajstvu. Votruba mu rozprával o medzivojnovej publicistike, ktorá mala veľa pozitívnych čŕt, na ktoré sa dalo nadviazať. Neskôr som ocenil, že som sprostredkovane spoznával skúsenosti, myšlienky a humanitárny odkaz tejto významnej osobnosti československej žurnalistiky.

 

Vyššia politika

 

Otec sa zapojil do februárových udalostí. Kľúčovú úlohu hral rozhlas. Obsadili ho milície a Zbor národnej bezpečnosti. Do vysielania a k technike komunisti pripustili len vopred preverených ľudí. Otec – podľa jeho slov – patril v kritických dňoch v budove rozhlasu medzi štyroch ľudí, ktorí sa mohli postaviť pred mikrofón. V roku 1949 bol vyznamenaný Radom 25. februára. Tu môžeme spomenúť ďalšie vyznamenania: Za vynikajúcu prácu (1937), Za zásluhy o výstavbu (1960) a Rad práce (1977 a 1987).

 

V roku 1949, už mal 22 rokov, narukoval k ženistom do Komárna, lebo postupne povolávali staršie ročníky, ktoré nenarukovali pre frontový a povojnový chaos. V roku 1956 ho povolali na niekoľkomesačný kurz politických dôstojníkov v Bohosudove v severných Čechách. V roku 1960 bol na cvičení v Trenčíne v novinách Východného vojenského okruhu ČSĽA Dukla. Posledný kontakt s armádou absolvoval pri povodni na Dunaji v roku 1965. Viedol časopis, ktorý sa distribuoval do jednotiek nasadených pri záchrane občanov a majetku v postihnutých južných okresoch Slovenska. Jeho poslednou hodnosťou bol kapitán. 

 

V roku 1951 sa oženil s Priskou Sághyovou z Karlovej Vsi. Z manželstva sa narodili dve deti – Ivan (1953) a Martin (1959). Manželka bola preňho celý život oporou. A to napriek jeho celoživotným vylomeninám – ženy, alkohol, lepší i horší kamaráti, zničujúci dopad politických udalostí. Upokojenie prinieslo niekoľko epizodických období, keď nebol v redakciách, ale bol úradníkom – na Úrade Predsedníctva SNR, na povereníctve kultúry a informácií, v Novinárskom študijnom ústave, vo Výskumnom ústave kultúry a verejnej mienky, v Slovenskom úrade pre tlač a informácie a na Úrade vlády SSR. Vtedy bol v rodine pokoj.

 

Smena, Roľnícke noviny

 

V roku 1953 bol šéfredaktorom Smeny pri jej prechode z týždenníka na denník. V redakcii zoskupil tím vynikajúcich redaktorov a publicistov, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch zaslúžili o denník, ktorý svojou kvalitou a spoločenskou angažovanosťou dosahoval povojnový vrchol, zrejme dodnes neprekonaný. To už otec pri tom nebol, ale jeho zásluhy o položenie personálnych a zásadových základov generácie Gavrila Gryzlova, Jána Čomaja, Jána Smolca, Slava Kalného a ďalších sú nesporné. V roku 1957 sa vrátil k poľnohospodárstvu, stal sa šéfredaktorom Roľníckych novín. Budoval ich personálne a usiloval sa preniesť pozornosť z ideologickej a politickej stránky na odbornú. Bolo to zložité obdobie chátrania štátnych majetkov, ktoré spravidla vznikli z veľkostatkov, a rozpadávania narýchlo a často nešťastne vznikajúcich družstiev. Za spolupracovníkov získal vynikajúcich poľnohospodárskych odborníkov svojej generácie, napríklad Júliusa Medveďa, Emila Špaldona, Jána Plesníka, Felixa Hutníka, Juraja Hrašku, Jána Janovica. Boli to ľudia, ktorí, ako sa ukázalo, videli v tých zložitých časoch nielen za roh, ale za niekoľko križovatiek. O príčinách jeho odchodu z Roľníckych novín neviem. Bol však vo funkcii šesť rokov, čo je pre šéfredaktora novín čas nielen na naplnenie rozvojových predstáv, ale aj na opotrebenie a únavu. A na chyby. 

 

Úradník, opäť novinár

 

Potom prišla práca iného druhu. Stal sa tlačovým tajomníkom Úradu Predsedníctva SNR, ktoré bolo akoby slovenskou vládou – pozostávalo z povereníkov rezortov. Úzko spolupracoval s predsedom SNR Michalom Chudíkom. Práca tlačového tajomníka sa líšila od dnešného ponímania tejto pozície. Bolo to predovšetkým štúdium materiálov do orgánu a príprava vystúpení predsedu. Mal tak prístup k informáciám a možnosť poznať mnohých ľudí, čo je pre novinára – v jeho prípade bývalého i budúceho – užitočné. 

 

V roku 1966 sa do novín vrátil ako zástupca šéfredaktora týždenníka ÚV KSS Predvoj. Šéfredaktorom bol Bohuš Chňoupek, s ktorým sa stretol už v Smene. V roku 1967 otec využil ponuku povereníka kultúry a informácií Štefana Brenčiča robiť mu tlačového tajomníka. 

 

Prišiel rok 1968. Gustáv Husák, ktorý sa v apríli stal podpredsedom vlády pre štátoprávne usporiadanie, si chcel posilniť pozície v Bratislave jednak v protipóle k Vasilovi Biľakovi, ktorý bol po Dubčekovom odchode do Prahy najvyšším predstaviteľom KSS, ale aj k pravicovej opozícii. V Kultúrnom živote to vrelo. Vladimír Mináč, Ladislav Novomeský a Vojtech Mihálik sa na protest proti orientácii časopisu vzdali členstva v redakčnej rade. Gustáv Husák inicioval obnovu Nového slova a oslovil otca. Poznali sa z roľníckeho oddelenia ÚV KSS, kam Husáka postavili do ofsajdu pred nasledujúcimi tragickými udalosťami päťdesiatych rokov.

 

V Novom slove sa zišli veľmi dobrí autori, mnohí zo Smeny. Osobitnú pozornosť si zaslúži redakčná rada – Vojtech Mihálik, Vladimír Mináč, Ladislav Novomeský, Viktor Pavlenda, Miroslav Válek, Felix Vašečka a ďalšie významné osobnosti. 

 

August 1968 

 

Bol som práve v nemeckom pionierskom tábore v Bad Schandau neďaleko československých hraníc. Nemecká vedúca nám ráno oznámila, že u nás vypukla občianska vojna a vojská Varšavskej zmluvy odušu bránia socializmus. Deň predtým sme boli na výlete v Drážďanoch a z vlaku sme videli stojace kolóny tankov a nákladiakov východonemeckej armády. Ráno nám to zaplo. Dostali sme sa k rozhlasovému prijímaču a naladili Prahu. Dlhé hodiny sme od rádia neodišli. Bolo nás asi desať, mali sme okolo pätnásť rokov. Naším vedúcim bol čerstvý absolvent novinárstva, neskorší vynikajúci redaktor, znalec a zberateľ umeleckých diel Ivan Melicherčík. Situáciu napriek problémom so spojením a nedostatkom informácií perfektne zvládol a zariadil náš návrat. O dva dni, v piatok, nás na neďalekom hraničnom priechode v Hřensku vymieňali za nemeckých pionierov, ktorí boli v rámci reciprocity na Slovensku a tiež sa vystrašení vracali domov. Vymieňali nás ako špiónov na Glienickom moste v Berlíne. Podľa zoznamov.

 

Cestovali sme vlakom s viacerými prestupmi asi 30 hodín. Naši rodičia mali len kusú správu, že sa vraciame. Nadránom som prišiel k dverám štrkoveckého bytu, nikde nikoho, ani odkaz. Kľúče som nemal. Telefonoval som strýkovi, povedal mi, že naši sú u babky v Karlovej Vsi. Otec bol prvé dni na poradách na ÚV KSS a v redakcii a platilo aj odporučenie, aby sa funkcionári ani ich rodiny nezdržiavali doma, pre riziko zatýkania. Po čase sa ukázalo, že boli pripravené zoznamy a „spoľahliví“ príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, ktorí podľa nich mali zatýkať a internovať. Takže to nebola planá obava. Už po pár hodinách intervencie začali vychádzať mimoriadne vydania novín. Vychádzalo aj Nové slovo. Na rozdiel od iných novín, v Novom slove autori články podpisovali.

 

Na mimoriadnom zjazde KSS, ktorý sa začal v závodnom klube Dimitrovky a pokračoval v Parku kultúry a oddychu, sa Husák stal prvým tajomníkom ÚV KSS. To zvýraznilo význam Nového slova pri politike rešpektovania „objektívnej reality“. Na jar 1969 otca vymenovali za šéfredaktora Pravdy. Postupne sa však menili mocenské pomery v strane: Husák sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ, ale ocitol sa pod tlakom Kremľa a domácich konzervatívcov. Prišla požiadavka na „očistu“ straníckych radov – osobitne to platilo v prostriedkoch masovej informácie a propagandy, ako sa vtedy hovorilo médiám. Na jeseň otec abdikoval, ale aj bez toho by tam nemal dlhú životnosť.

 

Ťažké obdobie, vlastne medziobdobie

 

Potom nastala ťažká etapa jeho života. Nastúpil do Výskumného ústavu verejnej mienky, kde robil terénne výskumy a z nich vyplývajúce analýzy. V roku 1969 absolvoval Vysokú školu ekonomickú (VŠE), v lete ho promovali, takže mal na prácu aj formálnu kvalifikáciu. Nový pracovný post bol výrazným spoločenským a materiálnym poklesom, ale nerobil z toho tragédiu, bral to ako zákonitý dôsledok svojich postojov a činov. Stál si za nimi. Straníckymi previerkami prešiel, aj keď nepochybne aj preto, lebo jeho prípad sa neriešil na úrovni základnej organizácie KSS a obvodného výboru – tu by si na ňom „zdravé robotnícke sily“ z káblovky zgustli, ale na ÚV KSS. Niečo sa však dialo, lebo keď ma v roku 1974 prijímali na VŠE za kandidáta strany, a bol som na pohovore na Obvodnom výbore KSS Bratislava III, jeden takýto robotnícky káder z Dimitrovky na mňa vyletel, že otec mal byť vylúčený, a nielen pokarhaný, lebo zradil robotnícku triedu a socializmus. Otec to nejako riešil na ÚV KSS, ale ako to dopadlo, si nespomínam. Tvrdil, že nebol ani len napomenutý.

 

Otec pracoval aj v Novinárskom študijnom ústave a od roku 1971 na Slovenskom úrade pre tlač a informácie. Oproti redakcii to bola pokojná práca, čo sa kladne prejavilo na jeho zdraví a rodinnom živote.

 

Opäť Nové slovo

 

Zlom nastal v roku 1976. Husák sa v roku 1973 stal aj prezidentom, čo posilnilo jeho pozície v Prahe i v Bratislave. Zavolal si otca a povedal mu, že Nové slovo nespĺňa predstavy, ktoré mal v roku 1968 pri jeho znovuzakladaní. 

 

Ponúkol mu post šéfredaktora a voľné ruky pri formovaní redakcie. Práca otca úplne pohltila v dobrom i zlom zmysle. Spoluautori sa určite budú venovať tomu dobrému, tak ja spomeniem zlé. Znova to bolo ponocovanie, alkohol, avantúry. Odrazilo sa to na jeho osobnostnej integrite a najmä na zdravotnom stave. Od mladosti mal vredy na dvanástniku a najmä na jar a na jeseň trpel veľkými bolesťami. Operáciu, ktorú mu lekári desaťročia odporúčali, vytrvalo odmietal. Napokon sa pre ňu rozhodol a v septembri 1978 ju absolvoval. Domnievam sa, že sa spoliehal na osud, aby mu vyriešil ťažký osobný problém, vzťahovú dilemu. 

 

Operácia dopadla dobre, a tak problémy pokračovali. Aj ich dôsledkom bol vážny úraz – v januári 1984 si pri páde zlomil krčok stehennej kosti. Prvá operácia sa nevydarila, po reoperácii chodil o barlách, neskôr o jednej francúzskej. Znova nechám na kolegoch, aby sa vyslovili o ďalšom období. Mne utkvelo v pamäti to, že z Nového slova sa stal výborný politicko-spoločensko-kultúrny časopis. Vytiahlo na svet, alebo mediálne priživilo niekoľko prípadov zneužívania moci a rozkrádania, neprávostí. Bola to Projektantská odysea, situácia v československom futbale a hokeji a predovšetkým prípad Rempo. Jeho riaditeľ Vanek mal dlhé prsty, proti Novému slovu brojil cez stranícke a bezpečnostné styky. Viaceré takéto prípady a varovania pri vydávaní kultúrnopolitickej prílohy Nedeľa spolu s osobnými komplikáciami viedli k úvahe, že otec prejde do Prahy ku Gustávovi Husákovi. Pre spomínaný úraz začiatkom roku 1984 sa to už neudialo, nastúpil na Úrad vlády SSR ako tlačový tajomník. Charakter práce rešpektoval jeho zníženú pohyblivosť. Pracoval pre premiérov Petra Colotku, Ivana Knoteka, Pavla Hrivnáka a Milana Čiča. 

 

Po 17. novembri 1989 

 

Na začiatku roka 1990 vznikla myšlienka vydávať oficiálny denník vlády Národnú obrodu, vládny by bol dočasne. Otec bol aktívny pri obrode novinárskej organizácie. Napriek tomu, že bol roky šéfredaktorom straníckej tlače, mal dôveru členov. Prejavilo sa to aj tak, že bol zvolený do prvého predstavenstva Slovenského syndikátu novinárov. 

 

Analýzu vzniku a prvých rokov Národnej obrody nechám tým, ktorí pritom boli. Okolo prvého šéfredaktora Juraja Vereša sa zišla skupina „osemašesťdesiatnikov“ – Juraj Charvát, Ján Trachta, Tibor Michal, Martin Hric, Ján Čomaj, Vladimír Mihál a ďalší. Pridali sa k nim výborní redaktori mladšej strednej generácie. Výsledkom bol kvalitný, seriózny a objektívny novinársky produkt, ktorý bol niekoľko rokov úplnou slovenskou špičkou. Žiaľ, niekedy v polovici deväťdesiatych rokov jeho úroveň poklesla a vplyv košického „kindermanažmentu“ Národnú obrodu ako rešpektovaný denník dorazil. Otec sa venoval organizačným prípravám vydávania Národnej obrody – tlači, distribúcii, inzercii. Neskôr ako živnostník získaval a pripravoval tematické prílohy. Venovali sa rôznym odvetviam, územným oblastiam, dvojstranným medzinárodným obchodným vzťahom a pod. Neskôr spolupracoval s denníkom Slovenská republika. Taktiež tam pripravoval tematické prílohy a inzertné články. Posledné obdobie života externe pracoval vo Vodohospodárskej výstavbe na mediálnom zviditeľnení vodného diela Gabčíkovo. Autorsky a spoluautorsky pripravoval články, novinové prílohy, publikácie a filmy o tejto stavbe. 

 

Nedávno mi starí občania Karlovej Vsi pripomenuli dávno zabudnutú vec. V tomto období sa otec angažoval v občianskej iniciatíve za záchranu domov v Líščom údolí, ktoré sa mali zbúrať a nahradiť hromadnou bytovou výstavbou. Pobúrilo ho to, lebo bol svedkom búrania Karlovej Vsi, ktoré postihlo aj našu blízku rodinu, medzi nimi veľa starých ľudí. Búrali sa i domy, ktoré dostali stavebné povolenie len niekoľko rokov pred asanáciou. Občianskej iniciatíve poradil právnikov a ak si dobre pamätám, celú vec publikoval. Búraniu zabránili spoločenské zmeny v roku 1989. 

 

Slovensko, dôveruj si! 

 

Poslednou a nedokončenou prácou bola editorská práca na súbore prejavov a článkov Vladimíra Mečiara. Objednávku prijímal s rozpakmi, ale zodpovednosť za zabezpečenie nemanželskej dcéry Márie (nar. 1986) ho viedla k prijatiu ponuky. Bola to veľká drina. S Mečiarom som robil niekoľko rozhovorov. Počúvalo sa to celkom dobre, ale keď som to z pásky prepísal, bol to des. Vtedy bolo vidieť, že Mečiar nedokončoval myšlienky, skákal z témy na tému, niektoré výroky by ho poškodili a pod. Neostávalo mi nič iné, len odvážne škrtať, prehadzovať odseky, dopovedúvať veci. Predpokladám, že to robil aj otec. Nerobil s počítačom, redigoval na papieri, niektoré prepracované časti prepisoval na písacom stroji. Do práce sa nútil – na záclone mal spinkou pripnutý papier so slovom Musíš! 

 

Po jeho skone ma hovorkyne vlády Magda Pospíšilová a Ľudmila Buláková oslovili, aby som to dokončil. Aj keď som cítil istý morálny záväzok, nevzal som to. Prácu dotiahol Jozef Krošlák. Niekedy na jar 1998 sa uskutočnila promočná akcia knihy Slovensko, dôveruj si! Nikoho z našej rodiny nepozvali. Našťastie. 

 

Náhly koniec

 

Ráno 3. októbra 1997 šiel do stánku, ktorý je priamo pred domom, kúpiť si cigarety, fajčil najmenej 40 denne. Stánok bol ešte zavretý, tak šiel do ďalšieho blízkeho na zastávke električky Segnerova. Musel prejsť na druhú stranu cesty. Vtedy tam ešte neboli semafory, inštalovali ich onedlho po jeho smrteľnej udalosti (podnetom na semafory musí byť smrteľná nehoda, nie je to jediný prípad). Vtedy bola čerstvo zavedená prednosť chodcov na priechodoch, vodiči si len zvykali. V oboch prúdoch od Dúbravky ostali autá stáť, ale dolu kopcom sa rútila avia. Mladý, asi 20-ročný vodič začal brzdiť, ale šiel prirýchlo, neubrzdil a vrazil do stojaceho favorita. Chodci počuli škrípanie bŕzd a stihli pobehnúť alebo uskočiť. Stojacemu favoritu, pochopiteľne, nestačilo bežné brzdenie na státie a náraz ho vystrelil na priechod. Otec bol pri svojom hendikepe bez šancí. O dve hodiny v nemocnici na Kramároch zomrel. O päť týždňov by bol mal sedemdesiat.

 

Z knihy LEOPOLD PODSTUPKA POVOLANÍM ŠÉFREDAKTOR, výnimočná osobnosť slovenskej žurnalistiky. Zostavila Oľga Gáfriková. Vydalo Občianske združenie Klub Nového slova vo vydavateľstve CCW Bratislava, 2020.