Táto alpská krajina má skutočne špecifický politický systém a podľa mnohých práve takéto usporiadanie spoločnosti vytvára predpoklady pre trvalú prosperitu. Písal sa rok 1291, kedy sa spojili tri kantóny a vytvorili tzv. Večnú alianciu, ktorá bola cielená na obranu voči vonkajšiemu nepriateľovi. Toto zoskupenia sa stáročiami rozširovalo, pričom si však udržiavalo svoju nezávislosť. Významným medzníkom sa stalo podpísanie Vesfáltskeho mieru  v roku 1815, ktorý to potvrdil a platí do dnes.

Dejiny však ukázali niečo veľmi zaujímavé. Byť neutrálny a nesolidárny - nemôžete žiadať solidaritu od iného. Rukolapným príkladom toho je švajčiarsky kantón Ticino.  V roku 2015 tento kantón usporiadal referendum v otázke zahraničných pracovníkov. Sú to ľudia, ktorí ráno prídu do práce a večer sa vracajú späť do Talianska, do regiónu Lombardia.  Jeho prezidentom je ten Roberto Marini, ktorý keď bol ministrom vnútra Talianska, odmietol prijímať ľudí prichádzajúcich po mori.  V referende vtedy 58% švajčiarskych voličov povedalo „nie“ napriek tomu, že veľa firiem vo švajčiarskom kantóne pracovníkov z Talianska potrebovalo.  Švajčiari uplatnili rovnakú politiku ako on sám uplatnil v Taliansku.

Ešte v roku 2014 švajčiarski občania v celonárodnom referende rozhodli o zavedení stropov a ročných kvôt pre všetkých cudzincov, ktorí chcú v krajine vykonávať zárobkovú činnosť a následne odmietlo otvoriť svoj  pracovný trh pre novú členskú krajinu únie Chorvátsko. Je dôležité zdôrazniť, že vzhľadom na výsledok uvádzaného referenda z roku 2014, švajčiarska vláda musí do troch rokov  - do roku 2017 -  prerokovať platné bilaterálne zmluvy s 27 členným blokom únie...  A to za situácie, keď otázka migrácie v Európskej únii sa zasekla na mŕtvom bode.  Po tom ako bola uzavretá balkánska cesta, do Talianska prichádza denne  tisíce migrantov.  Plán EÚ na premiestnenie 160 tisíc ľudí, ktorý bol odsúhlasený minulý rok, sa nikam neposúva.  Preto Taliansko začalo podnikať kroky na vlastnú päsť-  snaží sa Lýbii a ostatným africkým krajinám ponúknuť podobnú dohodu , ako je tá s Tureckom, aby bolo možné migrantov  vracať späť na ich územie.  A tak prichádza návrh talianskeho ministra zahraničných vecí o tom, aby členským krajinám  EÚ, ktoré nebudú solidárne s prijímaním migrantov, boli skrátené finančné prostriedky z eurofondov v prospech Talianska. 

Po bratislavskom summite sa veľa diskutuje na najvyššej úrovni o otázke či by EÚ nemala odovzdať časť kompetencií späť na úroveň členských krajín. Napríklad otázka: „vrátiť právomoci čl. krajinám únie? „by znamenal, podľa mnohých západných expertov, koniec EÚ.

Kladú si otázku , že ak sa nepáči spôsob a metódy vládnutia nejakej vlády v krajine, treba zrušiť centrálnu administratívu a odovzdať moc krajom, či regiónom? Praktický život ukazuje, že nie.  Treba upresniť, že v podstate ide o to, že v jednotlivých členských krajinách únie politickú väčšinu majú pravicové a konzervatívne strany, ktoré sa vydali cestou úsporných opatrení a znemožnili EÚ podporiť vznik nových pracovných miest v krajinách. Zároveň však zastávajú názor, že v budúcnosti bude treba presadiť zmeny , z ktorých vznikne EÚ, kde sa o všetkom nerozhoduje za zatvorenými dverami medzi niekoľkými ministrami národných vlád, bankármi a vybranými európskymi politikmi.

Skutočne vážnou skúškou európskej integrácie a tým aj budúcnosti únie bude práve podpísaná dohoda CETA medzi EÚ a Kanadou. Nakoľko CETA je zmiešanou dohodou, vyžaduje sa jej ratifikácia národnými parlamentmi a v niektorých členských krajinách aj regionálnymi vládami. Proces môže trvať niekoľko rokov. Do jeho završenia však dohoda bude uplatňovaná predbežne.