Niektoré udalosti sa tak vryjú do pamäti, že vrhajú ostré svetlo na spomienky aj po rokoch. Jedným z takých zážitkov pre mňa navždy zostane nedeľné predpoludnie v pravoslávnom chráme v Gračanici. Dnes sa táto pamiatka UNESCO nachádza V Kosove. Malú skupinku veriacich, ledva poldruha desiatky, chránila pri pobožnosti celá brigáda britskej armády v obrnených transportéroch rozostavených vôkol svätostánku... 

Pri spomienke na tento obraz netreba veľa slov, všetko je jasné, nezabudnuteľné. Pokiaľ ide o riešenie krízy okolo Kosova, vtedy Slovensko bolo po uši zamestnané vlastnou vnútropolitickou situáciou. Podobne ho aj dnes pohlcujú domáce problémy. Na rozdiel od dneška však vtedy verejná mienka bola jednoznačná. Aj nový minister obrany novej koaličnej vlády vytvorenej po odchode vlády Vladimíra Mečiara verejne priznal, že zákrok proti Juhoslávii poškodil reputáciu paktu NATO a vyvolal dramatický pokles podpory verejnosti slovenskému vstupu doň. Verejnosť vo väčšine bola kategoricky proti bombardovaniu Juhoslávie. 

Vláda nebola schopná niekoľko dní presne povedať, ako a kedy a kto a či vôbec celá vláda súhlasila s preletmi amerických bombardovacích zväzov naším vzdušným priestorom. Bez tejto možnosti rozšírenej o rakúsky zvrchovane neutrálny vzdušný priestor nemohli bombardéry nad Juhosláviu. Prelety sa nedali zatajiť. Kilometre dlhé biele pásy plynov a tlmený hluk na nočnom májovom nebi sme vnímali s ohromením. Tí, čo mali známych na veži na bratislavskom letisku boli užasnutí množstvom preletov a pokusom utajiť, ako presne k nim dochádza. Medzi novinárov, ktorí na to prví poukázali, patril aj neskôr dlhoročný autor SNN Ján Čomaj. Vláda nestihla všetko zúradovať, ignorovala zdrvujúci dosah na verejnú mienku. Bolo to po prvý raz od 1993, čo koaličná vláda Slovenska vyhovela požiadavke veľmocí bez toho, aby bola schopná získať podporu verejnosti vrátane vlastných voličov. 

Prečo to dnes pripomínať? Jediný politik prezident ČR Miloš Zeman – vtedy bol predseda vlády – sa teraz ospravedlnil za účasť Česka na bombardovaní Srbska v roku 1999. „Je pravda, že Česká republika sa zúčastnila na agresii – a nebojím sa použiť toto slovo – nepriamo, tým že otvorila lietadlám NATO svoj vzdušný priestor,“ konštatoval popredný rešpektovaný historik a balkanistaJanRychlík dodal, že potom teroristická kosovská armáda vyháňala Srbov a medzinárodné jednotky KFOR nič proti tomu neurobili. 

V českej polemike o udalosti okrem iného uviedol: „Podstata problému je v tom, že akcia NATO bola technicky a politicky akciou USA, ktoré sa jednostranne postavili na stranu albánskych separatistov. USA predložili juhoslovanskej delegácii celkom neprijateľnú dohodu.“ Podľa tejto „dohody“, ktorú presadzovala M. Albrightová, „malo byť vojskami NATO obsadené nielen Kosovo, ale Juhoslávia mala dať vojskám NATO k dispozícii bez obmedzenia celé svoje územie“. Uvádzam túto vetu Jana Rychlíka o dnes notoricky známom fakte preto, že je zo súčasnej českej polemiky na stránkach denníka Právo (20. mája tohto roku). A historik Rychlík nás upozorňuje, že podobnú neprijateľnú dohodu – ultimátum – predložilo aj v roku 1914 Rakúsko-Uhorsko Srbsku s cieľom, aby ju Srbsko odmietlo a Rakúsko-Uhorsko mohlo začať vojnu. Agresii proti Juhoslávii predchádzal návrh podobný ultimátu z roka 1914, hovorí historik, ktorý rozomlel presnou historickou pamäťou na prach dnešný oficiálny výklad vtedajších udalostí...