Od samého začiatku bolo jasné, že náš kandidát Miroslav Lajčák sa nestane generálnym tajomníkom OSN, pretože v súčasnej politickej situácii to nebolo možné presadiť. A keď slovenskí novinári obviňovali slovenského premiéra, že išiel do Moskvy s cibuľkou a slaninkou a fľašou slivovice orodovať za nášho kandidáta, tak to si rovnako vycucali z prsta, ako všetko ostatné. Také niečo sa robí celkom inak a ruský prezident uviedol slovenského premiéra určite do obrazu. No a nakoniec sa ukázalo, že slovenského kandidáta vetovali krajiny, ktoré vzývame ako našich neodolateľných priateľov - teda USA a Veľká Británia.

A nebolo treba ani dvoch, stačilo, aby jedna z týchto dvoch krajín vetovala M. Lajčáka.  Jednoducho a jasne vysvetliteľné.  Šancu totiž nemal ani jeden kandidát z východoeurópskych krajín, hlavne USA tam potrebovali dostať človeka s ktorým majú svoje skúsenosti a ktorý im pôjde ako sa hovorí na ruku.  Veď napríklad Irena Bokova z Bulharska študovala na tej istej vysokej škole diplomacie ako  Miroslav Lajčák  a je predsa celkom samozrejmé, že na týchto poslucháčov má ruská tajná služba aj svoj spis. Takže dôvera tu bola naozaj minimálna, aj keď sa obidvaja snažili ako mohli s podporou svojej krajiny. Tu treba kvitovať snahu, ktorá sa samozrejme minula účinkom.

Aj tak je však možné, že so slovenským kandidátom sa bude zrejme počítať na niektoré iné dôležité funkcie, či je to  v samotnom OSN, alebo aj  pri prestavbe Európskej únie, ktorá bude musieť prejsť „perestrojkou“, ak sa bude chcieť udržať a čeliť tlaku, ktorý sa valí na ňu zo všetkých sveta strán.  Takže netreba hneď hádzať flintu do žita, nikto nie je odpísaný, kto dokázal, že je schopný. Len si treba uvedomiť, že vyskakovať treba len do výšky a sily vlastnej krajiny a dokázať viac  možno skromnosťou  držiac sa pri tom za ruky a pravdou a toleranciou. Niečo také sa dnes síce vo svete nenosí ale ak chce svet a my v ňom uspieť, treba kráčať týmto smerom.  To platí tak o jedincoch ako aj o samotnom štáte.

 Dušan Konček