Pred časom som dostal parádnu pozvánku do noblesného švajčiarskeho hotela Beau Rivage. Týkala sa jubilejných osláv výročia Lausannskej zmluvy z roku 1923. Švajčiarske mesto dalo meno historickej zmluve, ktorú určila dnešné hranice tureckého štátu... Zrušila totiž pôvodnú mierovú zmluvu medzi Osmanskou ríšou a Britániou, Francúzskom, Talianskom, Japonskom, Gréckom z roku 1920. 

Prečo je to pre nás Slovákov zaujímavé ešte dnes? 

Osmanská ríša v prvej svetovej vojne bojovala na strane Nemecka a bola porazená. Víťazné západné mocnosti Británia a Francúzsko to využili na tvrdé podmienky pre Turecko. A na nové usporiadanie oblasti, kde osmanská ríša siahala. Teda juhovýchod Stredomoria, časti Arabského polostrova a severnej Afriky vrátane Egypta. Obrovský priestor nesmierneho významu. Briti si zabezpečili oblasť Iraku, Egypta a Palestíny, Francúzi sa zahryzli do dnešného Libanonu, Sýrie. 

Zmluva zo Sévres pririekla Arménsku vlastný štát. Už vtedy mala totiž genocída Arménov, podporovaná Nemeckom, široký medzinárodný ohlas. Kurdom prisľúbili autonómiu. Dodnes vidno krvavé následky tejto koloniálnej deľby. Vidno aj nevierohodnosť Západu pri riešení problémov Blízkeho východu.

Kým tureckí sultáni boli pri usporiadaní len bábkami v britských rukách, mladoturci, kemalisti, vedení Mustafom Kemalom, nesúhlasili s mierovou zmluvou, ktorá urobila z osmanskej ríše len vnútrozemský štát. Ich protestné hnutie a ozbrojený boj vyvrcholili v roku 1923. Vynútili si revíziu mierovej zmluvy zo Sévros. Tak vznikla dohoda z Lausanne. Turecko na čele s Mustafom Kemalom dosiahlo úplnú suverenitu národného štátu v dnešných hraniciach. A pripadla mu celá východná časť dnešného štátu pôvodne prisľúbená Arménom. Tieto dva problémy, arménsky a osobitne kurdský, sprevádzajú tureckú politiku dodnes. Zároveň sa ukázalo, že ani Británia nie sú schopné vyrovnať sa s problémami Blízkeho a Stredného východu. Je to predzvesť toho, čo vidíme už niekoľko rokov v tejto oblasti dodnes. 

Pre Turkov znamenalo dosiahnutie suverenity v Lausanne aj to, že nová zmluva zrušila podmienky množstva úprav, pokiaľ ide o vnútornú politiku. Vrátila Turecku svojprávnosť vo finančnej politike a v oblasti justície obmedzenia pôvodne nariadené západnými víťaznými mocnosťami. Cieľom víťazných mocností bolo určiť porazenej Osmanskej ríši čo najtvrdšie podmienky, aby sa nemohla spamätať. Išlo o akési vyúčtovanie s ríšou, ktorá jestvovala od roka 1299 až do roka 1922. Ako sa Turci vyrovnali s rozpadom osmanskej ríše? Urobili všetko, aby nezostal zo sultánskeho systému - z kalifátu, kameň na kameni - od oblečenia počnúc po odluku od islamu. Preto sa aj hlavná mešita Hagia Sofia ako symbol týchto proeurópskych zmien stala múzeom. 

Rozdiel medzi zánikom Uhorského kráľovstva a Osmanskej ríše je zásadný. Je očividný. Kemalovo Turecko vykročilo jasne na cestu europeizácie a potierania nostalgie za sultanátom, za kalifátom, kým v potrianonskom Maďarsku sa nostalgia stala oficiálnou politikou. Napríklad až do roka 1945 mali Kráľovskú políciu. Maďarsko dodnes živí nostalgia za Veľkým Uhorskom. 

Prečo na to upozorňujeme? Podnietil ma na to ostroumný poukaz na turecké dejiny spisovateľa a dramatika Petra Vala v minulom čísle Slovenských národných novín. Poukázal na revolučný počin tureckého vojaka a politika Kemala Atatürka, ktorý sa odstrihol od kalifátu a od islamu. Turci si vybudovali životaschopný národný štát. Teraz sa však situácia opakuje. Kedysi kresťanský chrám Hagia Sofia je od predminulého piatka opäť aj mešitou, je to symbol neoosmanských nálad! Pritom ide o členský štát Severoatlantickej aliancie, Turecko je v NATO dlhé desaťročia! Podobne ako v inom štáte aliancie - v Maďarsku - sa živia pochybnosti o usporiadaní po prvej svetovej vojne. Z minulosti sa stala akútna súčasná politika, akoby NATO nebolo zárukou demokracie a slobody. Spochybňuje sa to, na čom vznikli moderné štáty. Trebárs aj Slovensko či Grécko. Oba európske štáty výrazne sa hlásiace ku kresťanským základom.