Potrvá ešte mnoho času, než si zvykneme na to, že PhDr. Igor Mráz už nie je medzi nami. V sobotu 9. apríla 2016 prišlo na cintorín v Chorvátskom Grobe vyše dvesto priateľov, kolegov, spolupracovníkov a príbuzných. Na smútočnom obrade boli zástupcovia Slovenského olympijského výboru, športových zväzov, viacerí vynikajúci futbalisti, hokejisti, tréneri a dlhoroční kolegovia z rôznych redakcií.

Naplnení hlbokým žiaľom, pohnutím a bolesťou, sme stáli nad rakvou zosnulého, obloženou množstvom kvetov a vencov, medzi ktorými nechýbal ani veniec Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov, v ktorej náš Igor mnoho rokov obetavo pracoval ako tajomník. Viac, než kedykoľvek predtým, sme si uvedomovali, akú užitočnú tvorivú prácu vykonal a čo všetko dokázal obetovať na prospech rozvoja telesnej výchovy a športu. V hlbokom zamyslení a úcte sme prišli povedať, že nám bude veľmi chýbať nielen jeho vysoká profesionalita, ale aj nezištné priateľstvo, ľudskosť, nevídaná vitalita a sviežosť, ktoré boli aj v záverečnej etape jeho života priam obdivuhodné.

Životná púť nášho priateľa, kolegu a spolupracovníka, z ktorej odišiel vo veku 87 rokov, je poznačená veľkou dôslednosťou, tvorivým hľadačstvom, presadzovaním vecí moderných a užitočných na prospech nášho športu.

Všetci, čo sme mali príležitosť a potešenie spolupracovať s ním, veľmi dobre vieme, že sa usiloval vidieť veci s perspektívnym pohľadom. Bol a ostane vynikajúcim aktívnym športovcom, publicistom a spisovateľom, vzdelaným a pracovitým človekom. Muž skromný, ale principiálny. Svoje široké vedomosti a nesporný talent dal pevne do služieb rozvoja športu a jeho neustálemu napredovaniu. V tom bola jeho osobitosť a veľkosť. Odišiel novinár, ktorý vášnivo miloval život a dobrých ľudí v ňom. V časoch dobrých aj zlých vedel, kde je jeho miesto. Na každom pracovisku a v každej životnej situácii sa usiloval čo najúčinnejšie tvorivo pôsobiť.

V centre jeho pozornosti bol hokej, atletika, basketbal, cyklistika, ale na prvom mieste vždy futbal. Ten mu doslova prirástol k srdcu na celý život. Veď kedysi hral v rôznych dlhodobých súťažiach v dresoch ŠK Bratislava, Dynamo Bernolákovo, Kablo Bratislava a PŠC Pezinok.

V rôznych debatách na odborné témy si rád zaspomínal na svoje začiatky a spoluhráčov, ku ktorým okrem iných patrili vynikajúci futbalisti Ján Popluhár, Titus Buberník, Epe Křepela, Pavol Beňa, Rudolf Vido, Jozef Jajcaj a Karol Šanca. Futbalovému kumštu nášho zosnulého najviac naučili tréneri Leopold Šťastný, Karol Bučko, Jozef Luknár a Ján Podhradský.

Z talentovaného športovca sa pomerne rýchlo stal uznávaný redaktor. Za novinársky stôl si sadol v roku 1953 v redakcii Smena, ktorej vtedy šéfoval Leopold Podstupka – jeden z najvýznamnejších publicistov na Slovensku. V Smene bol plných dvadsať rokov a v denníku Pravda ďalších dvadsať. Potom až do dôchodku viedol ako šéfredaktor noviny Šport. Niekoľko rokov pracoval v časopise TIP, v novinách Ľud, Slovenská republika, Nový deň, Hospodárske noviny a v časopise Svet športu. Písal aj do ďalších periodík ako Štart, Život a Slovenka. Často dostával priestor v Slovenskej televízii, pre ktorú písal scenáre. Z mnohých jeho vyznaní jednoznačne vyplývalo, že novinárska práca je nielen profesia, ale doslova služba čitateľovi.

Stal sa nezabudnuteľným novinárom a spisovateľom, ktorý v úcte k slovu a človeku dokázal aj tú najneúprosnejšiu kritiku napísať kultúrne a citlivo. Mal rád humor, neraz konal ako v časoch mládežníckej nerozvážnosti, ale vždy na vysokej spoločenskej úrovni. Trápila ho nekvalitná práca športových redaktorov.

Razantne aj vtipne reagoval na zložité problémy v oblasti športovej žurnalistiky. Spomínam si na jeho podnetné vystúpenie na seminári o problematike športu 19. – 20. novembra 2000. Vo svojom odbornom prejave okrem iného povedal: „Chcem zdôrazniť, že všeobecne poklesol záujem o propagáciu a o dianie v telesnej výchove a športe na funkcionárskej úrovni vôbec. Príčiny vidím v tom, že mnoho novinárskych kolegov, rôznych elévov nemá na to kvalifikáciu, pretože o teórii riadenia, o pravidlách športov, ich zmenách, o olympijskej problematike, zdravotných účinkoch telesnej výchovy, psychológii, či sociológii športu a podobne, nemá dostatok vedomostí ani praxe.

Poslúžim dvoma príkladmi zo stoviek. Sedím na medzištátnom futbale a vedľa mňa si prisadne dievčina. „Prosím vás, kto je dnes kapitánom nášho mužstva?“ – pýta sa. Súc v dobrej nálade, zažartujem: „Kapitánom je Dabač (známa filmová postava)!“ – oznámim a ešte poviem, že kapitán zvykne mať označenie páskou. Po chvíli sa susedka ozve: „Prosím vás, veď ten Dabač nie je na súpiske.“

Príklad číslo dva. Idem ako tlačový šéf medzištátneho zápasu a čírou náhodou ma dobehne ďalšie mladé dievča. Samozrejme s novinárskym preukazom. „Prosím vás, neviete, kde je hlavná brána na štadión?“ Začudujem sa a pýtam sa zároveň – čo tam ide robiť? Vysvitne, že ona je reportérka a ide robiť rozhovory so zahraničnými hviezdami futbalu. Poslali ju, hoci ide na futbal po prvý raz. Výplody takýchto redaktoriek pre tisíce čitateľov si môžete predstaviť.“

Popri bohatej a úspešnej kariére športového redaktora a publicistu má za sebou aj rozsiahlu spisovateľskú tvorbu, ktorá si celkom zaslúžene získala veľký obdiv a úctu. Ako autor a spoluautor má na svojej vizitke 25 kníh. Všetky o problematike športu. Najviac je ich z futbalu, ale aj z histórie majstrovstiev Európy a sveta, z viacerých olympiád, rôzne životopisy a encyklopédie. Okrem toho vyšli jeho knihy o olympijských hrách v Mníchove, Grenobli, Calgary a Lake Placidu.

Dlhé roky pôsobil v rôznych funkciách. Dokázal bojovať, ale nechcel ani nevedel ubližovať svojim protivníkom, ani tým, čo mu niekedy krivdili. Aj preto mal veľkú autoritu a úctu. Mnohí jeho prácu vysoko oceňovali v podobe rôznych vyznamenaní, medzi ktorými nechýba Novinárska cena Slovenského olympijského výboru, bronzové Olympijské kruhy, Cena Mira Procházku. Pred dvoma rokmi prevzal Cenu Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do literatúry faktu.

Celoživotné veľmi bohaté a rozsiahle dielo Igora Mráza je uzatvorené. Ostáva však trvalou hodnotou, dokumentom doby i pohľadu športovca, novinára a spisovateľa na ňu. Je vzácnym príspevkom do celej slovenskej kultúry.