Keď po necelých dvoch rokoch ťažkej driny sa na svoju prvú jazdu po oceľovom lane vydali dve kabíny visutej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso, bolo na Slovensku (vlastne vo vtedajšom  Československu) veľa ľudí hrdých na to, že táto malá krajina dokázala splodiť takéto mimoriadne technické dielo. Stalo sa tak dva dni pred Vianocami roku 1937, teda v závere tohtoročného decembra by sme si mali pripomenúť 80 ročné jubileum tejto mimoriadnej udalosti. Pre Vysoké Tatry, Slovensku a svojho času aj Európu.

Pri nahliadnutí do histórie tohto technického veľdiela zistíme, že pôvodná myšlienka na výstavbu visutej lanovej dráhy bola smerovaná západne, na najvyšší tatranský štít – Gerlach. Prieskumy však ukázali, že tam sa táto myšlienka realizovať nedá z technických dôvodov a možností. Preto zvíťazila druhá alternatíva, spájajúca Tatranskú Lomnicu s Lomnickým štítom. Cez Skalnaté Pleso. Vlastne, v podstate sú to dve samostatné lanové dráhy, úplne na sebe nezávislé. Najskôr však bolo potrebné postaviť prvú etapu, z Lomnice na pleso. A ešte predtým bolo potrebné vybudovať pomocnú technickú lanovku, na prepravu potrebného materiálu a častí technických zariadení. A medzi základnou stanicou v Tatranskej Lomnici a konečnou na Skalnatom plese postaviť medzistanicu Štart (pri nej bol začiatok dreveného koryta lomnickej sankársko-bobovej dráhy), na ktorej sa dve kabíny lanovky míňali rovnakým spôsobom, ako dnes vozne pozemnej ozubnicovej železnice zo Starého Smokovca na Hrebienok. Za zmienku stojí, že za „otca“ tohto technického diela možno považovať vtedajšieho riaditeľa klimatických kúpeľov v Tatranskej Lomnici Juraja Országha, ktorý svoje postavenie a kontakty (spoločenské, politické aj odborné) využil na presadenie realizácie tohto (na vtedajšie časy) technického veľdiela. Fungovalo až do záveru roka 1999, kedy bola jeho prevádzka definitívne ukončená.  Malo aj svoje smutné dni, keď 15. septembra 1973 sa roztrhlo nosné lano a tesne pod Skalnatým plesom a tragédia si vyžiadala jednu ľudskú obeť. Nezapríčinil ju ani tak samotný pád kabíny (tá padala pozvoľne vďaka tomu, že roztrhnuté lano sa muselo odvinúť z transportných kolies najbližšieho nosného stožiara), ako skutočnosť, že sa po dosadnutí na svah prevrátila a smrteľnú tragédiu spôsobila uvoľnená skrinka na náradie v kabíne, ktorá zasiahla jednu z cestujúcich.

V súvislosti s poverením Československa a Vysokých Tatier usporiadať majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach (na Štrbskom Plese) dostal začiatkom 70-tych rokov minulého storočia zelenú aj projekt výstavby súbežnej visutej lanovej dráhy z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso, keďže sa oprávnene počítalo s rapídnym nárastom návštevníkov v tatranskej oblasti a bolo potrebné aj zvýšiť atraktivitu tohto priestoru z hľadiska turizmu. Údolná stanica novej kabínkovej lanovky je síce postavená západnejšie (bezmála na druhom konci T. Lomnice), ale od medzistanice Štart už išli trate oboch lanoviek na Skalnaté pleso súbežne. Táto lanovka, na rozdiel od svojej staršej sestry, vlastne funguje dodnes. I keď aj ona prežila svoju tragédiu, pri ktorej v roku 1992 prišli o život štyria študenti. Vtedy bol na príčine náhly a prekvapujúci poryv silného vetriska. Ako už bolo spomenuté, druhá časť visutej lanovej dráhy Skalnaté pleso – Lomnický štít je technicky aj prevádzkovo úplne samostatná a má tiež svoju históriu, i keď je súčasťou unikátneho technického diela. Mimochodom, po dlhých desaťročiach bola začiatkom 70-tych rokoch minulého storočia prestavaná aj ozubnicová železnica zo Štrby na Štrbské Pleso (tiež v súvislosti s prípravou lyžiarskych majstrovstiev sveta FIS). Ako akási náplasť na slovenské a české duše dúfajúce, že z vysnívaného projektu moderného Alvegu predsa len niečo bude...

Koncom roka by sa teda Tatranská Lomnica mala chystať na svoj veľký sviatok, ktorý by sa dal pri správnom scenári excelentne využiť v oblasti cestovného ruchu. Ruka však ruku umýva a aj prechodný biznisový boom by mal svojou odvrátenou stranou napomôcť ďalšiemu rozvoju (v tomto prípade aspoň v lomnickej lokalite). Už pred niekoľkými rokmi sa začali ozývať hlasy, dožadujúce sa premeny chátrajúcej budovy prvej tatranskej lanovky v tesnej blízkosti hotela Grand na technické múzeum.  Kým ešte budovy a jej technické unikátne zariadenia nezničí zub času. Zachovajme si predsa svoju históriu a hrdosť na ňu, máme sa čím pýšiť. Nenechajme času zničiť diela postavené našimi predkami za nepredstaviteľne ťažších podmienok, aké máme teraz. Nedopusťme, aby vyšlo navnivoč obrovské úsilie a nadšenie množstva ľudí, ktorí stavali toto obdivuhodné dielo (viete si napríklad predstaviť, že ťažké nosné oceľové lano museli chlapi ťahať ručne hore príkrym svahom „generalšusu“ pod prahom Skalnatého plesa?)!  Nechali sme takto spustošiť množstvo hradov, zámkov a ďalších historických klenotov, akými sa pýši (a využíva ich v turistickom ruchu) každý európsky národ. Nuž, kompetentní Tatranci a Slováci, kedy sa rozhýbete v prospech záchrany technického skvostu Vysokých Tatier?