Ešte k storočnému jubileu októbrovej revolúcie Rusku

 

Jednou z najvýznamnejších udalostí v minulom roku bolo sté výročie ruskej revolúcie. Niekedy sme ju nazývali Veľká októbrová socialistická revolúcia, posledné desaťročia aj v jej dejisku – Rusku – o nej hovoria a píšu už iba ako o Októbrovej revolúcii, alebo jednoducho o prevrate. Bez ohľadu na to, ako ju nazveme išlo o udalosť svetového významu, ktorá zmenila chod dejín na celej šestine povrchu našej planéty a po II. svetovej vojne aj na veľkom území strednej Európy. Kuriózne však je, že ju pripravovali aj uskutočnili nie proletári, i keď sa ideológovia a historici mnohých krajín snažili tvrdiť, že bola výsledkom boja robotníckej triedy za sociálnu spravodlivosť a odstránenie kapitalizmu. Veď v prvej vláde V.I.Lenina bol doslova na okrasu iba jeden robotník a ani ten nemal pridelený rezort. Ako sa hovorí, nemal ani ministerskú tašku.

 

Málokto aj na Slovensku sa v závere minulého roku zamyslel nad tým čo sa dialo v pamätnom 1917 roku v ďalekom Petrohrade a aké to potom malo dôsledky na situáciu vo svete, teda aj na Slovensku. Veď to bolo tak dávno a koho to vlastne dnes zaujíma, keď ideály Veľkého októbra boli v mnohom pošliapané už v zárodku? Chceme aby sa nad boľševizmom zamyslela mladá generácia, ktorá už nič nevie o tom, čo sa dialo u nás v rokoch 1948, 1968 a 1989? Veď mnohé ankety potvrdzujú, že časť súčasných vysokoškolákov si dokonca pletie august 1968 s novembrom 1989! Našťastie, existujú aj výnimky. Takou svetlou výnimkou je 17-ročná študentka Gymnázia Šrobárova v Košiciach Radka Slebodníková, ktorá sa do celoslovenskej súťaže stredoškolákov Dotyky, organizovanou Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu zapojila prácou, venovanou októbru 1917 v Rusku. Početná rodina čitateľov Slovenského rozhľadu takto dostáva ojedinelú príležitosť spoznať názor jedného 17-ročného dievčaťa na to, na čo už mnohí z nás, žiaľ, nemajú nijaký svoj vlastný názor. Samozrejme, môžeme s ním súhlasiť, alebo nie. V každom prípade ide o ojedinelý prípad v našom školstve na úrovní gymnázií a aj preto ho prinášame:

 

 

Jedno z najznámejších porekadiel znie: "História sa opakuje." Je v ňom veľa pravdy, ktorá sa dá jednoducho aplikovať na celú epochu ľudského bytia. Od čias neolitu až po súčasnosť sa spoločnosť vyvíjala, evolvovala. Stávala sa lepšou vo všetkých smeroch. Budovala sa od jej základnej bunky, rodiny cez kmene, až po národy. 

Niekoľko myšlienok sa však nemenilo. Vracali sa späť ako bumerang a ľudstvo vždy zastihli nepripravené. Zdalo sa, že stále udierajú s čoraz väčšou silou a je čoraz ťažšie sa voči tým nebezpečnejším brániť.  

Myšlienka sa totiž nedá zastreliť, zaškrtiť alebo utopiť. Zabitie človeka, ktorý konal na základe idey je bezvýznamné, pretože tá bude žiť naďalej v hlavách jeho nasledovníkov. 

 

Krížnik Aurora je tiež myšlienka, symbol. Symbol revolúcie, pre ktorú v realite tak veľa neznamenal. Výstrel z lode oznámil útok na Zimný palác, no štátny prevrat prezlečený za revolúciu začal dávno predtým. 

 

Nápad sa začal budovať v Leninovej mysli po tom, čo sa dozvedel o februárovej revolúcii. Dvadsať rokov sníval o boji proti imperializmu. Bol vyhnanec, ako aj mnoho ostatných tvárí októbrovej revolúcie. Žil v Zürichu z príspevkov svojej maličkej strany a naštvane debatoval o socializme so svojimi spolustraníkmi. Stalin zase vykrádal banky v Gruzínsku a Trockij, ktorý Brest-Litovským mierom predal Rusko. Expresívne vyjadrené, boli to klamári, podvodníci a stroskotanci. Ako sa mohlo stať, že sa títo muži dostali na čelo najväčšej krajiny sveta? 

 

Lenin odišiel do vojnou zdevastovaného Ruska, kde sa stal lídrom krídla boľševikov. Strana využívala zlú spoločenskú situáciu v krajine. Snažila sa zohľadňovať potreby robotníkov, najnespokojnejšej a takisto najväčšej vrstvy obyvateľov.  Beztriedna spoločnosť, zrušenie peňazí a zoštátnenie majetku zneli ako nádherná utópia. 

 

Rusko sužovali hladomory a prvá svetová vojna ho drasticky vyčerpávala. Bolo zaostalé - nezažilo ani jednu priemyselnú revolúciu a hoci mala krajina obrovskú armádu, vyzbrojovaním zaostávali ďaleko za mocnosťami dohody aj trojspolku. 

 

Spoločnosť bola vyčerpaná a cára vnímala ako neschopného človeka. Protesty ľudu vyústili do februárovej revolúcie, po ktorej samoderžavie definitívne padlo. 

 

Revolučné ovácie však opadli hneď ako sa objavili zárodky budúcich nešťastí, ktoré nakoniec krajinu vydali napospas boľševizmu. Ten bol zavinený aj aplikáciou marxistických myšlienok na Rusko  a rýchlymi zmenami v prúdoch inteligencie. 

 

O viac než polroka boľševici drvivo porážali ostatné strany v Dume. Tvorili väčšinu a velili. 

Davu sa páčili ich plamenné reči, ich utopistické nápady. Snívali o lepšej krajine - o takej, ktorá sa o nich postará. Trockij rečnil pred davom ľudí a všetci ho pozorne počúvali. Ich fascinácia bola obrovská, žiadne dieťa ani nepíplo a pozorne počúvalo každé jedno slovo. Muži si nezapálili, ale súhlasne pokyvkávali hlavou, akoby všetko zrazu dávalo zmysel. Podľa Trockého narcistických slov boli ako "deti so suchými perami bažiace po revolúcii". Týmto spôsobom sa červené myšlienky šírili medzi obyvateľstvo ako mor v stredoveku. Napriek tomu sa o októbrovej revolúcii hovorí ako o štátnom prevrate. Nevychádzala z vôle ľudu, ktorý o nej ani poriadne nevedel, ale zo záujmov politickej strany. 

 

V predvečer revolúcie bolo Rusko roztrieštené. Nevládol nikto a zároveň mohol vládnuť každý. Bola pohodená na zemi ako ohryzok od jablka, Lenin podľa vlastných slov, len prišiel, a vzal si ju. 

 

Revolúcia začala obsadením úradov. Aurora, obrovský krížnik, so stožiarmi upínajúcimi sa vysoko k oblohe, sa týčil na vodnej hladine Nevy. Výstrel slepým nábojom oznámil útok na Zimný palác, kde aa stretávala Dočasná vláda. Revolúcia prebehla hladko. 

Prebehla tak ľahko a navonok bez úsilia, avšak stáli za ňou mesiace prípravy. Lenin o nej povedal, že "strana jednoducho zdvihla pohodenú moc zo zeme a vzala si ju". Na uzurpovanie moci použil lesť, svojich prívržencov zmanipuloval a nakoniec dosiahol svoje. Sám sa vyhlásil za vodcu krajiny a Ruskú ríšu premenoval na Sovietske Rusko. 

 

Základným kameňom Leninových výrokov sa stali "mier, pôda a chlieb".  Fabuloval a zavádzal. Obyvateľstvo nechcelo vojnu, pretože pre nich znamenala len úpadok. Hladovali, mali málo peňazí a žili v chudobe. Ženy pracovali v továrňach a na poliach, ich muži bojovali ďaleko kvôli konfliktu vyvolanému Nemeckom. Krajina potrebovala mier, aby sa mohla vysporiadať so svojimi problémami, ktorých bolo už pred vojnou priveľa. Lenin im namiesto toho pripravil občiansku vojnu. 

 

Potrebovali pôdu, ktorú vlastnili veľkostatkári, aby si vypestovali čosi na jedenie. To všetko im núkal Lenin svojimi jednoduchými odpoveďami na zložité spoločenské problémy. Dnes by bol demagógom a populistom, no vtedy ho ľudia vítali a zbožňovali jeho slová. Dával im to, čo chceli počuť, manipuloval masy a živil v nich nádej na lepšiu budúcnosť. 

 

Neuvedomovali si, že im vlastne klame a ako veľmi im Leninov obdiv marxizmu uškodí. Mier pre boľševikov znamenal nastolenie komunizmu pre celý svet. Nešlo im o ľud, ale o moc potrebnú na uskutočnenie svojich fantasmagórií. Všetka pôda a banky mali pripadnúť štátu a prísľub chleba znamenal prídelový systém, vďaka ktorému Rusi hladovali naďalej. Chceli ujsť spod samoderžavia a nakoniec sa ocitli pod dikatatúrou proletariátu. 

 

Krajina sa dostala do jedného z najhorších období svojich dejín, no peklo ich ešte len čakalo. 

 

Po smrti Lenina nahradil Stalin. S jeho nadvládou prišli ešte väčšie represálie. Podmanil si tajnú políciu, pomocou ktorej odstraňoval opozíciu. Tak veľmi sa obával, že moc stratí, že na smrť bezostyšne posielal celé rodiny, ktoré sa opozičných aktivít vôbec nezúčastňovali. 

Okolo desať miliónov ľudí poslal do gulagov alebo na smrť. Títo ľudia sa stali priamym dôsledkom októbrovej revolúcie. 

 

Ako člen protihitlerovskej aliancie bolo Rusko oslavované vždy, keď dosiahlo úspech. Ostatné mocnosti nehľadeli na krutý spôsob akým Stalin dosiahol vyzbrojovanie. Ich bezohľadná pragmatickosť dokázala, ako veľmi záleží na morálke. Na druhú stranu, októbrová revolúcia a jej ustanovenia poslúžili na boj proti nacizmu. 

 

Aurora bola niekoľkokrát bombardovaná, no prežila. Dodávala vojakom nádej vytrvať a bojovať. Zmanipulovaní verili v symboliku revolúcie a boj vyhrali. 

 

Krajiny, ktoré Rusko oslobodilo si neskôr podmanilo a pripojilo k ZSSR. Na územiach, ktoré oslobodili spod nacistickej ideológie stavali vojaci pamätníky, ktoré boli predzvesťou nasledujúcej okupácie. A tak sa malá iskierka revolúcie spôsobená pár utopistami dostala do celého sveta. 

 

Takýto pomník sa nachádza v Košiciach, na námestí pomenovanom Námestie osloboditeľov. Pamätník je častým predmetom sporov, pretože zatiaľ čo ho mnohí považujú za súčasť histórie, pre iných je provokáciou červených. 

 

Októbrová revolúcia možno bola nevýrazným mementom v histórii celého ľudstva, no jej podiel na budovaní budúcnosti ďalších sto rokov dopredu bol markantný. 

 

Výrazne ovplyvnila vznik Československa a jej myšlienky a hodnoty sa šírili po celom svete. Vďaka nepokojom v Rusku a prítomnosti československých légií, ktoré ovládali väčšinu trasy transibírskej magistrály,  mohlo vzniknúť ČSSR.

 

Revolúcia inšpirovala rôzne krajiny a národy. Priamo ovplyvnila aj Slovensko, nielen svojimi nepokojmi, ale aj myšlienkami socializmu. Od roku 1948 bolo Slovensko vyhlásenou diktatúrou proletariátu. Po dvadsiatich rokoch sa sformovalo obrodné hnutie, ktoré túžilo po väčšej demokratizácii. Jeho plány však boli neúspešné, nakoľko nasledovala intervencia vojsk varšavskej zmluvy. Násilne zabránili realizácii takzvaného "socializmu s ľudskou tvárou". 

 

Ľudia na vojská prechádzajúce cez krajinu reagovali nepriateľsky, domáhali sa ich odchodu, žiaľ, neuspeli. Na námestiach sa protestne upaľovali mladí ľudia, túžiaci po štátnej suverenite a demokratizačných procesoch. 

 

V novembri 1989 sa odohrala udalosť, ktorá vošla do histórie pod pojmom "nežná revolúcia". Táto živelná premena spôsobila definitívny pád železnej opony. Dokázala, že sa národy vedia zjednotiť, aj napriek rôznym názorom jednotlivcov a etnicitám. Zároveň tu však tkvie príčina, prečo sa slovenský národ stále hľadá nielen v politickom a kultúrnom živote, ale aj v tom osobnom. 

 

Zem, ktorá nemá svoju identitu a názor. Krajina, v ktorej má každý istú prezývku. Fašista, nacista, boľševik, xenofób. Inteligencia si neuvedomuje vážnosť situácie a nálepkuje každého, kto im oponuje. Nesúhlasia s ich právom nesúhlasiť. 

 

Mnohí na Slovensku majú problém rozumieť pojmu demokracia. Pálili by, bičovali, vešali všetkých, ktorí majú iný názor než oni. Zabudli na slobodu názoru, pokiaľ sa nezhoduje s tým ich. 

 

Nevedia kriticky rozlišovať medzi jednotlivými prúdmi a tak zo seba  robia bojovníkov proti vzostupujúcemu nacizmu, no v realite ich myšlienky vyznievajú rovnako ako tie, proti ktorým bojujú. 

 

Iní sú zase vzťahovační, svoju národnosť berú ako niečo posvätné. Sú hrdí na to, čo nespravili a bojujú proti tým, ktorých nikdy nestretli. 

 

Nacionalisti, anarchisti, antifašisti, pseudoliberáli... Je možné ich nazývať rôznymi menami. No v realite sú to len blúdiace duše, ktoré svoju bezmedznú prázdnotu zapíjajú napríklad v alkohole. Potácajú sa od baru k baru, pijú zamrznutú vodku a smejú sa z Rusov a ich stereotypného alkoholizmu. 

 

Vďaka októbrovej revolúcii a udalostiam, ktoré spustila je možné lepšie pochopiť mentalitu tohto národa a ich precitlivenosť na niektoré idey. Je možné pochopiť, prečo si ľudia na ulici nadávajú do "ŠtB-ákov" alebo "náckov". 

 

Iné krajiny sa autokratického socialistického režimu však stále nezbavili. Karl Marx zomrel, ale jeho myšlienka žila naďalej. V dnešnom svete sa ocitá v Kube a v Severnej Kórey. Žila v Rusku, v Číne, v krajinách východného bloku. Najprv bola malá, ako embryo v bruchu matky. Nie väčšia než nehet na rukách. Postupne rástla, naberala na sile a čím bola silnejšia, tým viac prívržencov si získavala. Dýchala, mocnela a potom zomrela. Ale stále niekde pretrváva ako parazit, schováva sa a vyčkáva na vhodný okamih. 

 

Čaká, ako každá podobná nebezpečná myšlienka na nespokojnú spoločnosť, kde sú veľké sociálne rozdiely a chudobnú vrstvu tvorí najvačšia časť obyvateľstva. Čaká, kedy sa spochybnia základné piliere demokracie a bez váhania ich zvrhne. Nikdy však nepríde sama. Jeden extrémistický prúd vždy sprevádza druhý, opačný. Tak ako nacizmus sprevádzal komunizmus. 

 

Rozmach neoliberálnych myšlienok týkajucich sa imigrantov, moslimov alebo homosexuálov spôsobil rozvlnenie hladiny aj na konzervatívnejšej strane. Postupným vývojom sa jednotlivé prúdy čoraz viac odpudzovali, čo viedlo k extrémizmu na oboch stranách. Ultrapravičiari podporujúci na Slovensku Kotlebu, vo Francúzsku Marine Le Pen a nacistické myšlienky. Na druhej strane treťovlnový feminizmus, anarchizmus a myšlienky komunizmu. To všetko zaobalené v sladkých fabuláciách demagógov, ktorí túžia len po moci. 

 

Krízy v spoločnosti využívajú na vlastný prospech. Hovoria len to, čo chcú občania počuť, ustanovujú hlavného nepriateľa proti ktorému je potrebné bojovať kvôli dosiahnutiu cieľa. Tak okato pripomínajú boľševikov, no napriek tomu ich ľudia, ktorí zabudli na históriu velebia. 

 

Spoločnosť sa polarizuje, ľudia na seba útočia. Sociálne stránky a internet sa stávajú zbraňami dnešnej doby. Veľa

elementárnych problémov sa nerieši. Podobne ako pred ruskými revolúciami.

 

Výsledkom Októbrovej revolúcie v Rusku bol režim tvrdší než ten predošlý. Krutejší a autoritatívnejší. V dnešnom svete ho mienkotvorné médiá vnímajú ako jedno z najhorších zriadení. Nie však všetky. Niektorí novinári sa zahrávajú s informáciami a overenými faktami a interpretujú ich po svojom. Politici ako Donald Trump preferujú práve takéto médiá pred tými mainstreamovými. O tých hovoria, že prinášajú len lži a nepravdy. Jeho poradcovia sú v niektorých rečiach jasne inšpirovaní Leninom. Používajú rovnaké frázy a rovnaké manipulácie. Prechovávajú rovnaké myšlienky. 

 

Myšlienky, ktoré sú predpokladmi pre činy, z ktorých každý jeden tvorí určitým spôsobom dejiny. 

Z histórie je dôležité sa poučiť, pretože idey nehynú. Hitlerov nacizmus stále žije v kotlebovcoch a Marxov komunizmus v Kim Jong-Unovi. 

 

Z októbrovej revolúcie plynie dôležité ponaučenie. Ľudia, ktorí neboli v spoločnosti ničím - vyhnanci, blázni a utopisti, o pár mesiacov vládli krajine. Extrémistom stačí len jedna iskra, dostatočne slabý systém, nespokojná, dekadentná spoločnosť, roztrieštená opozícia a hlavný nepriateľ proti ktorému môžu bojovať. Problémom je, že nikdy neviete, kedy tým nepriateľom budete vy.