Kovid nám už spôsobil mnoho trampôt a ťažkostí, neraz aj mnohorozmerných, najmä v oblasti plánovaných spoločenských, kultúrnych, športových i politických termínov. Veď spomeňme si na nedávne letné olympijské hry a celý rad rôznych majstrovstiev či veľkých koncertných akcií. Všetko mešká, na všetko sa čaká alebo ruší. Čo sa dá robiť, kovid  toho napáchal v priebehu svojho doterajšieho bezmála dvojročného vystrájania už dosť. Zatiaľ je neovládateľný. Oproti státisícom obetí na ľudských životoch je však preložená olympiáda bezvýznamným  problémom. 

S ohľadom na tieto ľudské trápenia poteší, ak niečo sa občas aj podarí. Ba dokonca skvelým spôsobom. Príkladom môže byť mimoriadne vzácna historická  spomienka na tragickú udalosť z konca 2. svetovej vojny, ktorá sa odohrala v blízkosti šarišskej obce Radatice. Nachádzajúcej sa niekoľko kilometrov juho-západne od Prešova. Vo štvrtok 28. decembra 1944  tam stíhačka Junkers nemeckej Luftwafe zostrelila bombardér britskej Air Forces typu Handley Page Halifax Mk z 301 bombardovacej divízie. Pri páde lietadla v oblasti Hájnikovej lúky tam zahynuli všetci členovia 8 člennej posádky Poliakov, bojujúcich proti fašistickým agresorom  pod britskou zástavou.  Najstarší z nich mal 38 rokov (navigátor kpt. Tadeusz Wianecki), najmladší zahynul vo veku 24 rokov (prvý pilot a veliteľ lietadla Boleslaw Uram). Paradoxom incidentu bola skutočnosť, že Halifax nebol zo spojeneckej  leteckej základne  Campo di Cassaio v južnom Taliansku vyslaný na bojovú, ale úplne mierovú, dokonca vianočnú misiu. Do Poľska totiž prevážal materiálnu pomoc obyvateľstvu a novoročné darčeky.  

Obyvatelia obce neskôr postavili na pomerne nedostupnom mieste tragédie veľký drevený kríž a v centre obce, v parčíku pred obecným úradom jednoduchý pamätník.  Samotní padlí letci boli ešte v roku 1946 exhumovaní a pochovaní na Olšanských cintorínoch v Prahe.

Oba pamätníky majú silný náboj priateľstva a spolupatričnosti národov, bojujúcich pred rokmi  proti fašizmu a dnes proti pokusom o oživenie tohto ľudského barbarstva. Počas tohtoročného pietneho zhromaždenia k pripomenutiu tejto udalosti zorganizovanej v „kovidovej prestávke“ 21. septembra,  neľutovala svoju cestu ani delegácia britskej ambasády na Slovensku, na čele so samotným veľvyslancom J. E. Nigelom Bakerom, ktorý vzdal hold poľským spolubojovníkom z 2. svetovej vojny pri oboch pamätníkoch. Najpočetnejšia bola delegácia Poľskej republiky,  vedená mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom J. E. Krzysztofom Strzalkom. Prítomní boli aj niekoľkí pozostalí po padlých letcoch, ba dokonca aj členovia Krakovského klubu pilotov seniorov a zástupcovia poľských ozbrojených síl.  Kým spomienka na Hájnikovej lúke sa niesla v komornej, bezmála rodinnej atmosfére, druhá časť v centre obce bola skôr manifestáciou súdržnosti,  priateľstva a potreby spolupráce. Potvrdzovali to aj príhovory oboch diplomatov a ostatných rečníkov. Ale už aj samotný prológ s trojicou štátnych hymien a symbolickým preletom vrtuľníkov Black Hawk. Priateľstvo a spolupatričnosť i ústretovosť bolo cítiť na každom kroku. Aj z radov domácich organizácií a inštitúcií, podieľajúcich sa čiastočne aj na organizácii podujatia. Od seniorov  protifašistických bojovníkov, Armády SR, členov leteckej i parašutistickej zložky Aeroklubu M. R. Štefánika v Prešove  či tiež aktívnych seniorov z Oblastného klubu vojenských výsadkárov v Prešove a ďalších.

Pre nezainteresovaného pozorovateľa bola však najpozoruhodnejšia skutočnosť, že organizácia podujatia klapala ako švajčiarske hodinky. Bez chýb, bez zádrhu, v pohode a spoľahlivo. Aj vďaka všadeprítonej a pozornej starostke obce Gabriele Viazankovej a jej organizačnému štábu.  Takže nejeden účastník spomienky pomyslel na to, že na rozdiel od do očí bijúcej neschopnosti bratislavských márnotratných a veľkohubých „majiteľov Slovenska“, funguje zvyšok krajiny akosi podstatne lepšie a spoľahlivejšie. Nuž, je načase, aby ste sa vy tam hore začali aj niečomu učiť...