Ešte nikdy za posledné dvadsaťročie neboli nároky na kvalifikovanú žurnalistiku a publicistiku také vysoké a ešte nikdy za posledné desaťročie nebolo tak naliehavé vo verejnej diskusii formovať nevyhnutnosť slovenskej pozície. Ukrajinskou krízou sa končí to, čo vzniklo pred štvrťstoročím, kedysi po perestrojke v ZSSR, po odbobí Gorbačova a následne prezidenta Jeľcina. V pneumatikách majdanu zhorelo všetko poperestrojkové mierové usporiadanie medzinárodných vzťahov a strategické partnerstvo Ruskej federácie a Európskej únie. Len zdanlivo je to paradox, že to všetko sa udialo v čase, keď sa Ruská federácia ekonomicky prosperovala, životná úroveň jej obyvateľstva sa začala zlepšovať, dôchodky po dlhých rokoch konečne boli vyššie ako je životné minimum, teda Európska únia mala na svojich hraniciach – na rozdiel od Ukrajiny a Bieloruska čoraz stabilnejšieho partnera. Zahraničnopolitické sebavedomie Ruskej federácie viedlo k definovaniu nových budúcich cieľov nielen v Moskve, ale aj cieľov Západu,  Európskej únie a Severoatlantickej aliancie voči Rusku. Ide o udržanie západného bloku, reprezentovaného štátmi NATO a EÚ, teda najsilnejším zoskupením dnešného sveta, voči Čénskej ľudovej republike, ide o politické a vojenské podoprenie dôsledkov finančnej krízy na slabšie štáty. Inými slovami ide o to, že ak sa chce napr. Rusko podieľať na vytvorení multipolárneho sveta, musí za to zaplatiť  - videné zo Západu - čo najvyššiu cenu.           

 Ešte v roku 2007 predohrou dnešného vývoja  bola analýza dlhoročného znalca strednej a východnej Európy, Pobaltia a Ruska Edwarda Lucasa, jedného z moderátorov podujatí  fóre Globsec a významného autora ešte významnejšieho týždenníka The Economist.

Rusko ako hrozba

Podľa Eduarda Lucasa  Rusko vedie proti Západu studenú vojnu a tú musí Západ vyhrať. E. Lucas definoval čo chce Putinosvké Rusko dosiahnuť. Podľa neho sa pred rokom 2010 stali metódy Ruska čoraz jasnejšie a účinnejšie, bezprostredný zoznam ruských želaní bolo vidno ako na dlani: išlo uznanie ruskej prevahy, nadvlády v bývalej sovietskej ríši, „finlandizáciu“ Európy v energetickom sektore ako snaha o medzinárodné uznanie postavenia Ruska ako rovného s rovným  a teda zabezpečenie miesta - či už de jure alebo de facto - v najvyšších fórach Západu.

Kremeľ môže podľa autora vychádzať z toho, že Západ sa skôr či neskôr svojich nových spojencov / nových členských štátov EÚ a NATO, osobitne pokiaľ ide o tri štáty  Pobaltia – Estónsko, Lotyšsko a Litvu /vzdá alebo ich vlastným pričinením či dôverčivosti niekedy nebude môcť už viac brániť. Ale tým by došlo k rozkolu Západu alebo k jeho kapitulácii a tomu treba zabrániť. Pravda, ako sa ukázalo, napriek všetkému dodnes niet nijakého náznaku, že by Rusko ohrozovalo pobaltské štáty, členov NATO, že by vôbec ohrozovalo hranice NATO. Ide len o scenár, a ako ukázala návšteva a prejav prezidenta USA Obamu v Estónsku, teória o ruskom ohrození Pobaltia je bernou mincou dnešnej politiky USA a spojencov, teda aj SR.

Moskva sa musí vzdať vlastného výkladu dejín

Rusko má dve možnosti, podľa E. Lucasa. Už v roku 2008 konštatoval, že Rusko stojí pred ťažkým rozhodnutím: ak sa vzdá svojich imperiálnych ambícií a vlastného výkladu verzie dejín len v takom prípade sa  môže priblížiť k EÚ a NATO. Druhou možnosťou je naďalej robiť svoju vlastnú nezávislú zahraničnú politiku a to buď v spojenectve s moslimským svetom alebo s Čínou.

Čínska verzia vyzerá v porovnaní s moslimskou príťažlivejšia. Strategické partnerstvo medzi Ruskom a Čínou patrí medzi veľké výdobytky zahraničnej politiky putinovského obdobia a Rusko s Čínou možno azda označiť za dva piliere koncepcie sveta bez Západu (WWW- World without the West/. Rusko sa však tým nikam nedostane, lebo nejde o nijaké prirodzené spojenectvo, pre skutočne efektívnu a nezávislú zahraničnú politiku je Rusko totiž prislabé.

Čomu musí Západ čeliť

Problém pre Západ je a bude narastať o to väčšmi čím bude Rusko bohatšie, keďže má jedny z najväčších zásob devíz a zlata na svete, a autoritárskejšie. Budú narastať a oveľa ťažšie sa riešiť ruské vnútorné problémy ako aj problémy, ktoré Rusko vytvára navonok. Ruský vplyv na Západe bude narastať pričom schopnosť a pripravenosť Západu čeliť mu bude klesať. Bývalé satelitné štáty budú zraniteľnejšie a ruské ekonomické nátlakové prostriedky ešte účinnejšie.

Na otázku čo v takejto situácii robiť nachádza jednoznačnú odpoveď, ktorá je dnes, po ôsmych rokoch od sformovania analýzy,  už realitou úsilia NATO a EÚ – základom je upevnenie euroatlantického spojenectva, vzťahov USA – EÚ a najmä ich spoločný postup pretože ide vlastne o obdobu studenej vojny. Ak sa Západ nebude usilovať novú studenú vojnu vyhrať teraz, kým na to má, bude to v budúcnosti oveľa ťažšie. Ak teraz nastúpi Západ na konfrontačný kurz, môže to priniesť hospodárske škody a politickú neistotu. Odklad môže znamenať len jedno: neskôr bude cena oveľa vyššia – možno taká vysoká, že ju Západ nebude môcť zaplatiť.

Ako musí Západ vyhrať

Ako vyhrať novú studenú vojnu a prečo si v tom Západ musí veriť? Práve tak ako kedysi, v časoch studenej vojny zbrojenie NATO nebolo zamerané výlučne len, aby sa vyhovelo záujmom zbrojného priemyslu, tak aj teraz musí Západ uprednostniť národnú obranu pred záujmami komerčných bánk a energetických podnikov. Teda to, čo dnes vidíme v prípade sankcií – politika sankcií a spoločného prístupu USA – EU má prednosť pred ekonomickými záujmami.  Západ – aj keď to bude „nepohodlné, nákladné a dokonca bolestivé“ – nemôže pripustiť, aby novú studenú vojnu nevyhral v podmienkach, ktoré si sám určí. Ak si ich neurčí Západ sám „čas a miesto si zvolí náš sok a možnosti na úspech budú podstatne horšie,“ končí analýza z roku 2007, ktorá bola inovovaná po roku 2008 v dôsledku vývoja v Gruzínsku. Teda po tom, čo vtedajší prezident Saakašvili si vojenským prepadom Južného Osetska vykoledoval masívnu odpoveď Ruskej federácie. Pozoruhodné je, že už vtedy jeden zo záverom nehovorí o Ruskej federácii, Kremli či V. Putinovi ako o partnerovi v medzinárodných vzťahoch, ale ako o sokovi.