Námet tejto besednice tematicky patrí do tzv. uhorkovej sezóny, či až do sezóny zberu jesenných úrod. Ale, nebojte sa, nie je to téma banálna, či dokonca rozšírená, koronavírusová!

V jednej z mestských pasáží, kde pri atraktívnych výkladoch solventná časť chodcov spomalí krok, som nevšímavo, ale pomaly sa vlečúc zachytil od dvojice mladých manželov tieto slová: „...a počúvať stále o detičkách, vnúčatkách a k tomu ešte o zaváraní!“

Zaváranie. Malichernosť? Prízemná téma? Zrejme bola reč o návšteve u rodičov, prípadne u menej „ambicióznych“ a „dynamických“ príbuzných alebo známych. Celkom mi bolo ľúto tých kritizovaných, hoci som ich nepoznal práve tak, ako spomínaných okoloidúcich kritikov. Bolo mi ich akosi na diaľku, v zastúpení ľúto, ako mi býva ľúto našej matičky Zeme, keď sa niekto zmieni o tom, že o milióny rokov vyhasne Slnko a na našu planétu zaľahne večná mrazivá noc.

Kritizovaní kritiku schytali nezaslúžene. Chápem, že sú nadšení vlastným zaváraním, úhľadnými fľaškami s pedantne spracovaným obsahom. Že sa hrdia svojou činorodosťou. Veď to sú tí, čo nenechali ovocie zhniť na kríkoch, na stromoch, či pod stromami a zeleninu na záhonoch. To sú tí, čo prenikli do výšok, do špice koruny, za slnkom a najvyfarbenejšími plodmi. To sú tí, čo ekonomizovali plody slovenskej zeme. To sú tí, čo sa spoliehali, v súlade so slávnym aforizmom Marka Twaina, na pomoc svojich vlastných rúk.

Obdivujem a chválim tých, čo sa nespoliehali na našských „podnikateľov“, predávajúcich dotlčené a zahnívajúce ovocie v prítmí večerného predaja. Tých, čo sa nespoliehajú a výlučne neorientujú len na predaj dovážaného tovaru, nezriedka skvele otiketovaného treťotriedneho obsahu. Ak nie dokonca poprelepovaných mačacích alebo psích konzerv pre tzv. postkomunistických chudákov! Tých, čo odmietajú každodenne platiť maximálne ceny, porovnateľné s cenami zo Zlatého Západu, z tunajších minimálnych príjmov, neporovnateľných s príjmami zavedenými na Zlatom Západe. Tých, čo vzdorujú vlastnou pracovitosťou tejto krikľavej disproporcii, vlečúcej sa už štvrťstoročie. To je ich odpoveď byrokratickej únii, ktorá sa nám pokúšala diktovať, koľko smieme chovať sliepok!

Sú mi sympatickí tí, ktorí vybavení záhradkárskymi možnosťami sa v nejakom absolútnom meradle nespoliehajú na tunajší výpredaj importovaných ležiakov, aké na Západe nik nechcel a ktorými nás testujú naši dobrodinci – či to znesieme bez dyzentérií a iných pandémií. Človek sa nevie zbaviť podozrenia, či sa u nás neprepierajú nielen peniaze, ale aj tovary, či v dovezenom paprikovom korení nie je tehlový prášok a v jedlých olejoch priliaty motorový olej. Pretože risk je zisk! A odhalené reálne prípady nás varujú.

Nie sú to náhodou zásoby zo skladov, ktoré nestačili využiť cestovatelia, dr. David Livingstone alebo Henry Morton Stanley, na svojich objaviteľských výpravách do Afriky? Nie sú to lahôdky a taľafatky pre vtedajších divochov?

Dôsledné, sporovlivé využívanie vlastných zdrojov je potešiteľné, chvályhodné a povzbudzujúce. Navyše – naše normy na čistotu potravinových článkov sú tvrdšie, náročnejšie než normy niektorých západných štátov. A v domácnostiach, pri zaváraní, je čistota neodmysliteľnou zárukou trvanlivosti zaváranín, ich ochrany pred plesňami. Bez pridávania silných a problémových konzervačných látok, len dôslednou, svedomitou metodikou. Preto je rozumné využívať produkty slovenskej výroby, a ešte rozumnejšie je využívať vlastné svojpomocne ošetrené domáce zdroje a produkty.

Všetka česť rodinám, ktoré neraz po každodennej lopote v zamestnaní a pohybe v mínovom poli zamestnaneckých intríg /kto zostane a koho v čase koronakrízy prepustia?/ odvedú ešte aj akrobaciu na ovocných stromoch a zaváraciu gymnastiku okolo sporáka neraz do neskorých nočných hodín. Šetria vlastné zárobky, zužitkúvajú vlastné zdroje a zvyšujú našu sebestačnosť i nezávislosť. Vlastne už len časť toho torza, ktoré zostalo z našej sebestačnosti a nezávislosti. Preto tak rád počúvam, čítam i píšem o „banálnom“ zaváraní.