Keď uvidíme tieto riadky vytlačené, bude už po najväčšom kresťanskom sviatku, po najvýznamnejšom a pre nás najdôležitejšom symbole víťazstva nad smrťou. Nevieme, v akých neistotách vstúpime do nasledujúcich dní. V takejto situácii som zalistoval v pamäti, ako matičné médiá svojmu čitateľovi približovali dianie v súvislosti s Ukrajinou. Teda témou, ktorej sa posledné týždne, ale iste aj nadchádzajúce, nikto nevyhne. 

Nie je to samoľúba malichernosť pripomínať matičné médiá. Naopak, po tom všetkom, čo sa proti nim povedalo a urobilo, stojí za to naliehavo sa pripomenúť. A tým aj pripomenúť význam ich jestvovania. 

V deň, keď sa pripravovala prvá internetová stránka Slovenských národných novín po 24. februári, po invázii ruských vojsk s hrubým porušením medzinárodného práva na Ukrajinu, sme azda ako prví upriamili pozornosť matičného čitateľa o. i. na dve veci. Že to všetko bude veľkou hrou o Rusko – práve tak ako aj o zmenu nemeckej politiky. Teda odrezanie sa od Ruska. No dali sme hneď aj hlas nemeckým obavám z militarizácie. Napísali sme: invázia všetko zmení. Nebola to náhoda. Už na prelome rokov 2013/2014 matičné médiá hovorili o tom, že na Ukrajine sa odohrá jedna z najvýznamnejších geopolitických zmien v Európe. Napríklad – Slovenské pohľady v apríli 2014 upozornili aj na to, že „dejiny jedného z najväčších európskych národov, Ukrajincov, ktorý má živé korene aj v našej vlasti, po vyhlásení nezávislosti čítame po novom. Nová etapa znamenala nový zdvih pre ukrajinský jazyk, stal sa jediným štátnym jazykom, otvoril sa priestor pre nové ponímanie dejín, bol schválený zákon o stalinskom hladomore ako o genocíde a jeho popieranie sa stalo protizákonné, popri popieraní holokaustu či genocídy Arménov v roku 1915 je to tretí zákon tohto druhu v európskom štáte“.

Keď zalistujeme v stránkach októbrových Slovenských pohľadov z roka 2019, nájdeme výklad názorov ukrajinských spisovateľov, ktorí vidia dejiny XX. storočia inak, najmä vzhľadom na „prvé pokusy ukrajinskej politickej a intelektuálnej elity vytvoriť suverénny politický subjekt, založiť si vlastný štát. Za tento projekt sa platila vysoká cena, dnes nacionalizmus nadobudol opäť mobilizačnú funkciu a symboly národnooslobodzovacieho boja sa stali súčasťou štátnej propagandy a aj manipulácie, dnes je čoraz ťažšie oddeliť od seba vlastenectvo a nacionalizmus, informácie a propagandu, fakty a skutočnosť“.

To bolo pred tromi rokmi. Už vtedy SP konštatovali, že „deliaca čiara na Ukrajine prebieha medzi tými, ktorí sú za demokratické práva, a tými, ktorí tie práva chcú čo najväčšmi obmedziť“. 

Okrem toho Slovenské pohľady v onom roku 2019 vytvorili priestor pre názory jedného z najprekladanejších ukrajinských autorov Serhija Zadana, rodáka zo Starbyľska pri Luhansku. Tvrdil: „Je mimoriadne dôležité, aby si Ukrajinci problémy, ktoré majú so svojou identitou, vyriešili sami bez cudzieho zasahovania!“ 

No nielen to! Serhij Žadan jasne odsudzuje plynovod Severný prúd 2 ako koketovanie s diktátorom a dvojtvárnosť štátov EÚ. Spolupráca s Ruskom je preňho vzdaním sa európskych hodnôt, európske problémy treba riešiť s vylúčením Ruska. Jeho kategorická jednoznačnosť hovorí, že hranice budúcej Európy sa končia na východných hraniciach Ukrajiny. Serhij Žadan dodnes neopustil domovský Charkov, mesto na hraniciach s Ruskom, kde je v radoch teritoriálnej obrany. 

To je len malá, ale azda výrečná ukážka záujmu SP o Ukrajinu. No treba pripomenúť aj rozsiahle texty o ťaživom zrode prelomovej dokumentárnej prózy Babij jar o masovom masakre v Kyjeve v roku 1941 a potom o dlhoročnej sovietskej cenzúre, zatajovaní. Alebo sviežu literárnu reportážnu pripomienku o tom, že chýrny Bulgakov nepatrí, ako sa tradovalo, Moskve, ale je kyjevský rodák, a jeho senzačná Biela garda je o Kyjeve. 

Nevenoval by so tomu toľko slov, ak by len nedávno Slovenským pohľadom nehrozil zánik, a to zásahom „ministerstva kultúry“. 

To sa týka aj naliehavej potreby obhajovať SNN. O tom však inokedy...