Od novembra sa mediálny prach po bojoch, vojne na Kaukaze už usadil, ale nás sa to mnohorako dotýka.

Moja osobná skúsenosť sa okrem iného viaže na obdobie, keď sa Slovensko pridalo k štátom, ktoré uznali genocídu Arménov a prijali zákon, ktorý nepripúšťal popieranie genocídy Arménov. Vzniesol som vtedy otázku, či s tým pre nás súvisí aj fakt, že ide o najstarší kresťanský národ na svete. Dostalo sa mi výsmešného úškrnu od novinára patriaceho, ak si to dobre pamätám, do širšej bezpečnostnej komunity. Ostrohy získal na prelome novembra a decembra '89, keď v živom vysielaní pred kamerami ako prvý robil všetko pre znemožnenie známeho prozaika baťka Mináča. O roky neskoršie, keď diplomata zo Slovenska poverila Únia, aby viedol zastúpenie Bruselu v Bosne Hercegovine, patril do jeho tamojšieho okruhu...

Posmešné úškrny znamenali jedno: Čo to nevidíš - v Arménsku ide o geopolitiku, a nie o vieru, náboženstvo. Teda nie o národné dejiny, ale o to, ako prerobiť priestor po sovietskom zániku. Bolo to, ako keby sa na Slovensku malo uvažovať výlučne v kategóriách geopolitiky a argumenty o viere a osobitosti národných dejín boli na prekážku. Moja osobná skúsenosť však hovorila o inom. V Mníchove vyšla v roku 1993 štúdia pod názvom Tragédia a genocída najstaršieho kresťanského národa na svete. Zaujala ma ani tak nie kvôli Arménom, ale kvôli Nemcom. Masakry arménskeho obyvateľstva pred prvou svetovou vojnou, predzvesť genocídy počas vojny, boli prvým štátnymi orgánmi organizovaným masovým vyvražďovaním v moderných dejinách ľudstva. A aktívne sa na tom podieľala nielen diplomacia nemeckého štátu, ale aj jej vojenskí predstavitelia v Turecku či priamo vo velení tureckej armády.

Vtedy išlo tiež o geopolitiku. Nemeckým záujmom, vtedajšiemu nemeckému Cisárstvu, prekážali Arméni práve tak ako tureckej Osmanskej ríši, Nemali záujem ani ich chrániť a ani pripustiť o tom verejné informácie. Dnes už sú archívy preskúmané, o nemeckej účasti sa vie dosť. Táto časť európskych dejín bola dlho v úzadí publicistického záujmu u nás, akosi sa ujalo, že prvý organizovaný masaker bol dielom len Osmanskej ríše. A on je súčasťou aj nemeckých dejín. A ako sa ukazuje teraz aj moderných tureckých dejín. Popieranie genocídy je súčasťou terajšej tureckej politiky. Tá si vo vlaňajšej vojne na Náhornom Karabachu po prvý raz vytvorila priestor na priame pôsobenie neoosmanskej ideológie. Priame tak po vojenskej, ako aj politickej stránke. A to nielen v Azerbajdžane, ktorý vyzbrojila modernou leteckou technikou bez ľudskej posádky, ale aj v moslimskom pásme v strednej Ázii – v tých štátoch, kde žije o niekoľko desiatok miliónov moslimov viac, ako je počet obyvateľov ich bezprostredného suseda – Ruskej federácie.

Osud Arménov má odraz aj v našej prekladovej literatúre. Krátko po druhej svetovej vojne a jej masakroch vyšla v slovenčine v roku 1951 kniha 40 dní Musa Daghu. Na nepríťažlivej obálke bola akási neforemná modrosivá hora, a tak mi ako desaťročnému žiakovi musel otec, ktorý knihu dostal v rámci edície SPKK (Spoločnosti priateľov krásnych kníh), vysvetliť, že je to hora, na ktorej sa Arméni bránili pred tureckým masakrom. Bránili sa dlho, ale autor si zvolil do názvu biblických štyridsať dní. Kurta Werfela, z pražského okruhu nemecky píšucich spisovateľov, ku knihe podnietila jeho cesta po častiach bývalej Osmanskej ríše.

Masové vyvražďovanie z roka 1915 bolo natoľko známe, že spôsobilo aj nevídaný zásah do usporiadania po prvej svetovej vojne. S Tureckom veľmoci podpísali dve zmluvy, tá druhá zobrala Arménom to, čo im prvá prisľúbila.

Vo všetkom ide o geopolitiku, veď s Tureckom sme dnes v jednom pakte. V onom roku 1915 sa okrem iného rozhodným odporom voči Turkom zachránili pred masakrom obyvatelia mesta Van. Môj priateľ v Moskve je tak ako ja ročník 1941. Otec mu pri krste dal meno Vardvan. To preto, že obsahuje názov mesta Van, chýrneho arménskym odporom.

Nikdy nejde len a dejiny, ale aj o pamäť. Aby propaganda neprehlušila fakty.