Nech už sme ktoréhokoľvek kresťanského vierovyznania alebo ich v ničom a nijako nezdieľame a nepraktizujeme, tohtoročná Veľká noc má pre všetkých symbol vzkriesenia. Nielen všemohúci Boh, ale aj príroda sa ukázala ako všemocná, sťaby božskou silou vtrhla do života celej zeme. Všetko nás vyzýva na zamyslenie: Aké bude vzkriesenie do nových pomerov po kríze? Karanténa nám umožňuje meditácie, na ktoré sme si predtým málokedy našli čas. Milióny ľudí uzavrela do samoty alebo do malých spoločenstiev.

Núti k takej životospráve, v ktorej si uvedomujeme, že človek nebol zrejme stvorený na pachtenie za majetkami, pre divoké tempo sveta založeného len na stále väčšej výrobe a produkcii. Nie je to izolácia, ale, naopak, pozitívna príležitosť uvedomiť si, ako neprežiť život neužitočne. Táto situácia môže byt' osobnou i spoločenskou hodinou pravdy. 

TREST ZA EGOIZMUS 

Pred nami stojí nielen očakávanie skutočného Vzkriesenia, ale aj príprava na to, aby sme boli pripravení ako jedinci i ako národné spoločenstvo na nové podmienky, keď poklesne táto vlna trestu za to, ako pahltne sme sa správali voči sebe, voči prírode, ako nenásytne sme sa s egoizmom vrhli do nových pomerov. 

Dnes je azda jasné, že kapitalistické ekonomiky sa bez prestania zaslepene ženú za vyššou produkciou, ničiac pritom podstatu životných pomerov, prírodu, podnebie, klímu, ekosystémy. Teraz azda máme čas si to naplno uvedomiť. Pred niekoľkými mesiacmi vyšli kľúčové texty nositeľa Nobelovej ceny Holanďana Crutzena, pôsobiaceho vo Švédsku, o tejto problematike. Ich posolstvo: „Nevyhnutne musí dôjsť k sociálno-ekonomickej transformácii, ak sa má zachovať únosnosť životných podmienok na zemi pre ľudský život.“ 

Ekonóm Jeremy Rifkin z Washingtonu, autor šestnástich kníh o dosahu zmien na ekonomiku, pracovnú silu, spoločnosť a životné prostredie, rozoberá hlavné problémové oblasti spoločnosti, ako aj civilizácie vôbec. Svoju poslednú knihu predstavil vlani v novembri v Berlíne aj týmito slovami: „Na to, aby sme našu prekrásnu planétu zachránili, máme tak asi dvadsať rokov, ja dúfam, že sa nám to podarí.“ Rifkin, zo všetkých strán kritizovaný a označovaný za vizionára, však za najdôležitejšiu považuje otázku, či sa vôbec dá budúcnosť uskutočniť bez národných projektov. Horlí pre to, aby sa okrem globálnych projektov rozvíjali lokálne, aby sa čo najviac rozvíjali malé podniky a aby regióny zohrávali čoraz väčšiu úlohu pri utváraní behu svetových udalostí. Jeho hlavný argument, že sa to dá, sú hnutia národných spoločenstiev za národnú nezávislosť Škótskom a Katalánskom počínajúc, kanadským Quebeckom končiac. Podľa Rifkina ekonomicky im už nič nestojí v ceste, sú príkladom, ako malé spoločenstvá môžu dosiahnuť veľký úspech. 

PRÍKLAD ZO ŠVAJČIARSKA 

Diela známych autorít a ich ohlas nie je náhodný práve v tejto situácii, a nie náhodou práve v Nemecku v najsilnejšej ekonomike - lokomotíve Európy, a to v čase, keď sa skončila éra Merkelovej a nové vedenie a jeho program sa ešte len hľadá. V akých podmienkach sa to deje, nám azda ukazuje pohľad zboku, zo Švajčiarska... Podľa príspevku analytika Rudolfa Brendnera, uverejneného v medzinárodnom vydaní denníka Neue Zürcher Zeitung (NZZ), politické elity Únie ani po kríze spoločnej meny euro, ani po migračnej kríze či kríze s brexitom, vystúpením Veľkej Británie z Európskej únie stále nepochopili, že inštitucionálne usporiadanie Európskej únie sa ukázalo byť z dejinného hľadiska ako kontraproduktívne pre politické spoločenstvo Európanov. Tým, že skutočné historické rozdiely medzi štátmi a národmi sa pokúšajú nahradiť abstraktnými hodnotami a pravidlami, zákonite narazili na odpor občanov. Ľudia sa cítia totiž podvedení, pokiaľ ide o rešpektovanie osobitosti ich dejinnej skúsenosti. Vytvára to hnutie politickej opozície, ktoré sa označuje a prejavuje ako „protieurópsky populizmus“. 

Aj keď sa európsky proces označuje za nezvrátiteľný, je zrejmá labilita politickej konštrukcie EU, je zrejmé, že zjednotenie národných štátov sa nemôže udiať na základe úplného odovzdania suverenity bez toho, aby sa neničili základy slobody spoločnosti. Možno sa zaprisahávať európskym zjednocovacím procesom a potom v prípade potreby si ho vynucovať právnym alebo ekonomickým bičom. Mnohé sa prihovára za to, že doterajšie centralistické úsilie v Únii vyváži federalizmus. Len keď sa nájde stabilná rovnováha, môže to uspokojiť celé spoločenstvo; federálny konsens je ako vyváženie centralizmu možný, veď niet takého politického usporiadania, ktoré by nebom zvrátiteľné, ktoré by sa nedalo zmeniť. A to sa týka aj terajšej politickej konštrukcie Európskej únie. 

PLESEŇ STAGNÁCIE

Šéfredaktor NZZ Eric Gujer tvrdí, že súčasná zdravotná kríza, doteraz najhoršia kríza 21. storočia, nanovo usporiada svet. Otázkou je, či neudrela hodina superštátu. Svetová hospodárska kríza v roku 1929 vydláždila cestu Adolfa Hitlera do ríšskeho kancelárstva, a tým aj nepriamo viedla k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Finančná kríza v roku 2008 obrátila politiku úrokov hore nohami, a odvtedy svet zaplavujú lacné peniaze; eurokríza rozprášila sebavedomie Európanov, odvtedy sa už nehovorí o „stále tesnejšej, integrovanej Únii“. Nad Európskou úniou sa rozprestrela „pleseň stagnácie“. 

Závisí od toho, ako-ktorý štát zvládne krízu, ako obstojí v skúške. Ak vlády zlyhajú, politický obraz Európy sa zmení. Všade sľubujú prezidenti, kancelári, ministri, predsedovia vlád dostatok peňazí, aby nezanikli podniky a ľudia nestratili prácu. Ale už teraz sa ľavicoví politici dožadujú, aby tieto opatrenia ostali v platnosti aj po skončení vírusovej epidémie. A čo keď sa začnú pomoci štátu dovolávať silné odvetvia, ktoré doteraz ruku štátu odmietali? 

Mocenské pomery sa budú určovať nanovo, nanovo sa rozdajú karty, nastane chvíľa národného spoločenstva, ktorá vystrieda fragmentovanú, individualizovanú, polarizovanú spoločnosť, ktorá sa vytvorila za posledné desaťročia. Zmení sa pomer medzi slobodou a kontrolou, osobným súkromím a „veľkou vládou“, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Vírus spôsobí zmeny na všetkých úrovniach, vnútri štátov a spoločnosti, tiež aj medzinárodne. 

OHROZENÉ EURO 

Členovia Európskej únie išli v posledných týždňoch svojou vlastnou cestou, každý osobitne, nekoordinovali sa. Každý štát sa teraz môže odvolávať práve na túto skúsenosť aj v budúcnosti, keď bude opäť postupovať sám. Stagnácia EU pravdepodobne zosilnie. Politické a hospodárske rozdiely sa v EU môžu prehĺbiť. Najbrutálnejšie to postihne štáty s vysokým dlhom. Ak sa finančná situácia Talianska dramaticky zhorší, uzatvára NZZ, keď sa Rím dostane do špirály poklesu a úpadku, ako kedysi Grécko, tak bude ohrozená spoločná mena euro.