Dušan, cestuješ po Slovensku, isto sa stretávaš aj s priateľmi a známymi.   Čo hovoria športovci na terajšiu situáciu a na pandemické obmedzenia? 

Myslím, že nielen športovci ale takmer všetci občania Slovenska sú znechutení, nevidia žiaden postup dopredu. Nenastalo sľubované a očakávane zlepšovanie stavu napriek lockdownu a neustálemu testovaniu, sú sklamaní z toho čo sa momentálne deje. Nielen u nás na Slovensku, no  aj v Európe a na celom svete.

Ty - ako naša významná športová osobnosť, futbalový reprezentant a dokonca aj vládny splnomocnenec pre šport – v čom vidíš najväčší problém, ktorý je treba rýchlo riešiť?

Nepochybujem o tom, že dôležité sú financie, ktorých nie je dostatok. Myslím, že všetci majitelia klubov budú mať s udržaním a fungovaním klubov existenčné problémy. Väčšina hráčov sa bude húfne presúvať tam, kde im budú chcieť a vedieť vytvoriť podmienky pre prežitie a výkon športu. Myslím, že Slovensko nie je krajina, ktorá takto a teraz požadované podmienky dokáže vytvoriť..., aj s ohľadom na konkurencieschopnosť klubom v zahraničí. Myslím na futbal, hokej a ďalšie predovšetkým kolektívne športy. Presadiť sa dokážu naši špičkoví športovci zrejme iba v individuálnych športoch. Príkladmi sú lyžiarka Petra Vlhová, cyklista Peter Sagan, šprintér Ján Volko, chodec Matej Tóth, motorista Štefan Svitko...

Ako postupovať v záchrane športu..., urobil by si niečo inak ako to robí táto Matovičova vláda?

Terajšia vláda má úplne iné problémy, musí sa starať aby dala do poriadku zdravotníctvo a zachraňovala životy ľudí na Slovensku. Vôbec sa to Matovičovej vláde a zvlášť ministrovi Krajčimi nedarí – veď Slovensko je na streche úmrtnosti najvyššie na svete. Šport sa nejako musí pretĺkať sám a nespoliehať sa na pomoc. Nie je to jednoduché ale myslím, že to nie je ani beznádejné... Treba si veriť, treba na sebe pracovať a snažiť sa vytvárať alebo prispôsobovať podmienky tak, aby ľudia, ktorí nemôžu chodiť na športoviská nestrácali aspoň záujem sledovať športové dianie, ktoré ako tak u nás funguje.   

Šport však neznamená len ten vrcholový alebo úroveň štátnej reprezentácie..., to je aj masová telesná výchova, turistika, pohyb ako taký... Čo by si odporučil rodičom, ktorí majú obrovský problém, lebo ostali s deťmi pozatváraní v bytoch, domoch, nikam sa nemôžu pohnúť...?

Absolútne ich chápem, chcem ich však povzbudiť nech vydržia a sú trpezliví aj kreatívni. Musia vymyslieť možnosti akéhokoľvek pohybu, aby deti a mládež nevysedávala len pri počítačoch cez ktoré beží dištančné vyučovanie. Pohyb je nutný – či už vnútri alebo vonku! Musia sa im viac venovať, snažiť sa nejako dostať von do prírody, stmeliť celú rodinu, aby sa nestarali prípadne len o to jedno pohybovo nadanejšieho potomka. Ísť príkladom. No dôležité je rovnako nestarať sa iba o jedno svoje dieťa ale vytvárať malé kolektívy, mužstvá, družstvá, ktoré bude viesť niekto kto to vie, kto má s deťmi a mládežou trpezlivosť. Nemusí to byť tréner. Stačí empatický a kamarátsky otec alebo mama, ktoré ten drobizg vyženú von a udržia v zdravom pohybe. Je treba strážiť kamarátstva, zakladať nové, nedovoliť mladým uzatvárať sa do ulity samoty. Deti musia byť spolu a šport ľudí spája.

...dnes je to ale o to ťažšie, že aj keď rodičia nájdu odvahu alebo spôsob a vyjdú s deťmi von na chvíľu  posánkovať sa, zošmyknúť na boboch alebo lyžovať...a už ich policajti zaháňajú do karantény...

Myslím, že je to veľká chyba! Podľa mňa v tom nemôže byť problém, aby niekto išiel na turistiku alebo si zabehať, zacvičiť a rešpektuje pritom všetky hygienické opatrenia. Neobstojí strašenie nejakým nebezpečenstvom, lebo ak idú rodičia povedzme s troma alebo piatimi deťmi v malej skupinke a udržujú rozostupy povedzme 3 až 5 metrov, nekýchajú ani nekašlú na seba , ale sa vyšantia, vybehajú, vydajú zo seba nahromadenú energiu..., nemôže sa nič stať. Aj za cenu že majú tie rúška, no pre deti a mladých je dôležitý pohyb, aby neboli usedené, aby nepriberali a „nezamilovali“ sa len a iba do počítača, telefónu alebo do televíznej obrazovky. Je dôležité hľadať spôsoby súťaženia medzi sebou. Tejto generácii už aj tak chýba strašne veľa možností a príležitostí oproti povedzme mojej generácii. My sme vybehli ráno von a večer nás nasilu museli rodičia zaháňať či zvolávať a keď nás konečne uložili do postele, od únavy sme okamžite a tvrdo zaspali. Chýbajú i športoviská, štadióny kde sa ľudia môžu popri športe aj stretávať, rozprávať, baviť. Veď kedysi sa v Bratislave hral futbal nielen na Slovane. Bol aj Inter, Rapid, Červená hviezda, Iskra Petržalka atď. Na štadiónoch a na zrušených sídliskových ihriskách, takisto vedľa škôl si robia kšefty developeri a chamtiví aj úplatní mestskí poslanci... Chýba to a je to na škodu veci.    

V televízii teraz prirodzene dominujú zimné športy. Sledujeme Majstrovstvá sveta v Alpskom lyžovaní, v biatlone, hrajú sa hokejové ligy v zámorí aj u nás, a pripravuje sa tiež jarná časť futbalových súťaží... Myslíš, že sa rozbehnú aj dokončia...? Od čoho to bude závisieť?

Myslím, že sa rozbehnú. Ale treba povedať, že futbal bez divákov je ako divadlo s prázdnym hľadiskom. Hráči síce hrajú ale keď nie je kulisa, ktorá by dokázala futbalistov „nakopnúť“ k vyšším výkonom a zrýchleniu hry, nemá to atmosféru. Po zápase si v normálnej dobe mohli fanúšikovia spolu posedieť, dať si pivko, párky, porozprávať sa o zápase, o výkone rozhodcu ale tiež o svojich rodinách, o živote...teraz to nie je a spoločenská stránka športu je úplne vygumovaná. Ja chápem a rešpektujem, že nemôžu byť plné tribúny, no podľa mňa by sa mala individuálne zohľadniť  kapacita štadiónov. Veď napríklad v hľadisku s 10-tisícovou kapacitou by takých 1000 – 1500 divákov, pri dodržaní dvojmetrových odstupov a zásady nosenia rúšok a iných hygienických opatrení, mohlo bezpečne byť. Pomohlo by to klubom aspoň trochu ekonomicky, občanom k odreagovaniu sa a k zlepšeniu nálady a samozrejme hráčom na trávniku, na ľadovej ploche či na palubovke... K tomu takisto citlivejšie riešenie prístupu k cvičeniu v posilňovniach, v telocvičniach. Vláda nezmyselne rieši nepodstatné veci a pokojne nechá odlietať preplnení lietadlá Slovákov do exotiky, z ktorých sa podľa výsledkov vracia naspäť 50% nakazených! Som zvedavý dokedy toto vydrží, veď ľudia už majú adrenalín a tým aj zlosť a nenávisť v sebe nahromadené, pandémia a neustále obmedzenia, zákazy, príkazy – navyše bez pozitívnych prínosov - nás všetkých neskutočne unavuje. Jednou z ciest ako z toho von je šport, pohyb na vzduchu, posilňovanie imunity a nielen neustále táranie o tom, či budeme mať vakcínu alebo nie.

Vieš odhadnúť ďalší osud slovenského športu?

Nedovolím si byť v tomto falošný optimista, lebo konkurencia v Európe a vo svete je veľká, naša krajina nemá také zdroje aby sa im vyrovnala. V samotnom slovenskom športe je v našich súťažiach veľmi nízka latka úrovne, slabej konkurencie, rivalita medzi klubmi sa stratila. Veľa talentov rezignuje a potichu sa stráca...  

Kedy podľa teba táto šialená doba skončí?

Ani v tomto nemôžem vysloviť nič optimistické na záver. Som hlboko presvedčený, že niekomu na tomto čo je tu dnes – obmedzenia, zákazy, manipulácie v médiách a strata osobnej slobody s voľnosťou pohybu – veľmi vyhovuje.