Titulok neklame. Život ma o tom presvedčil, že nie je hanba nevedieť, hanba je neopýtať sa. A tak, keď som mal možnosť, vždy som sa na mnohé pýtal. V súvislosti s futbalom napríklad pánov docenta Jozefa Vengloša a Josefa Masopusta, ak išlo o veci z oblasti hokejového poznania tak svetoznámeho Viktora Tichonova či Sergeja Makarova, z našich domácich zdrojov napríklad docenta Jána Staršieho,  Igora Libu, Jaroslava Holíka, nedávno Vladimíra Országa, v prípade atletiky populárneho, svetoznámeho Emila Zátopka, jeho manželky, tiež olympijskej víťazky Dany Zátopkovej, trénera olympijského víťaza Jozefa Pribilinca, ktorý 11 rokov trénoval aj Mateja Tótha, trénerského atletického mága Juraja Benčíka, rovnako som sa na mnohé, čo som nepoznal, nevedel, pýtal svetoznámych Sergeja Bubku a Alberta Juantorenu a tak by som mohol menovať i ďalších.

Pýtal som sa však na mnohé aj ľudí z iných oblastí života, než len športu. A tak som zaknihoval okrem iných odpovede od nášho bývalého československého prezidenta, armádneho generála Ludvíka Svobodu, od svetoznámeho revolucionára a politika Fidéla Castra, od podaktorých špičkových lekárov či architektov, viacerých významných cirkevných hodnostárov, ale pýtal som sa často a pýtam dodnes aj sám seba.

 Konkrétne pri písaní článku, ktorý som sa rozhodol adresovať internetovým novinám Slovenský rozhľad, som si položil otázku: Ako by sa mal asi pozerať čitateľ na zasnúbenie a realizáciu vedeckých poznatkov so súčasným športom? Moja odpoveď znie:

Novinárska veda je úžasne vzrušujúce, fantastické dobrodružstvo, v ktorom musí novinár dbať na dodržiavanie etiky slova, verifikáciu faktu, musí sa celý život učiť spoznávať súvislosti života. Kto tak nerobí, ten nechápe ducha doby. Sám som, až na prahu mladíckej staroby pochopil ako sú všetky formy života na tejto zemi dokonale navzájom pospájané. Chcem tým naznačiť, že veda o žurnalistike, veda so žurnalistikou a športom, sa musí zaoberať všetkými problémami, ktoré je možné pozorovaním analyzovať.

Veda však nerozhoduje o tom, ako jej poznatky využívať či nevyužívať v praxi. To už je technika, systém využitia získaných poznatkov. Na to sú určené iné skupiny ľudí. Z iných oblastí života. Budem konkrétnejší:  

Olympijský víťaz, člen Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica Matej Tóth je nevinný a môže opäť súťažiť. Medzinárodná asociácia atletických federácií (IAAF) zastúpená Jednotkou integrity atletiky sa neodvolá na Športový arbitrážny súd (CAS) v Lausanne proti verdiktu disciplinárnej komisie Slovenského atletického zväzu v prípade olympijského víťaza v chôdzi na 50 km z Ria de Janeiro 2016. Na prvý pohľad strohá informácia agentúry TASR rozoslaná na základe komuniké Slovenského atletického zväzu. Mimochodom, informácia, ktorá ma pred tohoročnými sviatkami Vianoc úžasne potešila.

Netajím aj preto, lebo olympijskému víťazovi Matejovi Tóthovi som vo svojej  knižke Svedectvo veliteľa venoval vzhľadom na postupy a prístupy Svetovej antidrogovej agentúry WADA dosť na naše slovenské pomery, netradičnej analytiky práve na tému šport a veda. Okrem iného som tam napísal, že si nesmierne vážim svedomitých, čestných, úprimných a parcovitých ľudí, z ktorých sála prostredníctvom pokoja v duši, lásky k sebe, svojej rodine a tým aj druhým viera. Viera v seba samých, ale aj v druhých.   Matej Tóth takým človekom je. 

Stručná agentúrna správa, ktorá nedávno obletela svet, to potvrdzuje. Nás, rodu verných Slovákov taká správa teší úžasne. To však neznamená, že nám má zaslepiť oči. Táto správa potvrdila, že ak niekto v živote dosiahne úspech ten spozná, že tým najdôležitejším bola jeho individualita, odhodlanie a nezávislosť, ktoré boli a zostali natoľko silné, že také úžasné osobnosti sa nestratili v dave kričiacom a siahajúcom po ekonomickej mamone.

V tom dave, ktorý ani veľmi nevie, že dnes už existuje vedcami vytvorená databáza prístupná voľne na internete, obsahujúca látky ako drogy, lieky, jedy či potravinové doplnky. Aj prípad nášho olympijského víťaza z Ria, Mateja Tótha, hlasno našepkáva, že v takej databáze chýba ešte jedna veľmi dôležitá podkategória – človek.

Keď svetom obletela informácia, ktorou začínam toto zamyslenie, len veľmi málo ľudí vie, že pri obhajobe čistoty športového víťazstva svetovej atletickej hviezdy, majstra sveta a olympijského víťaza v atletickej chôdzi - Mateja Tótha, člena Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, pomohol okrem iných aj ďalší veľmi úspešný a vo svete obdivovaný človek.  Vedec Dr. Ing. Róbert Mistrík, rodák z Banskej Bystrice. Tento člen medzinárodného tímu vedcov sa okrem iných úspešných vedeckých objavov zaoberal na vedeckej báze v jednom z najprestížnejších vedeckých časopisov sveta, Nature Biotechnology, veľkou neznámou, ba extrémne ťažkou úlohou, aké látky kolujú v našom tele.

Samozrejme, teraz sa v tomto článku ani pre Slovenský rozhľad nebudem zaoberať podrobnou odbornou problematikou metód na ich identifikáciu, ale tohto špičkového vedca, ktorý je zároveň členom banskobystrického Lions klubu som si dovolil poprosiť o úprimné slovo, aby sa podelil o svoj pohľad, svoju skúsenosť, svoj podiel na riešení jedného veľkého problému, o ktorom podrobne píšem v už spomenutej knižke a napísal som už aj do podaktorých, mne blízkych médií. Pána Dr. Ing Róberta Mistríka som sa opýtal prečo sa na obhajobu nevinnosti Mateja Tótha odhodlal a čím konkrétne k jej úspešnému konečnému výsledku prispel? Tu sú jeho slová tesne po tom, čo sa dozvedel aj on oficiálnu správu z IAAF:

„Matej je absolútne nevinný a som šťastný, že pravda zvíťazila. Do tohto prípadu som vložil srdce a z neho mi spadol veľký kameň. Obával som sa totiž, že druhá strana bude za každú cenu trvať na svojich tvrdeniach, nehľadiac na naše vedecké argumenty. Z médií sa na nás valí takmer v dennom takte jeden dopingový škandál za druhým, rozhodnutia a tresty bývajú nekompromisné, ale aj v tejto ťažkej situácii sa ukázala Matejova nevina. Všetci sme sa zomkli a  nebolo tej sily na svete, ktorá by nás dokázala zlomiť. Nech je Matej príkladom pre všetkých, že človek sa nesmie nikdy vzdať aj keď sú okolnosti viac ako nepriaznivé. Do prípadu som sa vložil preto, lebo boj s nespravodlivosťami je pre mňa morálny imperatív.“

I na základe tejto odpovede sa ukazuje pre šport potrebné viac ako inokedy verejne sa zamýšľať nad vzťahom vedy a športu aj v takej oblasti akou sa Svetová antidrogová agentúra WADA zaoberá. Zamýšľať sa nad tým ako neistota hodnôt  a ich kritérií dokáže ovplyvňovať vyhliadky fair - play športového súperenia do budúcnosti. Ako vzťahy, zákulisie využívania vedeckých poznatkov v odraze činnosti WADA nedostávajú prostredníctvom publicistických výstupov pre čitateľskú verejnosť sveta dostatočný priestor v médiách. Poznať v tomto smere občianske názory na kvalitu práce v tejto oblasti, jej postupy, úvahy o konflikte medzi výsledkami vedy a ich zneužívania či využívania v športe poukazovať v skutočnosti na hlbokú spojitosť vedeckého bádania a života v športe, so športom a pri športe. Nevyhnutnou podmienkou pre takú publicistiku  je odvaha verejne pochybovať nad chybnými krokmi hodnotení WADA, viesť v danom smere dialóg pred verejnosťou, ale tiež odvaha chybné výsledky posúvané verejnosti zo strany WADA a následne viacerých športových federácií čo najskôr opustiť. Zároveň to však znamená pýtať sa otvorene zodpovedných z IAAF na škody, ktoré zásluhou chybných krokov WADA a tým i IAAF narobili podaktorí páni športovcovi, Slovenskému atletickému zväzu, v opisovanom prípade i celej Slovenskej republike nielen úžasné morálne, ale aj ekonomické.

 Isto sa to môže dotýkať v iných prípadoch aj iných športovcov, iných zväzov z iných krajín, ba aj iných krajín!...

 Odpustenie môžeme a máme prostredníctvom médií i inými formami vysloviť iba tomu, kto si uvedomuje vinu voči športovcovi samotnému, príslušnej krajine či fair - play k športu pristupujúcej širokej verejnosti. Inak budeme iba prilievať olej do ohňa.

Nie každý má vo svojom poznaní dostatok skúseností aby dokázal porovnávať svet. Nie každý má možnosť ísť nakuknúť do rôznych kútov sveta a  nie každý tam dokáže hľadať a spoznávať v sebe pramene viery. Človek je tvor spoločenský. Vzácny je taký, ktorý sa nezahrabáva do seba, ostáva so svetom v prirodzenom kontakte. Hľadá, objavuje, nezištne pomáha druhým. V dnešnom marazme sveta, v smetisku dejín ľudskej morálky je otvorene sa pýtať na také problémy zodpovedných prirodzené, pre žurnalistu veľmi naliehavé, aby sa z čitateľa nestával náhodou nájomník určitého zoskupenia mýliacich sa.

V našej slovenskej žurnalistickej praxi akosi nechceme a stále menej píšeme, čítame i hovoríme o ľudskom poznaní a harmonickej integrácii vlastných citov z pohľadu riešenia takých problémov športu, akým je tento, opisovaný, ale boli a sú tu aj iné.

Chápem to, ono to začína od poznávania seba samého. Aj pri skloňovaní toho, čo isto otriaslo dušou nášho milého a veľkého ambasádora človečiny a ľudskosti - Mateja Tótha vo svete.

 Krásnou odmenou poznávania vlastnej nevedomosti je pýtať sa na pyramídu rastu takých vzácnych osobností, akými Matej Tóth, Dr. Ing. Róbert Mistrík a ďalší v úvode tohto článku spomenutí a nespomenutí sú. Ukazuje sa, že veľkosť ľudského bytia je dnes zreteľnejšia než kedykoľvek predtým - avšak zreteľnejšie vidíme aj jeho možný úpadok. Lebo čím je tvor väčší, tým je i ohrozenejší. Čím mohutnejšie sú jeho možnosti, sily, schopnosti, tým zjavnejšie sú jeho ohrozenia. Dotýka sa to aj novinára samotného. Ale, napriek tomu by som osobne durchoval svetskému zlu, ak by som tento článok preložený do anglického jazyka neadresoval súčasnému prezidentovi IAAF so záverečnou otázkou:  " Pán prezident, dovoľujem si nielen za širokú laickú verejnosť atletickéhp sveta poprosiť Vás o verejné objasnenie tohto opisovaného prípadu. Veľké osobnosti svetového športu, mi dokázali odpovedať na všetky nejasnosti, na ktoré som sa ako 67 ročný žurnalista zatiaľ za seba, aj za čitateľa pýtal. Stalo sa tak často aj v prípade, keď samotní opýtaní prehrali dôležité významné súboje. Tento má nádych a parametre celosvetovosti. Vopred ďakujem za Vašu ústretovú odpoveď, pán prezident Sebastián Coe."