Slovenské príslovie zíde z očí, zíde z mysle sa často týka ľudí, ktorí nám neraz boli veľmi užitoční, ale zabudli sme na nich. Tento rok sa to dá povedať napríklad o Wolfgangovi Rothovi, niekdajšom viceprezidentovi banky Európskej únie, Európskej investičnej banky, jednej z najväčších bánk sveta, veď banka je jedným z najväčších nadnárodných poskytovateľov úverov na svete. Osemdesiatnik Roth zomrel a nenájdete nijaké veľké nekrológy či vyhlásenia ľudí, ktorí ho nielen poznali, radili sa s ním, ľudí, ktorých Wolfgang Roth na Slovensku podnecoval, inšpiroval. Nebolo ich málo. 

Naposledy, keď som sa s ním stretol, bol v Bratislave na medzinárodnej konferencii. Sadli sme si na rannú kávu pred začiatkom konferencie v bratislavskom Starom Meste, aby som urobil rozhovor pre SNN. Pán Roth si vybral terasu oproti Starej radnici s úsmevom a poznámkou, veď tam v tej radnici som sa ženil. Pani Hana pochádzala od Žiaru nad Hronom. Roth bol studnica vedomostí a poznal obrovské o množstvo ľudí. Tento vyštudovaný ekonóm a autor kníh o ekonómii bol dlhé roky nielen poslancom nemeckého spolkového snemu za sociálnych demokratov, ale aj predsedom veľmi vplyvného hospodárskeho výboru. Stal sa povestným svojím sarkastickým humorom, vtipnosťou. 

Jedna príhoda ho doslova preslávila. V čase, keď už nebol poslancom, lebo Nemecko ho nominovalo do funkcie viceprezidenta spomínanej banky (teraz je zase Nemec jej prezidentom), sedel v peknom počasí pri poháriku rýnskeho, ktorého bol špičkovým znalcom, a okolo šli bývalí kolegovia zo sociálnodemokratického poslaneckého klubu a hlasito s hlučným mávaním ho zdravili: Dobrý deň, súdruh! (lebo doteraz sa sociálni demokrati SPD medzi sebou oslovujú súdruh, genosse). Roth sa s odstupom chladne pozrel a odvrkol: Aký som ti ja súdruh?! Ja som teraz bankár! A táto príhoda sa šírila ako oheň. Veď Roth sa z nemeckého poslanca stal medzinárodnou veličinou. 

Pri rannej káve sa netajil kritickým postojom k Angele Merkelovej, dal nahliadnuť do útrob jej kritikov tak, ako sa to človek nikde inde nedozvie. Ale chcel aj vedieť, čo sa to deje na Slovensku, ako sa to správajú Slováci na vysokých postoch a ako mlčí odborná i laická verejnosť, keď ide o nevyužívanie európskych možností. Nevyberal slová, veď sme boli medzi štyrmi očami. Okrem iného povedal, veď by sme do vás doslova džgali peniaze, veď nevidíte, ako to robia iní, mohli ste mať miliardové zdroje a už hotovú nielen železnicu cez celé Slovensko, ale pri šikovnosti a medzinárodnej spolupráci aj novú rýchlostnú železnicu, nehovoriac o diaľnici od Bratislavy nielen do Košíc, ale rovno až na Ukrajinu! Ako to, že to neviete, že sa to nedarí, že to ide slimačím tempom? Ako to, že vaše vlastné firmy sa samy brzdia, blokujú a všetko trvá nekonečne dlho? Miernejšie sa vyjadril potom aj večer na recepcii, teda bolo to neoficiálne. Všimli si to v komentári len v jednom denníku. Spomínam to najmä preto, že v Rothovi sme stratili priateľa, ako mi povedal prof. Ivan Laluha: „Bohužiaľ, odchádza človek, ktorý nielen podporoval náš vstup do Európskej únie, ale bol znalec a stúpenec Slovenskej republiky, bol náš fanúšik, nová generácia v nemeckej politike už nemá také porozumenie pre nás ako Wolfgang Roth. Bol to veľký podporovateľ Alexandra Dubčeka a tento Nemec, sociálny demokrat a európsky bankár, bol aj autor návrhu, aby sme nestavali len busty Dubčeka, ale že našou slovenskou úlohou je vytvorenie súsošia roka 1968, teda zobraziť Dubčeka v súsoší ľudí symbolizujúcich ten obrovský pohyb európskeho významu.“ Neviem, ale asi bol pod vplyvom Štefánikovej Mohyly na Bradle a toho, čo vtedy pozdvihlo slovenské prostredie a vedelo urobiť pre velikána. 

Spomínam v krajine, kde ešte niet diaľnice do Košíc, a nieto na Ukrajinu, na Wolfganga Rotha a jeho vínnu pivničku na bonnskej ulici Koenig strasse 41 s otázkou: Kde je dnes osobnosť medzinárodného významu naliehajúca, aby sme mali program pre miliardy z Európskej únie? Do roka 2027 bude tých miliárd 33.