Z terajšej karnevalizácie verejného života a záplavy neistôt, ktorú sledujeme každodenne v priamom prenose, nás vytrháva neodvolateľný odchod známych ľudí či našich blízkych. V tých chvíľach si uvedomujeme hodnoty života, rodiny, priateľstva, ale aj práce, ktoré presahujú prítomnú chvíľu. Stalo sa to tak aj pri úmrtí spisovateľa Ľuboša Juríka. Hold pri poslednej rozlúčke mu skladal svojrázny pamätník, spisovateľský a publicistický druh Peter Štrelinger – ako inak – so svojou fujarou. A pesničkou, s ktorou sa lúčieva s kamarátmi, naposledy s Drahošom Machalom, predtým s básnikom Rudom Čižmárikom, ktorému prišla do Šopronu nad rakvou povedať slová na rozlúčku Mária Kráľovičová so žalostným, bôľnym výkrikom, prečo len odchádzajú všetci, ktorých som mala rada!

Peter Štrelinger sa zvyčajne lúči s druhmi s fujarou a pesničkou Ej, kamaráti moji, tu ma nenechajte, tu ma nenechajte, pod lipkou zelenou tam ma pochovajte, keď lipka rozkvitne dobrý pozor dajte, pod lipku zelenú, tam ma pochovajte...

Peter nebol jediný, kto sa lúčil. Ale chce sa mi pripomenúť, že vlastne v poslednom čase práve jednoznačne jedno z najlepších či najlepšie zo slovenských vydavateľstiev – Vydavateľstvo Matice slovenskej pod vedením skúseného Stanislava Muntága – umožnilo Ľubošovi rozlúčiť sa dielom, ktorým urobil ako skutočný autor všetko pre to, aby nemohol byť zabudnutý. Práve matičné vydavateľstvo, a to pri odchode Ľuboša nikto nevyzdvihol, umožnilo mu vydať najprv ojedinelú knihu Dubček – Rok dlhší ako storočie. Za Dubčeka dostal Ľuboš jedno z najprestížnejších literárnych ocenení. A potom vďaka matičnému vydavateľstvu pustil do sveta knihu o ďalšej historickej postave – Štúr. Dve slová, dve mená, ktoré zostanú už trvalo späté tak s Ľubošom Juríkom, ako aj s jeho matičným vydavateľom. Nemôžem to nepripomenúť, pretože som bol jeden z posledných, kto o písaní o dejinných postavách s Ľubošom hovoril. Išlo o dokument o historickej postave – generálovi Rudolfovi Viestovi. V jednej chvíli mi vecne oznámil, že sa ozve o týždeň, lebo ide na chemoterapiu. Preťažko sa hľadajú slová, ktoré by povzbudili, Ľuboš to veľmi dobre vedel, preto to hovoril vecne až chladne, s odstupom. Zaujímal ho najmä Viest a jeho osud. Keď sa vrátil z nemocnice a znovu sme hovorili o téme Viest, v jeho slovách, reči, hlase nebolo ani náznaku bolesti, utrpenia posledných dní. Dodnes nevieme, ako Viest zajatý nemeckým wehrmachtom v Pohronskom  Bukovci zahynul. Len historici a pamätníci zas vedia, ako dopadli po roku 1945 a najmä po roku 1948 jeho príbuzní, ktorí boli v čase vojny kedysi aj najvýznamnejšou odbojovou skupinou.

Keď sa Ľuboš po návrate z nemocnice, vlastne z chemoterapie, o ktorej sme netušili, že je posledná, vrátil, nezabudol mi napísať, ale aj zatelefonovať: „Dušan, tvoj príspevok do dokumentu o generálovi Viestovi bude prínosom.“ Bolo to povzbudenie, výzva, aby som pre to urobil naozaj všetko – nie ja jemu, ale on mne dodával sily, povzbudzoval. Nie je to o povahe, je to o plnokrvnosti spisovateľa, tvorcu, ktorý vyhrabal zo zabudnutia môj príspevok v matičných Slovenských pohľadoch, vedených prozaikom a vlastne literárnym manažérom Bystríkom Šikulom, bez ktorého by som to nikdy nenapísal.

Preto o tom hovorím, že z jeho generácie som zažil podobný príbeh s Drahošom Machalom. Bol som ho nielen navštíviť v onej nemocnici, ale bol som pritom, keď mu došiel náhľad, signálny výtlačok jedného dielu jeho autorskej Encyklopédie Slovenska a bolo zrejmé, že je to zrejme posledný. Drahoš už chodil s kanylou, na ktorú mu pripájali infúzie, mal ju na krku, nedalo sa to skryť. Ale aj tak sa obliekol a išiel skontrolovať z nemocnice niekoľkostostranový signálny výtlačok. Do Bratislavy mu ho poslali z martinského matičného vydavateľstva. Nič nechcel nechať na náhodu, osobne si overoval, či je všetko tak, ako napísal.

Bol som vtedy pri ňom, videl som, ako energia autora mu nedá podľahnúť. „A dúfam, že si ju kúpiš!“ lúčil sa so mnou so šibalsky zdvihnutým prstom...