Poniže historického jadra Prešova tiekol voľakedy jarok, ktorému domáci po svojom, po šarišsky, nepovedali inak, ako Mlyňski jarek. Začínal kdesi nad mestom pri kúpalisku Delňa, kam sa chodievala v lete kúpať polovina mesta, pri bývalej Bosákovej banke poháňal turbínu malej elektrárne, poniže židovskej synagógy zavlažoval záhrady, aby pri mestskom klzisku v ňom prali slúžky špinavú bielizeň. No iba v sobotu! Mestskí radní sa vždy starali, aby mesto bolo čisté,..Naco bridzic jarek bubliňkami po cali tižďeň ?,..vraveli.

Pri malom trhu vody mlynského jarku roztáčali koleso mlyna, aby nakoniec, skôr ako sa vliali do Torysy, im blahorečili Bulhari, zeleninári, ktorí každé ráno dodávali mestu čerstvé a kvalitné vitamíny. Pri mlyne stál veľký dom, ktorý obývalo zopár domácností, aj vďaka tomu to bol dom veselý, plný detí a ich džavotu, inokedy hádok a zvád a následného udobrovania sa,..a niekedy aj spomienok. Voľakedy dávno bol Prešov chýrny drobným zemianstvom, ktoré v Athénach nad Torysou, ako eufemisticky voľakto Prešov nazval, dožívalo svoj vek, svoju éru. Nie nadarmo jeho rázovitým figúram a figurkám svoje literárne pero venoval Kálmán Mikszáth a neskôr nestor slovenskej žurnalistiky, bohém a bonviván, Emo Bohúň. Najmä Bohúň nedal na ich potomkov, v nových podmienkach novej republiky už iba úradníkov prešovského magistrátu, či prešovských šustrov a krajčírov, dopustiť. Nakoniec, prečo nie, v svojej mladosti prežil zarovno s nimi v Prešove nejaký ten čas, aj všeličo o tom aj napísal. A nie inak spomínala aj jedna zo starších obyvateliek starého veselého domu keď vyšla na pavlač, vyšla na slnko vyhriať si staré kosti. Pohybovala sa pomaly, no s gráciou, s ktorou mohla s bývalou pýchou Prešova smelo súťažiť Ožívala najmä pri spomienke na svoju mladosť a najmä na jednu z dominánt starého Prešova, na Fekete sas, na jeho žiarivú empírovú nádheru, na jagot jeho lustrov a ich tisícnásobný odraz vo veľkých zrkadlách pokrývajúcich steny jeho sálu až po strop. Oči sa jej vtedy zahmlievali závojom smútku a nostalgie,.. dze še ci tvojo slavne časy, dze še ci straceli..?

Fekete sas voľakedy, po roku 1918 a dodnes prešovský Čierny orol, býval v 16. storočí meštianskym domom s dvorom a maštaľami, prestavaný neskôr na ubytovací hostinec, k sláve ktorého prispel, popri viedenských cisárskych oficieroch, aj ruský maršal Kutuzov so svojimi dôstojníkmi, aby tu načas našli prístrešie. O nejaké tie desaťročia neskôr sa mesto postaralo o to, aby maštale prevtelili do divadla a ešte neskôr na redutu, reprezentačnú a výstavnú, s tanečným parketom a veľkou sálou. A kde už inde ak nie práve tam sa konali chýrne, široko ďaleko preslávené, prešovské bály. Pre malé provinčné mesto mal Fekete sas nezastupiteľný význam.

Zahltený melódiami Johanna Straussa a Kálmána Lehára a od polnocí do neskorých rán cifrovaním huslí cigánskych primášov, vedel zabaviť a pobaviť širokú a pestrú klientelu od Prešova po Budapešť. Bodaj by jeho atmosfére a vôňam nepodľahla nielen tunajšia stredná a drobná šľachta, zemania a zámožní mešťania, ale aj šíre okolie. Nebyť na týchto báloch, nebyť ich účastníkom, znamenalo neexistovať, znamenalo premrhať príležitosti k dobrým a výhodným sobášom vydajachtivej omladiny, znamenalo to prestížny úpadok tých, ktorí Fekete sas ignorovali. Určite inak sa naň dívala mladá a žiarivá, širokú náruč roztvárajúca garnitúra ľahkonohých dám, medzi ktoré patrila aj stará dáma z pavlače veselého domu keď bola ešte mladá a švárna. Jej ale o šľachtu a či meštianstvo nešlo, pre ňu a jej kolegyne bola dôležitejšia armáda, vojsko, švárni, urastení oficieri, so šabľami a čákovmi, ktoré odkladali do šatne k pani Mici, mimochodom tiež švárnej a tiež ochotnej.

Sebaistá, galantná a vyšponovaná armáda, v uniformách, snehobielymi počnúc a zamatovo zelenými končiac, sa dívala na civilnú chamraď, čo ako dôstojne sa tváriacu, čo ako kopírujúcu spôsoby a zvyky vysokej šľachty, pyšne a zvrchu. Z ľahkonohých dám brala čo mala poruke, revír bol pestrý a bohatý, neušla žiadna srnka, neušla ani zrelšia jelenica. Armáde nešlo o vážne vzťahy, časy boli neisté, každý z jej príslušníkov zbabelo utekal pred sobášom hroziacimi záväzkami..? U ľahkonohých favoritiek toto riziko nehrozilo, ľahkonohé dámy dobre poznali nielen svoje remeslo, ale aj dané mantinely. V Eperjesi, či v Presschau patrilo k dobrým mravom nepriliepať na ne hanlivé prívlastky, veď prečo by aj? Prispievali k lesku a povesti mesta, rozdávali radosť, poskytovali rozkoš, čo viac sa vyšším, či nižším šaržiam, aj iným gavalierom žiadalo? Nie ale mešťanom, možno aj preto v análoch mestského archívu, inak dôkladného a svedomitého, sa o nich nedozvieme nič. O to bohatšie boli spomienky starej pavlačovej dámy, nech sa už volala ako chcela. O vďačných poslucháčov núdzu nemala, mala ich okolo seba dosť. A z nich najmä jednu, mladú a nevinnú, Gábi, ktorá z nej nevedela odtrhnúť zrak,. bola jej najvernejšou poslucháčkou. Fekete sas v podaní bývalej favoritky, vykreslený v žiarivých farbách, ju opantal nadobro. Aj keď, povedané úprimne a pravdivo, lesk a pompu monarchie nová republika a jej Čierny orol nahradiť nemohli.

V prvých rokoch existencie nového štátu a aj v rokoch neskorších mesto ovládli noví páni a že zábav a bálov sa rodilo neúrekom, neprestal ani sladký a záhaľčivý život, plný melódií, vyznaní a vášní, ktorý Čierny orol reprezentoval. Kto by sa už čudoval, že sa stal veľmi silným lákadlom pre nie jednu mladú a životom neskúsenú dievčinu. Kto by sa už čudoval, že aj nevinná mladá Gábi, nevedno kedy a ako, sa zmenila v mladú a sladkú Lolu. Možno jej stačilo iba prejsť z veselého domu cez mostík ponad jarok a povedľa malého pľacu nahor do kaviarne na rohu zvanej De Rossi,..a či do druhej, noblesnejšej, na inom rohu, u Bergera,..aby nakoniec a nastálo zakotvila tam, kam to mala osudom nasmerované.

Netrvalo dlho, Čierny orol mal novú favoritku, bella alla primu,..žiadna z konkurentiek sa jej nevyrovnala. Pokiaľ jej učiteľka, stará pavlačová dáma, počúvala na liebe Fräulein, a či kedves kisaszony, novo inštalovanej belle alla prime zneli v ušiach iné zdvorilôstky, iné bonmoty,..slečno, vy jste tak nádherně hezká,..jste tak půvabná, tak neodolatelná,..slečno, já po vás šílím,..mohla takýmto lákadlám odolať? Kto už vie, koľko sladkých, nežných prívlastkov sa jej dostávalo, koľko súbojov a či faciek v zrkadlovej sále a či za jej múrmi, kvôli nej padlo, koľko manželov v posteliach si manželské povinnosti stotožňovali akurát s ňou, so sladkou a neodolateľnou Lolou..? Lebo ona naskutku takou bola, veď iná ani byť nemohla.

V meste už fungovala Scala, atrakcia aká tu dovtedy nebola, kino kamenné a veľké, v ktorom sa premietali filmy, veselé a samopašné, v ktorých dominovala elegancia, bály a plesy, galantní muži a nádherné ženy s róbami, z ktorých šla na Lolu závrat. Nebolo na svete sily, ktorá by jej zabránila ísť večer najprv za nimi,..Čierny orol bol až druhý..! Filmy s Gretou Garbo a či českou Tonkou Šibenice, čoskoro nahradili filmy iné, kdežeby slovenské!,..tých vtedy ešte nebolo, za to nemeckých, z produkcie UFA, za plný fúrik! Oslnivého Rühmanna, Mosera, Albersa, Janingsa, či ďalších hrdinov strieborného plátna, nevnímala ako hercov, ale stotožňovala ich s gavaliermi, ktorí ju čo nevidieť budú držať na tanečnom parkete, a aj inde, v náručí. Aj oni sa jej privrávali rovnako sladkými slovami ako idoly v prítmí kina. No cval života akým žila tým nezastavila...

Opojné šampanské, vášnivé objatia a noci, to všetko si vyberalo svoju daň, až zákonite prišiel deň, s ktorým nerátala. Lichotníkov a amantov v Čiernom orli, či u Bergera a nakoniec u De Rossiho, vymenil livrejovaný vrátnik, ktorý ju nepustil dnu, kto z hostí by sa už babral so ženou, ktorá vädla, ktorej nenapomáhali už ani šminky a ani osvojené spôsoby? Žiť však bolo treba, a keď vypadla z prvej ligy, druhú a neskôr aj tretiu si vodila do veselého domu za mostíkom neveľkého jarku. Ale aj toho ubúdalo, žiť však bolo treba, z čoho však, keď okrem otvorenej a ochotnej náruče nič neposkytovala, nič nevedela? Až došlo aj k najhoršiemu...

Na dvere veselého domu, aj na jej dvere, zaklopal ďalší nový štát,..a že bol presiaknutý nábožnosťou a jej kánonmi počnúc farárom prezidentom,..nastolil nové, nečakané a pre Lolu neprijateľné mantinely. Noví páni zabudli na dobré mravy a spôsoby, bývalú favoritku Čierneho orla už nazývali pravým menom a s tým sa nebolo hodné čo babrať. Ak sa nechcela dostať za múry Justičného paláca povedľa novej pošty, musela si vypomôcť rovnako ako iné z jej rangu. Že okrem služieb lásky nevedeli nič a ostali iba holé ruky, bolo treba vziať do nich metlu, handru a malé vedierko, naučiť sa ako s nimi zaobchádzať. Núdza býva vždy dobrým učiteľom, naučila aj starnúcu Lolu ako tak vyžiť. Čo na tom, že jediným východiskom sa stali mestské záchody, o ich čistotu sa starala po celé vojnové roky. Šeď a monotónnosť života narúšala iba jediná vec, kino Scala, ležiace tiež oproti novej pošte.

Filmy sa stali pre ňu útočiskom, dalo sa povedať, záchranou. Keď na plátne zhaslo posledné filmové políčko a bolo treba ísť domov, film ju vyprevádzal ako ozvena tichým nočným mestom. Čoby minula posledný groš, do kina ísť musela Okrem neho nikoho nemala, bývalé priateľky a známe sa roztratili po svete a tých zopár čo v meste ostali, tie hrali už na iných husliach. Tu s gardistami, tam s arizátormi,.. nič pre bývalú bella alla primu, nič pre bývalú sladkú Lolu. Iba doma, po šichte, dívajúc sa na starý, rozstrapkaný a popukaný plafón, vytýkala osudu,..prečo som sa nenarodila tam, v tých vzdialených zemiach, kde sú takí ľudia a takí muži, akých vidím v kine, akí sa mi vynárajú v pamäti?,..a vedela, vedela s istotou námesačného človeka, že ona, neborka, sa k dačomu takému, žiaľ, nikdy už nedostane,..keď som mohla, keď som bola mladá a nádherná, kde boli tí, ktorí tie filmy robili? Prečo ma vtedy nenašli? Teraz? Ja nikdy na striebornom plátne nebudem,...bola by na to prisahala a pri takej prísahe, takej bláznivosti, takej hlúpej myšlienke, si vždy a potajomky utrela zradnú vlahu z oka.

Vojna prehrmela, došli nové poriadky a tie nepripustili, aby voľakto zaháľal. Nepracovať, nepovažovať prácu za cnosť, sa bralo priam za zločin. Treba priznať, nový režim sa zachoval prívetivejšie ako predošlé, Lola sa rozlúčila s hygienou mesta, v lete predávala párky a zmrzlinu, v zime zase turecký med a uplatnila sa aj v jednej z reštaurácií,..síce iba ako pomocná sila, ale aj takých bolo treba. Však si ju režim za to aj ocenil,..keď prevzala prvý papier akože za poctivú prácu, červenou farbou vyfarbený diplom, bola z toho celá nie svoja, no rokmi dostávala ďalšie a ďalšie, až si na ne zvykla. Roky každému pridávajú nielen na vráskach, ale aj na životných skúsenostiach a v prípade Loly znamenali byť ku každému milý a prívetivý. Ak však bolo treba, neváhala zo svojho slovného arzenálu vytiahnuť aj kaliber hrubších výrazov, ba aj kaliber najhrubší. Neváhala ním počastovať trebárs prvého muža okresnej straníckej hierarchie, ktorý na jej adresu, pri akomsi náhodnom stretnutí, nasmeroval niekoľko neuvážených slov. Kto by sa už čudoval, že aj preto bola v meste veľmi populárna.

To už dávno nebývala vo veselom dome, mesto sa menilo, zmizol aj Mlynský jarok, ostala po ňom iba nehlboká prehĺbenina, zbúrali aj mlyn a zbúrali aj veselý dom. Dnes sa na jeho mieste môžeme stretnúť s prijateľnou, nenáročnou bytovkou, nie však pre Lolu. Musela sa uspokojiť s iným bývaním, v dome smutnom a šedivom, ale jej to neprekážalo. Nik k nej nechodil, nik nenavštevoval, nikto nemohol oceniť ako si jednoizbový byt celý vylepila červenými diplomami. Veď čím iným aj mala? Na obrazy peňazí nebolo a dávno obdivovaní gavalieri nemeckého filmu?,..kde by ich fotografie vzala..? Nechodila ani do kina,..prečo aj..? Na striebornom plátne sa objavili fabriky, smokingy vystriedali montérky, pompu, lesk a nádheru salónov nuda každodenných starostí a chlapi s akými sa každodenne stretávala na ulici,..koho to malo baviť? Lolu určite nie..!

Až prišiel rok prelomový... Jedného dňa sa pred domom v ktorom bývala objavil mladý muž a u jedných dverí stlačil gombík. Dvere sa otvorili a v nich sa objavila stará už žena. Podoprúc bok prehla si figúru do mierneho oblúku, v ruke s nezvyčajne dlhým pipasárom a cigaretou, aby labužnícky vtiahla do seba dym, aby ho následne fúkla nečakanej návšteve rovno do tváre, aby sa jej zadívala rovno do očí... Jednoducho, stará, dobrá a nefalšovaná Lola..! To ako v tých dverách stála a ako sa tvárila, to všetko mohlo citlivému oku všeličo prezradiť, všeličo napovedať. Mladý muž to citlivé oko mal. Napriek tomu málokto by tušil, aké obavy a tiesňava mu zvierali dušu. Jeho kamarát, filmový režisér Štefan Uher, sa chystal v neďalekej malej dedinke Fintice nakrútiť film z východoslovenského prostredia,..film Pásla kone na betóne.

Dobrý námet, írečitosť prostredia, dobrá profesionálna úroveň, vynikajúci herci, to všetko býva predpokladom úspechu, no v prípade Štefana Uhra dodajme ešte dačo navyše. On v svojich filmoch rád používal nehercov. Neherci, rôzne postavičky a figúrky, dodávajú filmu neopakovateľné fluidum autentickosti, nenapodobiteľnú drobnokresbu, chuť a vôňu, o akú sa veľakrát márne snažia profesionáli. No pracovať s nehercami môžu iba machri ako Fellini, Forman a či Uher,..aby sme spomenuli zopár z nich. Úlohou mladého muža u Loliných dverí bolo takéto írečité východoslovenské figúrky nájsť,..objaviť ich. Úspech filmu potvrdil, že svojej úlohy sa zhostil na výbornú. Dá sa povedať, že v Uhrovom filme bol krstným otcom mnohých nehereckých, neprofesionálnych debutov. Či už to boli rodičia predstaviteľky hlavnej roly Milky Zimkovej v epizóde svadby na dedinskom dvore,..alebo cigánskeho primáša Imriška z malej dedinky Kendice, a nie s jednou starou dámou o ktorej v Athénach nad Torysou kolovali pravdy i fámy od výmyslu sveta. Bývalá favoritka Čierneho orla, stará, už veľmi stará, no s gráciou, ktorú kedysi dávno okopčila od starej pavlačovej dámy, odohrala svoj filmový debut, svoj epizódny part, obrazom aj slovom,..čoby národná umelkyňa. Čo už na tom, že sa odohral v prostredí, ktoré kedysi dávno dôverne poznala, v mestských záchodoch?

Spontánne, s nadšením a oslavami zahrnuli film najmä prešovskí diváci. Bodaj by nie, veď šlo o film nakrútený po vichodňarski, nahutorený, nahovorený, tiež tak. Keď pri jeho premiére v mestskom amfiteátri sa objavila na plátne Lola, dá sa povedať už prešovská legenda, amfiteáter zaburácal nadšením. Inak tomu už bolo pri premietaniach ďalších,..a bolo ich veru v Prešove neúrekom,..vtedy si schúlenú postavu starej ženy v prvej rade kina už málokto všimol. No schúlenú iba do chvíle kedy sa objavila na filmovom plátne..! Vtedy sa vzpriamila, narovnala. Tá chvíľa trvala skutočne krátko, iba okamih, akurát toľko, aby sa mladá Pavlínka, dcéra Johany Ovšenej, dozvedela, že je v druhom stave. A od kohože už iného, ak nie od nej, od Loly... Scénka trvá skutočne iba zopár sekúnd, ani nie desať. Pre náhle vzpriamenú, narovnanú starú ženu v prvom rade kina, bývalú alla bella primu, ktorá kedysi dávno snívala o tom aké by to bývalo byť na striebornom plátne, to bola ale scénka na celý život. Chodila si ju užívať, tú svoju chvíľu, po celý čas, čo sa film v Prešove premietal,..a čo aj dvakrát denne.

Hej,..tú svoju chvíľu,.. alebo sen, ktorý jej skrášlil posledné roky života..?