V atmosfére Vianoc a príchodu každého nového roku cítiť nádej. Zvykli sme si sumarizovať myšlienky i ich realizáciu, ktoré sa vzťahovali  vždy k odchádzajúcemu roku. Tentoraz k roku 2020. Tie, dotýkajúce sa mesta Dudiniec veľmi pekne, obsahovo hodnotne i výstižne približuje primátor mesta PaedDr. Dušan Strieborný živým slovom na webovej stránke nášho kúpeľného mestečka.

Okrem toho si iste mnohí z nás pozorne prečítali Dudinské noviny, ktoré v predvianočnom čase, ale verím hlbším štúdiom aj počas sviatkov Vianoc, obohatili náš pohľad na dni, ktoré zostanú súčasťou bohatej histórie našich Dudiniec, nášho malebného Hontu, ale i nás samotných. Malo by nás tešiť a mali by sme byť hrdí ak sa hovorí o našom kúpeľnom mestečku, že ide znova o mestečko krajšie, lákavejšie pre každého návštevníka. Práve v jeho uliciach som počas roka 2020 nie od jedného návštevníka počul, že ide o mestečko aj atraktívnejšie, štedrejšie pre každého, aj toho najnáročnejšieho hosťa. Nie náhodou začínam pozitívami, lebo v takej tónine zvyknem písať najradšej a s najväčším zápalom. Aj pre čitateľov Slovenského rozhľadu. Priznávam, tieto riadky som adresoval tiež čitateľom Regiónu Hont, kde najviac prebývam počas svojho dôchodkového veku.

Škoda, že to zázračné slovo – vianočná nádhera - sa zo životov nás a tým aj mojej publicistiky na prelome rokov 2020/2021 vytratilo. A ono sa vytratilo, žiaľ, takmer všade. V súčasnej atmosfére každodenného žitia pribúda strach a neistota, hľadajú sa „vinníci“ a „ochrancovia“.

Keď som sa pred dvomi rokmi prihováral k účastníkom osláv Slovenského národného povstania ako zástupca Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov mesta Dudince, pozeral som sa na všetkých zúčastnených ako dieťa priameho účastníka historických bojov proti fašizmu, ktorého otec skôr, než mohol bozkať po rokoch rodnú zem na historických Troch duboch pri Zvolene, kde priletel ako člen II. paradesantnej brigády, prežil viac rokov v ruskom zajatí. Slová mier, šťastie, sloboda, demokracia preto vnímam ako súčasť vlastného hľadania seba samého v dnešnom životnom smerovaní.

Uvažujem nad otázkami, ktoré mám napísané vo svojom redakčnom bloku od roku 1980, kedy ma prijímal do práce vo výrobno – hospodárskej jednotke Slovcepa vtedajší generálny riaditeľ Ing. Štefan Dolák. Otázky stoja dnes stále napísané na zožltnutom papieri, ale dnes ma vyzývajú ešte viac hľadať na ich obsah odpovede oveľa naliehavejšie, než tomu bolo vtedy. Znejú:

Naše smerovania? Kto čo zabezpečuje? Ako a prečo práve tak? Kto – čo riadi? Kde sa nachádzam ja sám v tomto poznaní a poznávaní? Kde smeruje súčasný finančný systém, ekonomika a prečo práve tam?...

Tých otázok mám množstvo. Aj vtedy som mnohým veciam nerozumel. Dnes nerozumiem mnohému ešte viac. Nie náhodou som uviedol, že som dieťa priameho účastníka bojov proti fašizmu. Rozprával som sa s mnohými priamymi účastníkmi napríklad hrdinských bojov o historickú Duklu, ktorí, žiaľ, dnes už nie sú medzi nami, ale viacerí z nich v päťdesiatych rokoch minulého storočia okúsili čo znamená pracovať v postavení bezbranného väzňa, neprávom začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia odsúdeného, v Uránových baniach Jáchymov. Presne tam, kde pracoval aj pán Anton Srholec, kňaz, vtedy tiež väzeň, s ktorým som ešte do časopisu Závislost robil začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia obšírny rozhovor  na tému našich životov. Len tak mimochodom, túto úvahu ma inšpirovala relácia odvysielaná  vo verejnoprávnej televízii večer 7. januára toho roku práve pri 5. výročí smrti pána Antona Srholca, ktorý ma vnímal ako vlastného syna, keď som sa s ním stretol prvý raz a povedal som mu moje meno a priezvisko. V tom Jáchymove bol vtedy vo väzení aj s mojim otcom.

Tieto riadky píšem ako verejné uvažovanie nad tým, že asi aj preto mám citlivé videnie šírenia zla tam, kde sa vyžaduje v našich životoch dobro a pomoc. COVID 19 je v tých časoch veľmi nebezpečný jav. Ako priateľ komunikácie a úprimného dialógu mi chýba v dnešnom svete najviac práve úprimná a otvorená komunikácia. Jedným ťahom dopisujem - komunikácia verejná a medzigeneračná.

Viem, rozprávať sa s ľuďmi, ktorí majú na mnohé veci iný názor než je názor zhovárajúceho sa, ktorý má naviac aj bohatú životnú skúsenosť -  je prenáramne ťažká, ale ešte viac ako inokedy dnes úžasne potrebná vec. Kladiem si už roky, ba možno vyše desaťročie otázku:

Kde je v neistých časoch demarkačná línia, za ktorou prepukne násilie, a kde hranica dialógu, keď neprebieha tvárou v tvár, ale v anonymnom priestore sociálnych sietí?!

A potom sú tu otázky, ktoré si kladiem ako človek generácie na odchode. Akú stopu zanechávame a komu odovzdávame štafetu? A kam ukazujeme prstom do budúcnosti?

Vidím to takto: Svet je jeden pre všetkých. Globalizácia nie je ideológia, ale fakt súčasnosti. Ploty medzi náboženstvami a politickými vierami sú nabité vysokým napätím. Zabíjajú aj nevinných. Ľudia na okraji sú naším svedomím – aj oni sú my. Pády na tvár sú nepríjemné, ale spravidla môžu byť po čase aj mementom. Negatívne emócie sú síce dobrá marketingová karta, ale otvárajú dvere do ničoty. Viaceré vety a tvrdenia použité v tejto úvahe som si požičal od Fedora Gála. Dovolím sa mu aj takto za múdre a výstižné myšlienky, z ktorých som niektoré prevzal, úprimne poďakovať. Múdrosť a múdrych sa už z ľudskej podstaty žiada aj verejne za každé múdre slovo vážiť.

On publikoval viaceré myšlienky i ich slovné spojenia na inom mieste, v inej krajine, ale na tom istom svete. Sú mi vlastné. Stotožňujem sa s nimi a preto ich citujem  v obsahu svojej úvahy. Aj také sprievodné znaky a prvky hľadania vlastného života so slovami vďaky ich autorom si dovoľujem zopakovať v tom súčasnom smutnom prežívaní terajších chvíľ.

Ako starý otec rozmýšľam nad budúcnosťou vnúčat i tých čo prídu po nás. Rozmýšľam o smrti, ktorú priniesli naši otcovia a dedovia, aby my sme mohli žiť pod nebom mieru. Kto sme vlastne my dnes, ich synovia a dcéry? Aké sme deti? Prečo existujú skupiny, ktoré v svojich dialógoch používajú ako zbraň rôzne „izmy“ ? Prečo existujú ľudia, ktorí chcú prepisovať dejiny? ...Príčinou zla boli, sú a budú vždy ľudia samotní. Nie slovné pomenovania období, v ktorých sme žili, alebo žijeme.

Prepáčte, tiež mám za sebou dosť krížikov na chrbte, aby som mohol túto skúsenosť svetu ponúknuť na uvažovanie. Jeden môj známy mi povedal, že žijeme na smetisku dejín. Neviem. Ja to tak nevyjadrujem. Žijeme tam a tak, kde a ako si zaslúžime. Kde sme si žiť vybrali. Keďže sa stále na rôzne podnety namiesto potrebného spájania viac v spoločnosti, ale často i rodinách rozbíjame, dovoľte mi ešte adresovať všetkým tieto riadky na záver pokusu o túto úvahu:

Prajem vám, samozrejme aj sebe – všetkým -  na našom, pre mnohých veľmi zaujímavom a ešte stále veľmi atraktívnom aj krásnom území našej slovenskej krajiny s historickými tradíciami Slovanov, aby sme nemuseli o rok hľadať odpovede na otázky, ktorými uvažujem teraz nad súčasnosťou. Prajem vám a vašim rodinám predovšetkým zdravie a veľké množstvo ľudského dobra prameniaceho s úprimnej lásky. A ak dobre poznáte pravdivé odpovede na v tejto úvahe uvádzané otázky, hlavne ak tie odpovede dokážete v praxi výsledkami svojej statočnej práce  ako výsledok vlastnej múdrosti dokumentovať svetu, vinšujem vám ich odovzdať čo najskôr pre dobro a blaho všetkým ľuďom tohto sveta.

Osobne žijem v presvedčení, že v každom z ľudí na tomto svete existujú aspoň iskričky dobra a skryté pramene ľudskej múdrosti. Napriek tomu, naozajstný život je neustále riešenie konfliktov a je dobré pri ich riešení myslieť na to, že existujú veci, za ktoré treba ísť s kožou na trh nadoraz. Najlepšie múdrou medzigeneračnou komunikáciou s múdrymi a zdravými riešeniami.