Konflikty majú vedľajšie obete, s nimi sa síce ráta, ale iba sa odhaduje, aké môžu byť. Ak si nevymýšľam, vedľajšími obeťami konfliktu, ktorý sa začal ako občianske nepokoje, občiansky konflikt či občianska vojna, je neuskutočnený divadelný projekt a jeho vyhliadnutý autor Peter Valo. Začalo sa to nevinne. Pred rokom 2014 na východe prevažne ruskojazyčnej Ukrajiny hral chýrny moskovský MCHAT hru kyjevského rodáka Michaila Bulgakova Biela garda. V Donecku a vo vtedajšom Dnepropetrovsku sa platili veľké sumy v dolároch za najlepšie miesta v divadle. 

Futbaloví fanúšikovia vedia, aké štadióny, dnes ruiny, v onej časti Ukrajiny vtedy stáli, kto by nepoznal Šachťor Doneck. Kto tam pred rokom 2014 bol, videl letiská, o ktorých sa Bratislave iba sníva, tiež dnes ruiny, či pohodlné hotely, kde v recepcii nepretržite na obrazovkách šlo nielen spravodajstvo CNN a BBC, ale najmä burzové kanály z Londýna pre miestnych boháčov, vtedy pánov Východu. Tá atmosféra, v ktorej ľudia platili stovky dolárov za dobré kreslo na Bulgakovovu hru, ruskú hru satirika z roka 1924 o osudoch Kyjeva v podaní MCHAT-u, ma priviedla na myšlienku nájsť v tomto prostredí ochotu a, samozrejme, peniaze, o ktoré tam zrejme, keď ide o dobré divadlo, nie je núdza. Nápad bol jednoduchý – satirik Valo, o. i. autor diela Ako som zabíjal štát, bol dobrý známy slovensko-kanadského pilota, ktorého otec sa zapísal do slovenských dejín druhej svetovej — so svojou divíziou sa dostal až na Kaukaz, až pod najvyšší vrchol Európy Elbrus. A tam tento slovenský generál zrejme chcel prejsť na sovietsku stranu s celou divíziou. No po zdrvujúcom víťazstve Červenej armády nad nemeckými, rumunskými a maďarskými vojskami pri Stalingrade nastal rýchly ústup, Slováci sa stiahli na Krym a odtiaľ ich zachránili rumunské lode. Náš generál mal už svoju favoritku — opernú speváčku. S ňou pilotujúc odletel na Slovensko, ona sa stala ozdobou nitrianskeho divadla. Príbeh patrí Petrovi Valovi. Čitateľ uzná, že nadaný satirik môže z toho urobiť dobrú operetu, a nielen to. Stačí už len „maličkosť“ – nájsť v nezávislej Ukrajine a na nezávislom Slovensku dostatok zdrojov, a tak som si myslel, že si na to môžem vzhľadom na kontakty trúfnuť. 

No pomery sa zvrtli. Priniesli mi o. i. dobrého priateľa. Syna oného slovenského generála. Svojho otca videl naposledy v roku 1341 na trenčianskej stanici pri odchode vlaku do ťaženia proti ZSSR. V čase SNP v roku 1944 „niekto“ zabudol pred Nemcami zavrieť trezor Slovenskej armády s vyšetrovacím spisom, ako to vlastne bolo s oným prechodom divízie na sovietsku stranu. Slovenský generál skončil v koncentráku Flossenbürg, ruskú speváčku z divadla Nitry tiež odvlieklo gestapo. Generálov syn v roku 1968 odišiel z našej armády do kanadskej. „Dušan, nie som na hlavu padnutý, keby som šiel do USA, nasadia ma ako pilota do vojny vo Vietname a v kanadskom letectve mi to nehrozilo.“ 

Po roku 1989 sa vrátil, pred jeho domom na svahu Malých Karpát roky viala slovenská zástava po boku kanadskej a vždy hostí srdečne vítal v civile, kým na oficiálne podujatia chodil v uniforme plukovníka. Spokojný s tým, že obe armády, v ktorých slúžil, sú spojencami. Kto ho poznal, vie, koľko úsilia venoval, aby našiel posledné stopy, svedectvá o popravenom otcovi. Financoval pamätnú tabuľu v nemeckom koncentráku, ako aj otcovu bustu v rodnej Bošáci. Vďaka tomu vieme, kde zahynuli štyria slovenskí generáli, okrem roky spomínaných Viesta a Goliana aj Malár a Jurech. Marcel Jurech sa podieľal na niekoľkých výpravách Klubu generálov vedených generálom Naďovičom, kľúčovým armádnym činiteľom pri definitívnom odchode sovietskych vojsk, do nemeckého koncentráku Flossenbürg. 

Štyri mesiace bojoval – prekonal Covid 19. Boli sme v spojení, dohodnutú júnovú návštevu som nestihol, Marcel, ročník 1934, sa iste chcel rozlúčiť s dôstojným odkazom. Opustená zostane aj jeho uniforma kozáckeho atamana, ktorú mu miestni kozáci venovali pri jeho nedávnej návšteve pod Elbrusom.