Historický areál ťažby a spracovania zemnej soli v Soľnej Bani (časť územia prešovskej mestskej časti Solivar) je Národnou technickou pamiatkou, ktorá vďaka činnosti bratislavských úradníkov doslova bojuje o život. Jeho správcom je Slovenské technické múzeum v Košiciach, ktoré vypracovalo projekt rekonštrukcie a modernizácie tejto pamiatky s tým, že financovanie vlastnej stavebnej a technickej realizácie bude zabezpečené z „európskych“ peňazí. Tak sa aj stalo, ministerstvo kultúry dostalo na tento účel z ROP balík 2,5 milióna eur (bez niekoľkých „drobných“) a zdalo sa, že záchrana predovšetkým 25 rokov chátrajúceho skladu soli, objektu jedinečného charakteru s pôvodne unikátne zhotoveným obrovským krovom, je už na spadnutie. Žiaľ, odvtedy prešli ďalšie roky a na spadnutie je samotný objekt a popri ňom aj ďalšie objekty areálu, ktoré potrebujú záchrannú rekonštrukciu ako soľ. Sklad soli vyhorel pri nezmyselnom požiari v máji 1986. Ani socializmus, ani doterajší slovenský kapitalizmus nehli v jeho obnovenie a vstanie z mŕtvych ako technického unikátu ani prstom. Kým ostatným objektom historického areálu sa časom dostalo aspoň najzákladnejšieho ošetrenia, sľubný európsky projekt dával silnú nádej. Všetko sa „poondialo“ (ako býva na Slovensku pravidlom) na výberovom konaní dodávateľa rekonštrukčných prác, pretože neúspešné firmy napadli tento akt (možno iba preto, že víťazom sa stala domáca firma z Prešova a nie bratislavská) a aj keď súd neskôr rozhodol, že priebeh výberového konania bol správny a výsledok v súlade so zákonom, celá vec zaspala začiatkom roka 2013 niekde medzi ministerstvom kultúry, ministerstvom financií a Úradom pre verejné obstarávanie (ako je to tiež na Slovensku zvykom). V marci 2013 však platnosť projektu skončila! Projekt i samotný areál však majú šťastie, že premiérovi R. Ficovi sa nedávno v Bruseli podarilo „vyboxovať“ predĺženie niektorých termínov realizácie slovenských projektov, v dôsledku čoho nový schválený termín šibeničného (alebo vedome nesplniteľného) charakteru - september 2014 bol posunutý do roku 2015. Prečo šibeničný termín? Nuž, nové výberové konanie (aj napriek tomu, že súd uznal výsledky prvého za „zákonne bezchybné“) bolo vypísané iba pred mesiacom, vo februári 2014. Každému súdnemu človeku s aspoň základným technickým rozhľadom a prehľadom musí byť jasné, že obrovskú drevenú konštrukciu strechy skladu soli a popri tom aj množstvo rýdzo stavebných prác za mesiac či dva dať dohromady jednoducho nemožno. Ale bratislavským úradníkom je to fuk, čo tam po nejakej národnej technickej pamiatke na východe republiky. Čo na tom, že do areálu pravidelne prichádzajú autobusy nemeckých, japonských, holandských či anglických turistov a vidia celú túto biedu slovenskej kultúry a turistického ruchu? Veď predsa nejde o Bratislavu! Domácim sa však ignorantstvo či neschopnosť ministerských úradníkov ani trochu nepáči, záchrana národnej technickej pamiatky celosvetového významu a dôležitosti sa stala pre niektorých z nich vecou cti v spojení s prácou pre rozvoj regiónu. Petičný výbor, zložený z poslancov a aktivistov tejto mestskej časti bol prirodzeným dôsledkom súčasného stavu „kašlania“ úradníkov centra na historické jedinečnosti Slovenska. (V týchto súvislostiach je možné veriť, že pred 30 rokmi by boli vinníci súdení za protištátnu činnosť. Dnes si ich zlovôľu nevšimne doslova nikto!) Okrem zbierania podpisov pod petíciu za urýchlené rozbehnutie prác na záchranu technickej pamiatky si petičný výbor stanovil aj ďalšie ciele: detailne sledovať priebeh výberového konania a jeho vyhodnotenia (ktorého termín sa očakáva vlastne každým dňom a má byť realizované elektronickou cestou) a sledovať dodržiavanie všetkých termínov až po odovzdanie stavby do užívania. Vzhľadom k súčasným pomerom na Slovensku v tejto oblasti to nebude mať petičný výbor v úlohe „strážcu poriadku“ vôbec ľahké a jednoduché. Jeho členovia sa obávajú, že odvolávanie sa neúspešných účastníkov konania je už vopred naplánované, aby bratislavskí úradníci „dokázali neschopnosť Východniarov niečo pre seba urobiť“. A pritom, ako sami tvrdia, v tejto situácii je každý deň vzácny. Pretože v projekte a schválených peniazoch nejde iba o jednu budovu, ale o celý areál NTP, ktorého úspešná rekonštrukcia by mala prilákať množstvo turistov a obdivovateľov technických zázrakov prakticky z celého sveta. Aj preto by mala pribudnúť nová kongresová hala a múzejné priestory na úrovni doby. A čo samotná petícia? Nuž, členovia petičného výboru sa rozhodli po jej skončení odovzdať petičné hárky pánovi ministrovi Maďaričovi. Aby sa presvedčil, že Východniari si vážia nielen svoju rodnú hrudu, ale aj svoju históriu... Ich odhodlanie vzrástlo najmä po tom, čo úradníci bratislavského fondu národného majetku predali fungujúci a prosperujúci „nový závod Solivarov“ jeho konkurencii z Rakúska. A prvá vec, ktorú urobil nový majiteľ, bola demontáž a likvidácia technologického zariadenia tohto závodu, aby na východnom Slovensku už nikdy žiadnu konkurenciu nemal. Aj keď salzburgská soľ sa s tou prešovskou nedá kvalitatívne ani porovnať. Človeku sa chce odpľuť...! Najmä nad tým, že nekvalitná rakúska soľ sa doteraz na Slovensku, b a aj v Prešove, predáva v obaloch s výrobcom „Solivary Prešov“. Podvod na podvod!