Kolega novinár zo zahraničia, ktorý je často v Bruseli ale aj vo Washingtone, či v iných častiach sveta sa ma pri návšteve Slovenska opýtal: kto to vlastne u vás vládne? Bolo mu celkom nepochopiteľné, ako môže byť vo vláde sociálna demokracia s národnou stranou a ešte k tomu akási slovensko-maďarská, či maďarsko- slovenská strana. Len pre zaujímavosť doplnil, že to nejde do hlavy nielen jemu ale aj niektorým jeho kolegom a vraj je to pre nich nielen nepochopiteľné, ale aj trošku smiešne.  Aspoň v niečom sme rarita – odsekol som mu. Ale on sa nedal a ešte doplnil, že možno je toto nepochopiteľne pochopiteľné, keďže vlastne nemáme ani opozíciu, ktorú by sme nazývali pravica, keďže dominantná vládna strana je ľavica.

Je to vlastne celkom zaujímavá téma, ktorá vŕta hlavou povedzme zahraničnému novinárovi. Všetci sú to realisti, na rozdiel od slovenských novinárov, ktorí sa tu  doma  zaoberajú tým, kto s kým, prečo a ako, dnes, včera či zajtra. Spletajú, konšpirujú, meditujú.  A ten zahraničný novinár  na vás vypáli vetu, ktorá je celkom jednoduchá. A celkom ťažko zodpovedateľná.  Ak by sme mu chceli odpovedať, museli by sme  s ním súhlasiť v tom, že  na pravej  strane spektra slovenskej politickej scény, existuje všehochuť všeličoho, od SaS, cez Oľano,  Rodinu, Kotlebovcov až po KDH a ani jednu z týchto strán nemôžete zaradiť jednoznačne – je to pravicová strana, pretože raz sa tvária tak a druhý raz celkom inak.

Niekedy  si možno položiť aj otázku, či sú to vôbec politické  strany, alebo skôr nejaké záujmové organizácie , ktoré vystupujú asi tak ako nekončiaca telenovela  v košickom parkovaní.   V slovenských parlamentných voľbách totiž namiesto toho aby vznikla rázna odpoveď na túto otázku ide skôr o tom, ako  sa všetko ešte  kvalitnejšie zamotá, nehovoriac už o voľbách komunálnych. A je to zaujímavé, že čím menšia krajina, tým viac strán, straničiek a podobných zoskupení. Každý Slovák či Slovenka sú kdesi inde, dokonca existujú aj rodinné rozbroje, nehovoriac už o tom, že nedávno som videl ako sa cirkevníci bili v chráme Božom, lebo pán farár niečo  povedali a niektorí cirkevníci ho držali pod krkom.  Slovensko je dnes naozaj krajina nevídaných zázrakov a rarít. Máme prírodné, prečo by sme nemohli mať aj politické, však ?

Ale poďme k tomu vládnutiu. Je tu celkom jasne dominujúca sociálna demokracia, ktorá už  tretie volebné obdobie udržuje si svoj primát.  A je zaujímavé, že niektoré strany, len čo sa jej dotkli alebo o ňu potkli, tak aj zanikli. V posledných voľbách  vyskočila akože obnovená SNS, ktorá  si postavila za cieľ, že bude slušná, odborná a ešte ktoviečo.   Postupom času sa ukazuje, že nie je to nič iné len instantná polievka a nie tradičná domáca, ktorá má aj chuť aj farbu. A súbežne s ňou vo vláde je aj slovensko-maďarský guľáš, alebo maďarsko-slovenský guľáš, podľa toho kto ho práve konzumuje.  Nový predseda SNS , ktorý má dosť nevýrazný orchester sa snaží byť taký aktívny, že sa vracia do časov, keď SNS vznikla, alebo do čias, keď sa  jeho rodičia, ráno v škole modlili a aj kľačali z trestu na  polienkach, až tak  si splietol školu s parlamentom, v ktorom je  predsedom.

No, ale len čo prehovorí, vieme na čom sme, nie je to nejaký „orátorský výtečník“ slávneho revúckeho gymnázia.  A v poslednom čase mu akosi sláva stúpla do hlavy a veľmi dobre vieme, že po pýche nasleduje pád. Keď pred pár dňami urobil akýsi svojrázny summit predsedov parlamentov, posťažoval sa, že sa pri tom narobil ako kôň. A zároveň sa mu nepáčilo, že práve vtedy bol na návšteve Slovenska Viktor Orbán, čo zatienilo jeho konskú robotu.  Ten summit Orbán zatienil až tak, že sa ani nikto nepýtal,  koľko takýto piknik stál a kto to platil.  Ale ticho bol aj jeho stranícky kolega vo vláde Béla Bugár. V jeho strane už niektorí členovia majú morálne dilemy a niektorí aj chiméry. Len politicky ošľahaný matador Béla nemá žiadne a pochvaľuje si spoluprácu  s kolegom Dankom.  Východniari by povedali: Aj tak še dá. A tým je povedané jasne a  všetko.

A tak keď by sme  s sami seba chceli spýtať, ako nám chutí  súčasné slovenské vládnutie, mohli by sme spokojne  konštatovať:   Jesť každý deň takú istú polievku, to nie je bohviečo. Ale zrejme na viac nemáme. A asi taká istá by bola odpoveď  aj  môjmu kolegovi zahraničnému novinárovi. Ale aspoň sme v niečom výnimoční, aj nepochopiteľne pochopiteľní.