V koronavírusovej kríze je neobyčajne náročné uvážlivé a vyvážené brzdenie spoločenských a ekonomických aktivít na prospech uplatnenia epidemiologických zákazov a opatrení. My sme vo vyváženej proporcionalite týchto dvoch protikladných aktivít – veľmi jemne povedané, aby sa Jej Veličenstvo Milanová nepodvihli zo stoličky – rozhodne nevynikli a naďalej nevynikáme.

Silná redukcia najmä kolektívnych činností postihla viaceré sektory hospodárstva, spoločnosti a kultúry, obzvlášť výrazne a bolestne sféru kolektívnych športov a životy takto pôsobiacich športovcov. Ocitli sa v atmosfére tvrdých zákazov a neľútostných obmedzení. Finančne silne strácajú športové kluby zákazom činnosti a neúčasťou platiacich divákov, nuž a v dôsledku tejto vynútenej nečinnosti aj samotní športovci, tak „radoví“, ako aj hviezdy.

Zákaz športových podujatí nie je však len finančnou pohromou, suchotinami s dlhou a náročnou liečbou, odohrávajúcou sa v azda celkom nových, stresujúcich a limitujúcich epidemiologických podmienkach. Táto športová askéza má viaceré negatívne fyziologické, psychologické a kultúrne dôsledky. Odborníci varujú: Nepodceňujme význam športu pre spoločnosť! Športový sektor je práve tou oblasťou, ktorá má do budúcna zabezpečiť posilnenie imunity a zdravia populácie! A tu sme práve pri vynorení určitého paradoxu: Zatvárajú sa brány pre jednu zo silných zbrojníc posilňovania imunity i zdravia – a to práve v mene samotnej ochrany pred nákazou Covidom 19. Kedy sa z najvyšších kruhov odtrúbi tomuto narastajúcemu deficitu?

Nazrime na situáciu športovcov a ich divákov, nadšených fanúšikov. Zákazmi kolektívnych športových podujatí, resp. ich modifikáciou na podujatia bez divákov, alebo so symbolickým počtom preriedených povzbudzovateľov trpia obidva tábory. U športovcov bez hlasitého povzbudzovania, a teda posilňovania z tribún slabne a chradne vôľa po víťazstvách, u divákov slabne túžba povzbudzovať tých svojich so zreteľom na direktívne prekážky, v dôsledku obmedzovania počtu pripustených šťastlivcov. Športovci a diváci sú akoby spojené nádoby, u ktorých sa zákazmi zhora preťalo symbiotické spojenie.

Ak prekročíme hranice domácich zákazov, dostávame sa ku zákazom, redukciám až totálnym rušeniam podujatí v intenciách medzinárodných športových riadiacich centrál a inštitútov. Azda najosudovejšie je redukovanie až rušenie medzinárodných kolektívnych podujatí ako žriedla národnej prezentácie, ako zdroja možných úspechov v zahraničných súťažiach, ako nástroja užitočnej, prínosnej štátnej reklamy vo svete. O takéto skvelé možnosti prichádzame! A čo je najhoršie: Redukcia až zakazovanie medzinárodných športových podujatí v prípade úspešných slovenských výsledkov bráni resuscitácii národnej hrdosti na naše úspechy. A najmä bráni vzkrieseniu pocitov hrdosti a vlastenectva u našej národne nedostatočne prebudenej, mlčiacej mládeže, vyžívajúcej sa vo smartfónových banalitách.