Slovensko moje, rodisko moje... To sú prvé slová výnimočného človeka. Je to mimoriadna osobnosť a oprávnene sa o ňom hovorí, že dnes už je legendou tak vo vede, ako aj v umení. Vysoký muž, voľakedy by sme povedali že jánošíkovského vzrastu, dnes skôr basketbalovej postavy, má dlhodobé uznanie množstva žien, mužov, rodín. Je to gynekológ, pôrodník, vedecký pracovník, dnes emeritný profesor Lekárskej fakulty prof. MUDr. Michal Valent, DrSc. V roku 2014 sa stal laureátom identifikačného kódu Slovenska.

Je to fascinujúca osobnosť, vždy s dôstojnými maniermi, v obleku, košeli s bezchybne uviazaným motýlikom. Nedá sa neobdivovať tohto vzdelaného a pritom skromného muža, ročník 1929. Bolo to nedávno vidno aj vo vysielaní televízie LUX. Besedu s Michalom Valentom a Petrom Valom moderoval Trenčan, monsignor Marián Gavenda. Profesor Valent nehovoril o sebe, ale o tom, aké dobré a užitočné rady píše Peter Valo. Nehovoril o sebe, ale o potrebe podmienok pre mladých lekárov. Nekritizoval, ale z výšky svojich skúseností hovoril o potrebe toho, čo nazval „štábna kultúra“. Teda súbor nepísaných noriem správania a spoločenských a pracovných vzťahov. Z jeho slov vyžarovala aj skúsenosť a skrývaná ľútosť slovenského inteligenta, ktorý vyrástol z chudobných pomerov v malej izbici s hlinenou podlahou v dedinke pri Svätom Kríži nad Hronom.

Nepísaný súbor správania, ktorý má byť vlastný každému, nie je pritom zložitý. Profesor Valent sa nevzdáva nádeje, že „mnohoročná slušnosť sa po rokoch opäť obnoví a ujme“. Napríklad to, že na list sa odpovedá listom. Svedčí o tom jeho kniha Priatelia moji, bol to iný čas... V nej sa dozvieme, že v roku 1967, keď prežíval neľahké obdobie, písal manželke, ktorá bola na zahraničnom študijnom pobyte, denne listy, bolo ich takmer tristo...

Má odložených niekoľko tisíc vinšovaní k sviatkom – či už osobným, alebo k Vianociam či Veľkej noci. V jeho knihe si z nich môžeme prečítať niekoľko desiatok. Len odpovedí na listy od rodáka, lekára, maliara Jula Považana má tisíctristopäť.

Pravda, prvé v knihe je blahoželanie susedov k promócii: „Veľa požehnania a milosti Všemohúceho na ceste krásneho, ale ťažkého povolania...“ píše sa v liste zo 6. novembra 1953. A druhé je z 2. septembra 1958. Je to blahoželanie dlhoročného prednosti I. gynekologicko-pôrodníckej kliniky LF UK v Bratislave Valentovcom k sobášu.

Na tom všetkom vidíme ten iný čas, ale aj nevyhnutnosť vedieť o ňom čo najviac. To robí čítanie knihy prof. Valenta nenahraditeľnou skúsenosťou. S knihou tohto životného optimistu som sa zoznámil vďaka inému životnému optimistovi, dobrej priateľke MUDr. Príkazkej Makovickej, ktorej ju prof. Valent v novembri 2014 venoval. Tam som sa dozvedel, že vďaka rodinnej súdržnosti bezdetná teta, vysťahovalkyňa v USA, podporila jedného z mnohopočetnej rodiny siedmich detí na štúdiách. Ešte po rokoch spomína na dlhé kilometre nočnej cesty z rodnej obce do Svätého Kríža nad Hronom na železničnú stanicu. Potom na roky v Engerau – Petržalke pripojenej k nemeckej ríši, a na trvalú priepustku cez slovensko-nemeckú hranicu. Pretože bol zapísaný na I. štátne slovenské gymnázium, ktoré bolo na Grösslingovej ulici oproti budove Slovenskej ligy, kde dnes sídli bratislavská odnož vedenia martinskej Matice slovenskej. Nie je tam na gymnáziu nijaká tabuľa, nijaká zmienka. Ale taká tabuľa predsa len jestvuje – je v rodnej obci, v Lutile. A na nej je tento text: Lutilský rodák Michal Valent, ženský lekár a humánny parazitológ: prácu som prijímal ako svoje poslanie a život ako dar...

Tabuľa tak rozširuje dejiny Lutily, rodiska Michala Valenta, kde v minulosti žili viacerí významní slovenskí humanistickí vzdelanci, medzi nimi aj jeden zo zakladateľov Matice slovenskej. Tabuľu odliali v Kremnici majstri Gubáň a Konuš. Autorom je chýrny Marián Polonský, jeden z plejády priateľov umelcov vzácneho človeka a okrem premnohého iného aj autora vzácnej knihy Priatelia moji, bol to iný čas...