Pohľady ruských historikov na príčiny Veľkej vlasteneckej vojny a jej priebeh sú síce rôzne, ale pri hodnotení Dňa víťazstva, teda 9. mája, sú jednotní. Bolo to zničenie nacistického Nemecka a každé výročie tohto historického dňa sa dodnes v Rusku dôstojne oslavuje. Jubilejné ešte viac. V krajine sa dodnes udržala tradícia, že rodičia kúpia deťom 9.mája aj desiatku i dve kvetov a tie potom darujú každému veteránovi, ktorého náhodou stretnú. Bývalých príslušníkov Sovietskej armády je v ten deň veľmi ľahko rozpoznať – všetci majú na hrudi pripevnené rady a medaily.

Vojnoví veteráni však po návrate domov a vyzlečení z uniforiem nemali ľahký život. Zatiaľ čo generáli oslavovali, bývalí vojaci, seržanti i dôstojníci hladovali. Povojnové neúrodné roky s mesiacmi bez kvapky dažďa spôsobili obrovský nedostatok základných potravín a ten pocítili aj tí, ktorí sa dostali od Stalingradu, alebo Kaukazu až do Berlína. O niečo lepšie sa žilo iba držiteľom titulu Hrdina ZSSR a nositeľom Radu slávy všetkých troch stupňov.

Aspoň čiastočne sa vzťah k vojnovým veteránom v ZSSR zlepšil po nástupe Leonida Brežneva do funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ v roku 1964. Ako človek, ktorý prešiel nejednou významnou vojenskou operáciou od začiatku vojny do jej víťazného konca dobre vedel, čo všetko museli prežiť jeho spolubojovníci. Zaviedol rozdávanie, resp. kúpu za symbolickú cenu špeciálnych potravinových balíčkov, ktoré vojnoví veteráni dostávali trikrát do roka – k 23. februáru /deň vzniku Červenej armády/, 9. máju a 7. novembru. Aj tu išlo skôr o symbolickú pomoc, veď taký balíček obsahoval jedno kurča, pohánku, konzervu sardiniek a kúsok čokolády, ale účastníci vojny mali aspoň dobrý pocit z toho, že sa na nich pamätá, teda nezabúda. Ako to už v takýchto prípadoch býva, niektorí obyvatelia Sovietskeho zväzu vyjadrovali s takýmto obdarovávaním nespokojnosť. Predovšetkým preto, lebo nárok na veteránske balíčky mali aj potomkovia príslušníkov Sovietskej armády. Nepáčilo sa to hlavne tým, ktorých rodičov odvliekli do Nemecka na nútené práce, alebo v zázemí počas vojny ťažko pracovali v zbrojárskom priemysle celé roky po dvanásť i viac hodín denne bez jediného voľného dňa! Veď tí druhí mali tiež svoj výrazný podiel na víťazstve ! Pritom nemalý počet z tých, ktorí v tyle sa podieľali na výrobe tankov, diel, lietadiel, pušiek, automatov tvorili 12-ročné deti, na ktoré sa už nevzťahovali žiadne pracovné úľavy!

DOSLOVA ČASY PONÍŽENIA

Azda najhoršie obdobie prežili vojnoví veteráni na prelome 80-tych a 90-tych rokov minulého storočia. Rozpad Sovietskeho zväzu na nich zanechal tragické následky. Spoločenské, morálne a najmä ekonomické. Aby prežili obdobie prezidentovania B. Jeľcina a prechod na trhové hospodárstvo, tak im nezostávalo nič iné, iba predať to, čo pre nich znamenalo tak veľa a na čo boli právom hrdí – svoje vojenské rady a medaily. Samozrejme, táto nutnosť ich prežitia, spôsobila aj vznik rôznych priekupníckych skupín a tie na predaji vyznamenaní zarobili viac, než ich držitelia. Vtedy sa bez problémov dala aj na Slovensku kúpiť Zlatá hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu, všetky druhy vojenských radov a medailí. Podstatná časť ich však smerovala do západnej Európy. Mnohé aj s oficiálnymi potvrdeniami o ich udelení na konkrétne mená. To bol dôkaz, že ide o pravé vyznamenania a nie akési falzifikáty. Aj napriek týmto skutočnostiam sa však predávali za pomerne nízke ceny. Bez ohľadu na ich historickú hodnotu.

KOĽKÍ OSLÁVIA JUBILEJNÉ VÝROČIE?

Na konci II. svetovej vojny v Európe, teda v máji 1945, bolo v ZSSR vyše 20 miliónov ľudí, ktorí prešli bojiskami a dožili sa víťazstva. Vrátili sa do svojich domovov vo všetkých vtedajších zväzových republikách. Kontakty medzi veteránskymi organizáciami v súčasnosti nie sú tak pevné a tak je ťažko zistiť, koľko bývalých príslušníkov Červenej armády z rokov 1941 – 45 žije ešte, napríklad, v Kirgizsku, Kazachstane či v Arménsku a Gruzínsku. V Rusku sa v súčasnosti zisťuje ich presný počet. V roku 2013 ich bolo 4,3 milióna. Musíme však zdôrazniť, že v tomto počte sú aj tí, ktorí prežili strašnú blokádu v Leningrade, nemecké koncentračné tábory, či všetci vtedy žijúci na Veľkej zemi /tak volali obyvatelia ZSSR cez vojnu územie neobsadené nemeckými vojskami a ich spojencami/ , zapojení do vojenskej výroby a tylových služieb. Koľko ich za uplynulé dva roky ubudlo?

Tí z nás, ktorí sa niekedy osobne stretli so sovietskymi vojnovými veteránmi vedia svoje: nikdy sa ich netreba pýtať na to, či Stalina považujú za spasiteľa, teda hlavného strojcu víťazstva nad fašizmom, alebo za masového vraha. Neodpovedia ani tí, ktorí sa prikláňajú k prvej možnosti, ani ti naklonení, resp. presvedčení o druhej. Najskôr ich všetkých tak trochu nahneváte. Vraj sa táto téma otvorí a aj definitívne uzavrie až keď odíde na večnosť posledný z nich...

V každom prípade oslavy 70. výročia víťazstva nad nacistickým Nemeckom budú veľkolepé. Možno očakávať nádhernú vojenskú prehliadku, možno aj s priamou účasťou veteránov spojeneckých armád /V. Británia, Francúzsko, USA/, ako aj českých, slovenských a poľských príslušníkov armádnych zborov, ktoré vznikli na území ZSSR. Možno... Jedno je však isté: celá antifašistická koalícia, obyvatelia všetkých krajín Európy, ktoré pocítili okupáciu hitlerovským Nemeckom, od Grécka a Talianska až po Dánsko a Nórsko sa tešia na oslavy v Moskve. Sú presvedčení, že verejnoprávne televízie v ich krajinách im umožnia sledovať ich priamy prenos...