A tým by bolo povedané všetko. Ale je to predsa len zložitejšie. Ono tá pravda v tejto čudesnej demokracii, povedzme, že názorová pravda skupiny ľudí, niekedy sa ukáže, že pravdou nie je. Alebo sa pohybuje v takej dimenzii - ani ryba ani rak. Zoberme si názorovú pravdu skupiny ľudí pred bytovým komplexom Bonaparte, nikto im v tom nebránil, aby si svoju názorovú pravdu hlásali. Hlásali si svoju pravdu. Ale kde je skutočná pravda? Alebo aká je? Sú obvinenia pravdou, keď chýbajú relevantné dôkazy? Ale veď keby sme začali pátrať  po tom, ako sa k bytom dostali politici a nielen politici, tak by sme museli samozrejme bez dôkazov, že urobili nejakú nečestnosť pozavierať pol Slovenska.

Názorovou pravdou bola aj akcia  Galanta a človek sediaci pred televízorom mal dojem, že ide o slovenské Guantanamo. Nakoniec sa ukazuje, z listu rodičov týchto detí, že nie je to tak ako sa niekto snažil verejnosti vnútiť jednu názorovú pravdu. Aj keď je celkom možné, že v tej Galante nie je všetko dokonalé. Ale povedzme si celkom bez bázne. Kde je všetko dokonalé? Odpoveď je celkom jasná. Nikde! Niet nikde dokonalej vlády, niet nikde dokonalého parlamentu. Z jednoduchého dôvodu, lebo sám človek nie je tvor dokonalý. Boli Adam a Eva dokonalí? No jasné, že nie. A keď jeden nedokonalý hľadá  dokonalosť v druhom, tak už len treba povedať, kto si bez viny, nech hodí po mne kameňom. 

Hľadáme dokonalosť v činoch, aj v slovách.  Dá sa vládnuť napríklad mlčky, dá sa žiť v politike bez slov? No, nedá. Činy sú hmatateľné, viditeľné, verejné.  Slová letia s vetrom o závod.  Mám napríklad poruke citát W. Churchilla, ktorý sa tak nepekne v dvadsiatych rokoch vyjadril o bratoch Čechoch, žeby ho zato museli nenávidieť až do desiateho pokolenia, lebo ich nazval zlodejmi /išlo o kauzu cársky ruský poklad a čs. légie, ktorá sa pertraktovala vo svetovej tlači/. Ale dnes český prezident cituje výroky  Churchilla  možno aj viac než je únosné. 

Podobne to je so všetkými citátmi, vôbec nepridávame význam tomu, kedy  a v akej súvislosti boli vyslovené. Iné je to napríklad vo vyjadreniach politikov  v súčasnosti, aj na Slovensku, napríklad ministerka spravodlivosti pani Žitňanská pred pár rokmi tvrdila niečo iné, ako dnes, hoci išlo o rozhodnutie súdnej rady. Tu už nejde o slová, ale o čin. Pravdou je, že aj  pán premiér R. Fico sa svojho času  o tejto pani vyjadril, že Harabínovi nesiaha ani po päty. A hľa Harabín je za vodou a pani  Žitňanská je znova ministerkou. A teraz buď človeče múdry z toho slovného galimatiášu.  Názorová pravda sa mení, ako  počasie v apríli.

A tak dnes na maličkom Slovensku,  trpaslíkovi v strednej Európe, máme toľko názorových skupín ako  maku. A každý má svoju pravdu -  názorovú.   Taká je tá naša demokracia, človek má silné nutkanie povedať, že my sme si ju na Slovensku vymysleli snáď sami pre seba . Je ako jedno veľké javisko, kde sa tancuje  čardáš, polka, valčík, tango, twist aj rokenrol.  A za živého Boha sa  netancuje len jeden tanec. Prečo?  Lebo je veľa muzikantov a každý hrá inú melódiu. A každý má, alebo sa snaží na svetlo Božie vyniesť a vynášať svoju pravdu. A zároveň sa  mnohí boja pravdu aj  šepnúť, nie to ešte vysloviť.  A to žijeme už v inom storočí. V tom minulom sa u nás pravda vyslovovala v krčmách, ale aj tam si človek musel dávať pozor na tajných. Dnes sa názorová pravda vykrikuje kade - tade, ale skutočná nikde, politici hovoria a hovoria a národ mlčky sedí dokonca mlčí už aj keď popíja. Ako keby sme sa naozaj báli tých, čo sa neboja...