Tentoraz sme sa pozreli na situáciu, keď parta nadšencov chce mestu pomôcť a samotné mesto robí všetko pre to, aby túto pomoc nemuselo prijať. Reč je o Prešove a jeho amfiteátri, ktorý pred desiatkami rokov postavili dedovia a otcovia v rámci akcie Z, teda bez nároku na finančnú odmenu. Iba preto, aby oni a ich deti a vnuci mali kam chodiť za kultúrou. Po bratislavskom amfiteátri pod hradom to bol druhý (a možno ani nie, ale podstatne väčší) amfiteáter na Slovensku vôbec. Budovali dedovia, otcovia, vojaci, požiarnici, zväzáci i pionieri, podniky, vojaci, ba dokonca aj väzni. Jeho začiatky siahajú do roku 1951, o rok neskôr sa už konal prvý propagačný koncert, pri ktorom ešte nebolo ani zďaleka dokončené  javisko ani  hľadisko. Aby k (dnes smutne známemu) 50. výročiu Slovenskej republiky rád bol „vyštafírovaný“ ako nevesta. Zažil mnohotisícové návštevy koncertov, filmových festivalov pracujúcich, folklórnych i politických mítingov. Nuž, to sa amfiteátru žilo, keď ešte neexistoval internet a  televízia vysielala na všetkých dvoch programoch iba niekoľko hodín denne.

Po rokoch rozkvetu však 90-te roky spôsobili pokles záujmu o akcie pod holým nebom, najmä, keď Prešov mal k dispozícii dve haly, v ktorých sa dalo koncertovať a mítingovať v každom ročnom období. Kedysi slávny a obľúbený stánok kultúry prešiel niekoľkokrát z ruky do ruky, aby nakoniec zostarnutý a schátraný ostal napospas počasiu, prírode, nezáujmu verejnosti  a developerom ako stará konská herka.  Užívali si ho už iba na zimu tam uskladnené lunaparky a ich personál. Pomaly sa začal nápadne podobať ruinám mnohých slovenských hradov.

Až sa dalo dokopy zopár nadšencov z radov milovníkov kultúry a muziky(v čele ktorých stála spoločnosť IMT Smile) a veci rozhýbali. Ako čas ukázal, sú to vynikajúci organizátori a plánovači, pod ich manažovaním (a poväčšine s ich či nimi zohnanými peniazmi) začal amfiteáter postupne dostávať novú, spočiatku skromnú, ale postupne sviežu tvár, s rysmi modernosti a detailmi vyhovujúcimi tretiemu tisícročiu. Je zbytočné sa na tomto mieste  zaoberať technickými problémami, tisíckami  brigádnických hodín i polenami hádzanými pod nohy, snaha členov občianskeho združenia Amfiteáter Prešov,  ktoré vedú dvaja Mirovia Táslerovci  a Rišo Hympán má jasné ciele a cesty, ktorými ich dosiahnuť.   Aj napriek tomu, že OZ žiadalo od mesta prenájom na 25 rokov, poslanci mestského zastupiteľstva ho z doteraz nejasných dôvodov skrátili o 5 rokov. Aký je v tom rozdiel? Opäť si možno položiť otázku či ide o závisť alebo „truc“ rozhodnutie. Zmluva na prenájom amfiteátra bola dokonca úradníkmi radnice (v pozadí ktorých stál (?) )zneužitá pri rokovaní o jej schválení na spoluschválenie aj nie kóšer prenájmu telocvične jednej zo základných škôl. Takže poslanci tento „balík“ odmietli schváliť. Na čo niektoré médiá reagovali sloganom „pravicoví poslanci sú proti prenájmu amfiteátra“ alebo „politické čachre“. Čo však vôbec nie je pravda, išlo viac-menej o kamufláž reality, teda zakrytie rýdzo osobných záujmov, ktoré mali byť pred verejnosťou dôkladne ukryté.  Pretože po osamostatnení prenájmu amfiteátra ako samostatného bodu majetkového prevodu prešlo schválenie hladko. A možno že poslanci konečne pochopili, že na Slovensku, predovšetkým východnom, sa organizovaním kultúry jednoducho zbohatnúť nedá. A že kultúra potrebuje predovšetkým zapálené srdcia.

„Táslerovci“  si vytýčili skutočne náročné ciele. Okrem organizovania priebežných väčších či menších kultúrnych podujatí počas celého leta (séria odštartovala hneď po schválení prenájmu ďalším ročníkom dvojdňového   mega „Dobrý festival“, ktorý je pokračovateľom bývalého Festivalu dobrej hudby) pre všetky vekové i záujmové skupiny Prešovčanov sú v programe aj výchovno-vzdelávacie akcie pre mládež, súťaže krásy, filmové  a folklórne festivaly, ale predovšetkým rozsiahla investično-modernizačná činnosť v areále. Združenie sa totiž na základe  nájomnej zmluvy s mestom zaviazalo investovať do amfiteátru v priebehu troch rokov zhruba pol milióna eur. Postaviť by sa tu mal krytý koncertný (ale všestranne  použiteľný  objekt s celoročnou prevádzkou - close area), pribudnúť by mala aj „korčuľovačka“, vylepšenia a modernizačné prvky zázemia areálu, z ktorého má byť jeden veľký, bezmála 30 tisíc metrov2 rozsiahly park, v ktorom bude miesto aj pre štyri stovky stanov.

Úľavou z toho, že nakoniec zvíťazil zdravý rozum a predovšetkým kultúra, si vydýchli nielen pôvodcovia znovuzrodenia prešovského amfiteátru, ale aj všetci kultúrni Prešovčania. Pre ktorých sa podarilo zachrániť jeden z najdôležitejších kultúrnych stánkov druhej polovice 20. storočia. A ktorí veria, že bude prekvitať a slúžiť aj v prvej polovici 21. storočia. Prešov má teda tohto roku dva kultúrne sviatky. Tým prvým je 55. výročie vzniku Parku kultúry a oddychu, ktorý na prelome tisícročí zažil hádam jedno z najťažších období svojej histórie, ale dokázal ho prežiť, no a teraz aj víťazstvo kultúrnych ľudí  nad nepochopením, závisťou a chamtivosťou. Veľa šťastia a nadšenia Táslerovci, nech sa v Prešove stretávate iba s ľuďmi prajnými kultúre a jej pokroku!