Tie  dve inštitúcie majú veľa spoločné. Už aj preto, lebo o akadémiách vied  sa hovorí  nielen v Kyjeve, ale i v Bratislave a Košiciach. Naša najvyššia a najuctievanejšia vedecká ustanovizeň nie tak dávno prežila tzv. palácový puč s úspešným koncom. Teda s výmenou jej prezidenta. Na Ukrajine  sa asi v najbližšom čase nič podobné nechystá, ale veľa nezodpovedaných otázok je i tam. V oboch krajinách, teda na Ukrajine i na Slovensku vedia, že akadémia vied je potrebná, dokonca nevyhnutná, ale v jej organizácii, riadení a najmä konkrétnej vedeckej činnosti sa musí toho veľmi veľa zmeniť. Ukrajinci si v roku 2018 pripomenú a určite i oslávia, storočnicu inštitúcie, ktorá sa dnes volá Národná akadémia vied Ukrajiny. To, že sa o nej píše a hovorí už tri roky pred jubileom je dôkazom, že intelektuálnej vrstve spoločnosti nie je vôbec ľahostajná. Má za sebou bohatú tradíciu, i keď jej hodnotitelia trochu smutne konštatujú, že nevychovala ani jedného držiteľa Nobelovej ceny. Ale aspoň sa zapísala do Guinnessovej knihy rekordov – až 52 rokov na jej čele stál uznávaný vedec Boris Paton. To je zatiaľ neprekonaný svetový rekord...

Takže, u našich východných susedov azda nikto nepochybuje, že Národná akadémie vied Ukrajiny /NAVU/ je veľmi potrebná. Ale naozaj v takej forme, v akej prežíva ešte zo sovietskych čias ? Azda i preto sa tak ťažko transformuje do súčasných podmienok /aká to nie náhodná podobnosť so SAV!/. NAVU je mamutí podnik s desiatkami „závodov“, inštitútov, laboratóriami, s tisíckami zamestnancov. Má hierarchickú štruktúru, akúsi pyramídu, ktorej špičku tvoria prezident a predsedníctvo NAVU, pod nimi je akademická nomenklatúra, teda akademici a členovia- korešpondenti a ešte nižšie   „pospolitý ľud“ , prakticky bez akéhokoľvek vplyvu vedeckí pracovníci, bez ohľadu na to, čí sú doktormi, alebo kandidátmi vied. Od nich vôbec nič nezáleží, nemajú na nič vplyv, uznesenia sa prijímajú bez nich a za nich. Jednoducho tu neexistuje žiadny demokratický systém riadenia, dokonca ani ten pseudodemokratický, ktorý existoval počas ZSSR. Voľby akademikov a členov – korešpondentov NAVU sa uskutočňujú bez účasti na nich vedeckých kolektívov a akademických inštitútov. Možno práve preto stačí byť aktívny v politike, napríklad šéfom Administrácie prezidenta /u nás Kancelárie prezidenta SR/, alebo lídrom silnej politickej strany, poslancom parlamentu, ale nikým vo vede... I tak sa takéto osoby stávajú akademikmi a členmi – korešpondentmi  NAVU „za zásluhy“. Stačí im k tomu veľmi málo. Napísať jednu monografiu a dať dohromady výber z niekoľkých uverejnených vedeckých prác. Odborníci právom poukazujú na absolútne nedemokratický výber akademikov kuloárno-kastovou nomenklatúrou.

AKADÉMIA A AKADÉMIE

Okrem Národnej akadémie vied Ukrajiny existuje ďalších päť odvetvových  akadémií vied /pedagogických, lekárskych, umeleckých, poľnohospodárskych a právnych/, pričom všetky dostali v roku 2010 štatút „národných“. Ich zakladateľmi boli v rokoch 1990 – 1996 rôzne štátne organizácie a ministerstvá. Samozrejme, aj tieto sú napojené na štátny rozpočet. Pritom často iba duplicitne robia tie isté práce ako NAVU. Už napríklad aj preto, lebo veľa akademikov a členov korešpondentov NAVU pôsobí v predsedníctvach odvetvových národných akadémií. Existujú však aj ďalšie občianske  organizácie, ktoré sa nielen nazývajú akadémiami, ale majú aj svojich vlastných akademikov a členov korešpondentov.  Sú to, napríklad, Ukrajinská akadémia vied, Ľudová akadémia vied, Humanitárna akadémia vied, Ukrajinská technologická akadémia, Akadémia vied vysokoškolského vzdelávania Ukrajiny, Ukrajinská akadémia politických vied, ukrajinská filiálka Medzinárodnej akadémie ekologických vied, ochrany ľudí a prírody. V oficiálnom registri právnických osôb je takmer 40 rôznych organizácií, ktoré vo svojom názve majú slovné spojenie „akadémia vied“. Niektoré názvy týchto  organizácií dokonca vyvolávajú úsmevy na tvári: Slovansko-árijská akadémia vied, Vojensko-kozácky  department Ukrajinskej  akadémie vied /UAV/ na čele s akademikom UAV, hlavným atamanom Medzinárodného zväzu kozáckych síl, generálplukovníkom vojensko-kozáckeho departmentu  UAV, patriarchom bojových umení „drak“ a zároveň lídrom Kozáckej ľudovej strany...   Takže v oficiálnej, teda štátnej, Národnej akadémie vied Ukrajiny /NAVU/ sa akademikom nemusí stať /a vo väčšine prípadoch ani nestane/ popredný doktor vied, v ostatných „akadémiách vied“, postavených pri rôznych občianskych združeniach je získať túto najvyššiu vedeckú hodnosť pomerne ľahko.

VEĽA ĽUDÍ – MÁLO PEŇAZÍ

Jedným z kritických problémov oficiálnej ukrajinskej vedy, teda v NAVU, je jej omladzovanie. Tak napríklad v roku 2013 bol priemerný vek vedeckých pracovníkov 51,3 roka, u doktorov vied 63,4 roka a u kandidátov vied 51,1 roka. Medzi jednotlivými pokoleniami zamestnancov NAVU je hlboká priepasť. Celkovo má NAVU približne 40 000 zamestnancov, z toho 19 000 priamo vo vede a 21 000 ostatných. NAVU pozostáva z 214 organizačných jednotiek, z nich je 168 priamo zapojených do vedeckej činnosti. Po prvýkrát v dejinách  Najvyššej rady Ukrajiny počas existencie samostatného štátu, teda od roku 1991, nie je medzi poslancami ani jeden predstaviteľ Národnej akadémie vied Ukrajiny. Preč sú teda časy, kedy si politické strany svoj imidž zvyšovali tým, že v zoznamoch kandidátov na poslancov parlamentu umiestňovali na popredných priečkach významných vedcov. Tí boli aj poradcami ministrov, členmi kolégií ministerstiev, poslancami, konzultantmi pri prijímaní  vážnych vládnych rozhodnutí. Vedci chýbajú aj pri riešení konfliktu na  východe  krajiny. Z toho vyplýva, že pre súčasné vedenie krajiny sú veda a bezpečnosť krajiny dve rôzne záležitosti, ktoré nemajú nič spoločné.

Azda neexistuje krajina, ktorá má toľko financií na vedu, koľko potrebuje. Samozrejme, týka sa to aj Ukrajiny. Tá má v tomto roku rozpočet na vedu 5,2 miliardy hrivien, čo je v súčasnosti asi 226 miliónov eur. Táto suma predstavuje 0,27 % HDP. Ukrajine chýbajú predovšetkým moderné laboratória a experimentálne pracoviská. V západnej Európe ich vybavenie menia každých sedem rokov. Ukrajinskí vedci môžu o takomto vybavení iba snívať. Zle na tom sú aj vedecké centra pri univerzitách a ďalších vysokých školách. Na Ukrajine je vyše sto /!/ takýchto učebných zariadení a tak financie sa ujdú iba tým, ktorých rektori svojou šikovnosťou dokázali niečo „trhnúť“ z celkovej sumy, určenej na vedu. Inou kapitolou sú vedecké zariadenia a ústavy, ktoré zostali na anexovanom Kryme a v tzv. zóne proti teroristickej operácie. Mnohí vedci sa síce premiestnili na územie kontrolované vládou a ukrajinskou armádou, ale napr. botanické záhrady, či vedecké základne s vybavením zostali na pôvodných miestach.

Nakoniec jedna poznámka: To, čo sme v predchádzajúcich riadkoch napísali o situácii v ukrajinskej vede sa veľmi podobá na to, čo sa deje v slovenskej vede. Táto podobnosť však určite nie je náhodná...

Vladimír MEZENCEV

/Príspevok napísaný pri finančnej pomoci Literárneho fondu/.