V súvislosti s ukrajinskou krízou sa v plnej nahote odhalila európska politika a aj neschopnosti integrovaného Bruselu. Dvaja “mieroví holúbkovia“, Merkelová a Hollande jazdia do Kyjeva, odtiaľ do Moskvy a potom do Mníchova na konferenciu o bezpečnosti. Výsledkom rokovaní je, dohodli sme sa, že si zatelefonujeme. Oheň na Ukrajine sa skôr rozširuje ako tlie a prichádzajú hasiči, ktorí sa podieľali na založení požiaru teraz s tým, že oheň treba uhasiť, pretože jeho hranice sa môžu rozšíriť - až do Bruselu. Američania spoza veľkej mláky na Ukrajine podkurujú jedna radosť a všeobecne sa vie, že žiadny Porošenko či Jaceňjuk tam nevládnu, ale vládne tam kyjevská americká ambasáda, ktorej záleží na tom, aby sa jej vrátili na Ukrajinu vyložené miliardy dolárov. Ukrajina naďalej krváca, počet obetí rastie každým dňom, ale to nikoho nezaujíma. Američanom sa darí vytvárať už aj v Európe zónu chaosu, okrem islamistov strašia Európu aj Putinom a jeho údajne imperialistickými chúťkami.

Niektoré malé európske krajiny sú už vystrašené tak, že pomaly nevedia kde je sever, okrem toho pôsobí v nich americká lobby, ktorá sa neštíti ani vyhrážok. Kotrmelce, ktoré predvádza napríklad Angela Merkelová stoja za povšimnutie. Nemecko je akože líder európskej únie a jeho slovo má v Bruseli váhu. Nemecko je však krajina v ktorej sú naďalej americké vojenské základne a hovoriť po nejakej nezávislej nemeckej politike je blud. Keď sa o to nemecká kancelárka pokúsila, spadlo na ňu odpočúvanie jej telefónu a nastal obraz v jej správaní voči spolupráci s Ruskom. Sankcie, ktorými štrngali všetci sa ukázali ako nezmysel, ktorý skôr tvrdo dopadol na európske krajiny, ako na Rusko, počítanie strát je, ktoré sú okamžité a následné, poriadne vystrašil krajiny EÚ. Na nedávnej konferencii v Mníchove zasa Angela Merkelová vyhlásila, že je za Európu od Lisabonu po Vladivostok. Toto bola pred piatimi rokmi aj idea, ktorú hlásal aj V. Putin, keď sa rysovala tesnejšia spolupráca EÚ a Ruska.

Rusko sa vďaka následnej európskej politike, ktorú podpaľujú Američania, tentoraz vzdialilo od tejto idey a obrátilo sa na Východ. A európske trhy zostanú bez odbytišť, čoho sa poriadne zľakli a preto sa Merkelová a Hollande snažia vrátiť sa späť. Už je však neskoro. Američania, ktorí sa už videli na Kryme ako odtiaľ vytláčajú Čiernomorskú flotilu, samozrejme toto fiasko nedokážu prežuť a ich záujem na eskalácii ukrajinského konfliktu je evidentný, už dokonca tam chcú dodávať aj zbrane. Kto sledoval práve skončenú Mníchovskú konferenciu mohol si to len potvrdiť. John MacCain, americký senátor a bývalý kandidát na prezidenta USA sa tam správal ako keby bol správcom Nemecka a jeho repliky na prejav Merkelovej či ruského ministra zahraničia Lavrova boli na hranici.

 Mníchovská konferencia a rôzne stretnutia, vyhlásenia, aktivita politikov evokujú presne tú istú situáciu aká sa udiala po Mníchove 1938. Nakoniec sa politici Európy, Ruska a Ukrajiny v normádskom formáte majú stretnúť v Minsku 11. februára. Ruský prezident V. Putin už povedal, že sa stretnutie môže uskutočniť, ak sa doladia všetky veci, ktoré boli predložené k urovnaniu ukrajinskej krízy. Existujú veľmi silné pochybnosti, že sa tak stane, pretože niektoré návrhy nie sú po chuti Ukrajine, teda vlastne USA. Ak by aj Porošenko podpísal nejaký dokument z Minska, ktorý by bol fakticky decentralizáciou Ukrajiny, nemusí sa do Kyjeva už ani vrátiť. Ono je naozaj zaujímavé, ako bude Porošenko rokovať s Putinom, keďže Ukrajina vyhlásila Rusko za agresora. Obidve republiky na Donbase sú z týchto rokovaní vylúčené a tie v poslednom čase dali jasno najavo, že si neželajú žiadnu existenciu spolu s Ukrajinou. A tak ak sa v Minsku niečo podarí podpísať bude to len prímerie, ktoré bude mať znova dočasný charakter a celý kolotoč na Ukrajine bude pokračovať, tak ako srbsko-chorvátsky, ktorý trval štyri roky.

Za všetkými týmito chaotickými udalosťami posledného polroka, či už pomaly roka je snaha dostať do konfliktu EÚ a Rusko, aby Američania mohli dosiahnuť podpísanie Atlantickej obchodnej dohody s EÚ. Dokonca je v hre aj nahradenie Nemecka ako lídra EÚ Anglickom. Hrozby vystúpenia Anglicka z EÚ sú len také bublifuky, ktoré netreba brať vážne. Na druhej strane existuje tu aj plán rozbitia EÚ, pretože pre Američanov by bolo jednoduchšie manipulovať s malými krajinami Európy, kde majú nasadené svoje marionetky. Tento veľký plán a jeho variácie existuje od roku 1982 a postupne sa napĺňa, teda odvtedy ako vznikla Brzezinskeho kniha „Veľká šachová doska“, ktorá je vlastne dlhodobým scenárom americkej politiky. Američania čelia teraz kolapsu svojej ekonomiky, ktorý sa prechodom na obchodovanie s rubľom a juanom bude ešte prehlbovať. A záchrannou brzdou americkej ekonomickej politiky boli vždy vojny a konflikty. Americké zbrane na skladoch môžu byť okamžite dodané na Ukrajinu. Európa sa toho samozrejme bojí najviac, lebo prípadný konflikt je mimo USA a Európa doplatí naň najviac. Jeden z amerických vojenských expertov však už povedal, že keby Rusko chcelo tak za 72 hodín zlikviduje celú ukrajinskú armádu, ktorá je v súčasnosti zdecimovaná. Takýto scenár určite existuje, niet o tom pochýb, ale Rusko do konfliktu nepôjde, to je dnes tiež úž jasné a niektorí európski politici pochopili, že na tom sa dá stavať urovnanie konfliktu, pričom musia brať do úvahy aj požiadavky Kremľa.

Do tohto marazmu vkročil aj slovenský premiér R. Fico, ktorý v čase politických manévrov navštívil Ukrajinu, kde sa stretol s Porošenkom a Jacenjukom. Slovenská tlač o tejto návšteve ergo misii skôr cudne mlčala, ukrajinská však priniesla informácie, kde zaznelo ďakovanie ukrajinskej strany za plynovú pomoc. Okrem toho napríklad R. Fico nastolil aj výstavbu širokorozchodnej železnice, Porošenko zasa chcel, aby sa Slovensko podieľalo odborníkmi na reformách na Ukrajine. Keďže však v delegácii bol aj minister hospodárstva je jasné, že sa hovorilo aj o platbách za plyn, ktorý tam reverzným tokom /samozrejme ruský/ dodávame. A tu nastáva tíšina, Ukrajina je totiž na dne a peniaze nemá, takže zostane v hre „Pán Boh zaplať“. A to ešte dostaneme takú malú facku v podobe „výsadku“ Putina 17. februára v Budapešti, ktorý tam nepríde s prázdnou rukou.

Melie sa to Európe a vo svete naozaj prirýchlo, čo môže mať nedozerne následky na ktoré sa budeme musieť pripraviť. A jednoduché to nebude.