Jedna z najobľúbenejších hlášok známeho akademika bola, že voľakedy žil v aj v piatich štátoch bez toho, aby mal pas. Bol rodákom z dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny, kde sa v dvadsiatom storočí naozaj striedalo Rusko s Poľskom, Maďarsko s Československom a potom všetci so Sovietskym zväzom. Teraz je to všetko jedno, od talianskeho Terstu po ukrajinský Ľviv je zasa všetko jedna oblasť, pas netreba. Akademik sa priznal, že tento bonmot patrí chýrnemu filozofovi Immanuelovi Kantovi, ktorý tiež neopustil rodné mesto, to sa nemenilo, ale menili sa štáty, ríše, cárstva, kam patrilo. Dnes to nie je východné Prusko, ale Kaliningradská oblasť Ruskej federácie a po nemecky tu hovoria len turisti.

Keď sa hranice často menili, akademik našiel výhodu v tom, že mohol načúvať, čo bubnujú na druhej strane. Vedieť, čo bubnujú v dedine na druhej strane hranice, to bolo preňho dôležité aj profesionálne. Treba sa obzerať, načúvať okolo seba. Toto som si pripomenul, keď ma na večeru pozval spravodajca veľkej verejnoprávnej nemeckej televízie, získaval tu na Slovensku ostrohy. Dal si záležať na tom, aby mi pripomenul, že je nepochopiteľné, ako zanedbávame udalosti v bývalom východnom Nemecku, pritom tam sú veľké problémy, privatizáciou, krachovaním podnikov počnúc a úbytkom obyvateľstva končiac. Nemci si s tým nevedia dať rady. Je nemálo nespokojnosti aj napriek tomu, že na východ plynú miliardy nielen z Únie, ale aj z osobitnej nemeckej dane solidarity. Východní Nemci si nechcú dať vziať mnohé, čo ich formovalo, sú nielen lokálpatrioti, ale aj patrioti, nechcú sa cítiť ako druhoradí. Keby sme sa poriadne poobzerali po východnom Nemecku, zistili by sme, že naše starosti a problémy sú v mnohom podobné, a nemuseli by sme si dať otĺkať o hlavy slovenský nacionalizmus.

Druhý kolega, na ktorého si spomínam, je Daniel, tiež získaval ostrohy spravodajcu na Slovensku. Potom v čase procesov s najbohatším Rusom Chodorkovským som ho pravidelne stretával v Moskve. Nakoniec robil v denníku, ktorý uverejňoval tajné americké depeše z WikiLeaks a je v sieti investigatívnej žurnalistiky. Pozoruhodný bol seriál o tom, ako sa nedodržuje nemecký právny poriadok, nielen pokiaľ ide o odpočúvanie kancelárky Merkelovej, ale pokiaľ ide aj o pomery na letiskách, kde už po nemeckej všestrannej kontrole nenápadný civil dáva pokyn, či cestujúci do USA môže alebo nemôže prejsť, a uniformovaný personál ho počúvne. Nenormálnosť spočívala v tom, že uniformovaný personál je nemecký a civil je príslušník osobitne americkej služby. To je len jeden z mnohých príkladov seriálu, ktorý vonkoncom nezaujal ani jedno z médií vychádzajúcich na Slovensku. Až teraz, keď sa prevalilo, že americká CIA spoločne s nemeckou BND roky odpočúvali, špicľovali aj spojencov sa to nedalo zatajiť. A aj to len preto, že akcia sa vraj v roku 1993 skončila. Kto to dnes v ére, keď toľko o odpočúvaní už na Slovensku vieme, tomu verí?

Ale sledovať, čo sa deje vo východnom Nemecku, je stále zaujímavé. Máme čo porovnávať. Teraz je zložitý a komplikovaný stav v malej spolkovej krajine Durínsko, ktorá má 2,1 milióna obyvateľa. My nepoužívame oficiálny názov Durínsky slobodný štát, ale slobodne ako suveréni sa správajú miestni poslanci, a to až tak, že zamávali vedením vládnej strany CDU, vyvolali hotové politické zemetrasenie v Berlíne a nevie si s tým dať rady ani kancelárka Merkelová. Durínsky slobodný štát a jeho poslanci – suveréni – sa postavil na zadné. Nemecký verejno-právny rozhlas Deutschlandfunk to komentoval tak, že v Durínsku sa odohráva dráma hodná Shakespeara, toľko je intríg, intrigánov, ktorí sú ráno hrdinami a večer sú už nikto, vyvrhnutí na dlažbu, plus podvody, zákulisné triky – slovom  William Shakespeare môže ľutovať, že nežije v dnešnom Durínskom slobodnom štáte, také drámy sa dejú.

Kto u nás si myslí, že žijeme drámu hodnú Shakespeara, kto je taký hrdý na naše pomery? Ale hádam na shakespearovskú komédiu by to bolo, čo sme menej než Durínsky slobodný štát?