Nie každý sa dostane do situácie, keď má verejnosti podať aspoň za priehrštie svedectva o človeku, ktorý vyše osemdesiat rokov ponúka spoločenstvu seba samého. Najskôr, tak robil ako dieťa, neskôr študentskými postojmi, potom za učiteľskou katedrou, najväčšiu časť života ako novinár, politik, telovýchovný funkcionár, človek v ktorom sa snúbi životná prax so skúsenosťou. Je to situácia náročná, zodpovedná, hlavne ak autor takej štipky z veľkosti či malosti iného - podáva s tvrdením, ktoré odpozoroval z jeho výrokov napríklad typu, že zdravý rozum je zbierka predsudkov nazhromaždených vo veku osemnástich rokov.

 O PhDr. Jozefovi Kuchárovi isto platí, že celým životom ho sprevádza mladosť, ktorú šperkoval a šperkuje v každom období svojským humorom, koreneným bystrosťou vlastného umu a vnútra, nevšednou pozorovacou schopnosťou či šikovnosťou. Tí, ktorí s ním mali pracovať, alebo i dnes spolupracujú potvrdia, že má rád poriadok v sebe, preto ho vyžaduje aj od iných a jeho sklon k  sebectvu je vyrovnaný ľúbivým a miernym správaním. Vie sa presne a jasne vyjadrovať, takmer perfektne načúvať slovám druhých s porozumením, preto neprekvapuje, že jeho životná tvorba je úžasne bohato zastúpená oblasťou z kategórie spisovateľskej či novinárskej.

Tí, ktorí tvrdia, že politici majú sklon myslieť na budúce voľby a nie na budúce pokolenie musia PhDr. Jozefa Kuchára z radov takých vyradiť, lebo jeho postoj, aktivity, prínosy i poznanie najbližších je práve opačné. Nepatrí ani medzi klaunov, ale na základe niektorých životných príbehov, v ktorých fungoval, ho práve až majstrovské kúsky špičkového klauna, humoristu, aj ľudské šibalstva posunuli  na omnoho vyššiu úroveň ako akéhokoľvek politika. Pozor, nie, nikdy sa nevysmieva z kamarátov, nerobí to ani v súvislosti s inými ľuďmi, ale to Hrabalom vyslovené, že do blankytne modrulinkého celofánu humoru sa dajú zabaliť utrápené a krvavé súčiastky denných starostí sú pre nášho jubilanta, zdobeného vekom dôstojnosti a ako sám zvykne vravieť, na takmer prahu mladosti vlastnej staroby, ako na mieru ušité.

Potom musíte mať na zreteli, ak by ste sa chceli podobnými kúskami pánovi doktorovi Kuchárovi revanšovať, že humor je jedným z prvkov génia. Často aj dnes navštívi kaviarenské a reštauračné zariadenia prešovského hotela Dukla, v ktorom vedieme s odstupom roku dialógy na rôzne témy života. Ak s ním debatujete o politike patrí sa mať na zreteli, že  ako skúsený a životom cepovaný človek má právo hovoriť svoje stanoviská o každej politike to znamená aj o jej principiálnych potrebách či klamstvách... V tom druhom prípade sa vždy snaží prostredníctvom verifikovaného faktu upozorniť, že niet inej cesty, ako ich opustiť...

Vášeň človeka niekedy prinúti k tomu, aby preháňal. Jeho osobe veľmi blízki ľudia však sotva počuli či zažili, aby vášeň povýšil nad rozvahu a vlastný prežitok. Každý z nás máme predurčenie obsadiť v živote určité miesto. Tak tomu bolo podľa našej skromnej mienky vo feudálnej spoločnosti, tak tomu bolo a je v kapitalizme, o komunizme sme snívali a počúvali teoretické, ale zatiaľ nežité úvahy, teda ani nerealizované, nespojené praktické a teoretické danosti tohto životného formovania ľudí na planéte Zem. Niečo podobné ako je to v prípade existencie sociálneho zmieru.

 Keď zvykneme v tomto smere otvoriť tému, on spravidla zareaguje aj tak, že história i súčasnosť nám len naznačujú, že kapitalizmus je iba zdanlivo potrebnou podmienkou politickej slobody. Je zrejmé, že nie je podmienkou postačujúcou. Fašistické Taliansko a fašistické Španielsko, Nemecko v rôznych obdobiach počas posledného obdobia z sedemdesiatych rokov minulého storočia., Japonsko pred prvou svetovou vojnou a v medzivojnovom období, cárske Rusko v desaťročiach pred prvou svetovou vojnou – to všetko sú spoločnosti, ktoré rozhodne nemožno označiť ako politicky slobodné. No predsa, v každej z nich bolo súkromné podnikanie dominantnou formou ekonomického usporiadania.

Je preto zjavne možné, aby sa opakovali pokusy o praktický spôsob existencie takého ekonomického systému, ktorý by vo svojich základoch mohol obsahovať príponu .....izmus, ale konečne by malo ísť o politický systém, ktorý by zaručoval slobodu väčšine na zemeguli existujúcich a žijúcich ľudí, nie snahy o cesty do neslobodna pre iných, než je to malé percento vyvolených. Dokonca existujú tvrdenia, že aj v týchto spoločnostiach, ktoré sú vyššie spomenuté, mali občania omnoho viac slobody než občania moderných totalitných štátov. Existujú takí, ktorí v tomto smere dávajú bývalý Sovietsky zväz ešte pred  nacistické Nemecko, kde bol ekonomický totalitarizmus spojený s politickým totalitarizmom. Je známe, že ešte aj v cárskom Rusku mali niektorí občania za určitých okolností možnosť zmeniť zamestnanie bez potreby súhlasu politickej autority, pretože kapitalizmus a existencia súkromného vlastníctva do istej miery kontrolovali už vtedy centralizovanú moc štátu.

Čo sa deje v dnešnej politike? Máme na mysli tú svetovú, lebo u nás máme  a od roku 1989 prežívame na veľkom smetisku dejín namiesto toho, aby sme sa z histórie poučili niečo čo dokonca pripomína slávnu Rímsku ríšu a jej pád. Keď čítame tieto riadky, tie patria aj oživeniu filozofických výrokov známeho filozofa starovekého Grécka Sokratesa, ktorý o mládeži povedal aj toto: "Naša mládež miluje prepych. Nemá správne správanie. Neuznáva autority a nemá úctu pred starobou. Deti odvrávajú rodičom, srkajú pri jedle a tyranizujú svojich učiteľov."

Rímsky stoický filozof, štátnik a dramatik Seneca zase povedal: „Naša mládež miluje prepych, je zle vychovaná, vysmieva sa predstaveným, vôbec si neváži starých ľudí. Dnešné deti sú hotoví tyrani. Nevstanú, keď do miestnosti vojde starší človek. Odvrávajú rodičom. Jednoducho povedané: sú veľmi zlé...!“ Treba však podčiarknuť, že mladý človek nikdy nezapínal svojimi postojmi a skutkami gombíky na oblekoch nahého kráľa, ani nehľadal priesečníky na koľajniciach života. Mladosť by mohla byť krásnym úsekom zo života človeka, ak by prišla až neskôr v jeho žití. Mládež dneška má tendencie v súčasnom živote o všetkom rozhodovať , je presvedčená na základe svojich postojov a verejných ohlasov, že všetkému rozumie v súvislostiach, preto také postoje aj k osudom iných, aj starších, skúsenejších, životnými pravdami preverovaných. Aj o takých chce rozhodovať s dátumom dneška.

On, PhDr. Jozef Kuchár aj na také pravdy a konštatovania počuje. Rieši ich v sebe, smutne sa usmieva, dakedy plače vo svojom vnútri. "Existujú takí, ktorí sa snažia žiť tak, aby keď nebudú,, plakal na ich pohrebe aj hrobár? zvykne sa po takých vyjadreniach pýtať skúsený človek, ktorý mal možnosť v rôznych obdobiach ľudskej histórie pozorovať a poznávať tisíce pádov, ale i rovnaké množstvá vstávaní z ľudského bahna. Dokonca poznal a pozná veľmi dobre súvislosti športu v živote ľudských pokolení. Aj vtedy, keď sa lámali charaktery a vzťahy medzi ľuďmi. Bolo tomu tak aj v zložitom februárovom období roku 1990, kedy bol predsedom Organizačného výboru skupiny "B" MS v hádzanej mužov v Prešove. V Prešove bol už predtým generálnym tajomníkom Organizačného výboru MS 20 ročných hokejistov. Svoje bohaté skúsenosti, funkcionársku zrelosť a cit pre kvalitu práce v kolektíve v prospech športu a dobra ľudí dokumentoval aj ako predseda Organizačného výboru cyklistických pretekov Okolo Slovenska, alebo ako hlavný organizátor Majstrovstiev Československa v krasokorčuľovaní, či  funkcionárom celoštátneho formátu v iných oblastiach ľudskej existencie. Možno aj preto zvykne poznamenať: " Šport neutvára a neutváral charakter, ale odkrýval ho a odkrýva. Stačí sa dívať z toho hľadiska už len na pohľad na prístupy politických zoskupení k športu a ľudskému zdraviu."

Veľa vlastných úvah, poznaní, postojov priblížil vo svojich knihách, v publicistike prostredníctvom tlačeného slova v printových a elektronických médiách. Vyše 15 rokov bol šéfredaktorom Prešovských novín. Písal najmä do Pravdy, Športu, Slovenskej republiky, Národnej obrody ale i mnohých ďalších, farebný časopis Svet športu nevynímajúc. Spolupracoval a aktívne spolupracuje aj s podaktorými internetovými portálmi, mierou vrchovatou sa zaslúžil, že existujú internetové noviny Slovenský rozhľad, ba v určitom čase ako zástupca riaditeľa Slovenskej televízie nechával pečať svojho "ja" aj v Slovenskej televízii. Ako spoluzakladateľ a terajší predseda Únie slovenských novinárov dnes stále odovzdáva mnohým praxou i štúdiom, vlastným životom získané. Okrem múdrych myšlienok a odkazov pre budúce generácie neprivatizoval nič.

Ak ho náhodou ešte aj dnes stretnete na prechádzke ulicami Prešova, skúste si všimnúť pokoj, ktorý sa k vám šinie už aj z pohľadu na pokojné, uvážlivé kroky manželov Kladie a Jozefa Kuchárových,  aj keď od roku 1995 bývajú v Bratislave. Keď ich budete ďalej pozorovať, možno dospejete tiež k záveru, že tomu, v kom prebýva láska, je celý svet jedna rodina. Sám jubilant na také argumentácie zvykne zareagovať aj takto. " Každý máme na tejto Zemi svoju 13. komnatu, ktorú pred svetom neradi odomykáme. Myslím si však, že keby sme mohli navrátiť lásku do rodín, svet by sa zmenil možno aj na raj. Na svete však existuje len jedno hrdinstvo - vidieť svet taký, aký je a milovať ho." Aj prostredníctvom pohľadov, takej úrovne eseje o jubilantovi a s jubilantom, akú ste práve mali možnosť dočítať.

Jej autor tvrdí, že bola napísaná rečou jeho srdca na základe poznania samotného jubilanta PhDr. Jozefa Kuchára, ktorého má umiestneného na prvých miestach vo veľkom zástoji múdrych tohto sveta. Aj takým spôsobom môže byť verejne deklarovaný vinš vďaky, ocenenia tvorivej, profesionálnej práce od všetkých, ktorí poznali a čerpali z jeho majstrovskej dielne života množstvo skúseností, nápadov i postojov, ale rovnako dokázali povedať "nie" priamo do očí, ak s niečím, čo sa priečilo reči ich  srdca, nesúhlasili.

Keďže sa chceme zaradiť k tým, ktorí zvyknú tvrdiť, že život máme požičaný a nie darovaný, radi by sme dopisovali k týmto riadkom ešte ďalšie pozoruhodné a potrebné pravdy pre životy iných zásluhou zdravia jubilanta, nášho priateľa, učiteľa, z ďalších rokov vďaka jeho životnej ceste po osemdesiatke.

Nevieme pohnúť horami, nevieme zastaviť čas , nezdravé je šíriť, podporovať zátarasy cestami, na skyvu kvalitného chleba bol potrebný a bude, vždy len zdravý obilný klas! Aj preto bude cťou počúvať ešte ďalšie roky pána Kuchára, jeho živé slovo stojaceho vedľa nás, jeho živý hlas!