Nadchádzajúce parlamentné voľby už cítiť na každom kroku, aj keď reálne sú pre občanov ešte stále ďaleko. Čo ako sa slovenskí politickí kaskadéri snažia balamutiť „svojich“ potencionálnych voličov, jedno nechcú svorne prezradiť – aké reálne dosiahnuteľné priority si dávajú do budúceho volebného obdobia v prípade, že sa dostanú do parlamentu, nie to ešte nedajbože do vlády. Je isté, že ich už pred časom plánované zahmlené a nekonkrétne ciele im v súčasnej dobe poriadne premiešala arabská invázia do Európy, pretože verejnosť (najmä voličská) na ich postoje čaká. Avšak nie na politické „oblbováky“, ale na priamo vyložené karty na stôl. Pretože teraz ide doslova o život.

O tom, že Robert Fico svojim zásadným a nekompromisným postojom k súčasnému diktátu hlúposti politického centra únie zbiera body po priehrštiach, nepochybuje nikto, ani jeho rivali z mizernej tzv. opozície. Je to vlastne ešte vôbec opozícia, alebo iba klub tlčhubov, ktorých cieľom je iba to, aby si  naďalej lebedili vďaka štedrým dotáciám „na činnosť“, ktoré si kedysi v parlamente odklepli?

Ľudia, ktorí si všímajú dianie s celoštátnou pôsobnosťou (teda výsledky ktorého sa dotknú veľkej časti obyvateľstva) však teraz nechápavo krútia hlavami nad tým, ako je možné, že v súčasnej zložitej situácii sa medzi závažné problémy Slovákov dostalo solenie. Vlastne, vraj presoľovanie. Takže v tom tkvie podstata neradostného zdravotného stavu nášho národa? Nie v spolovice nefungujúcom a drancovanom zdravotníctve,  ktoré nikto zo „zodpovedných“ ministrov nevie dať do poriadku, pretože z obrovských dier v trupe tejto lode odtekajú peniaze ako kanalizáciou, pretože všetko sa rieši nesystémovo a neodborne, keďže na radikálnu nápravu nie je „politická vôľa“? Takže, Slováci, traste sa, v krátkom čase príde na svet „soľomer“, ktorý bude hlásiť do centra (samozrejme, že vďaka konečne spoľahlivo a bezchybne fungujúcemu systému digitalizácie spoločnosti) každé zrnko soli, ktoré vo svojom stravovaní  použijete. Či už doma, v reštauráciách, pri opekačkách v prírode alebo v parlamentnom bufete.

Už sa zrejme zabudlo na to, že istý bratislavský štátny úrad predal jediný spracovateľský závod soli na Slovensku – Solivary Prešov, jeho rakúskej konkurencii (ktorej kvalitou svojich výrobkov a ich cenami  liezol na nervy tak, že o jeho likvidáciu usilovala prakticky od rozpadu Československej republiky. Vlastne, od vzniku samostatného Slovenska.) A hneď ako Solivary dostala do svojho majetku tak podnik zavrela, zamestnancov prepustila a technológiu zlikvidovala. Perfektne zorganizovaná poprava, pri ktorej kata robil ktorýsi bratislavský štátny úradník. Takže to, že dnes solíme soľou pochybnej kvality, vôbec nie je zaujímavé,  pre zdravie národa je dôležité, koľko solíme. Nuž, ako vlastne vedia bratislavskí úradníci rozlišovať veci dôležité od hlúpostí, dokazujú aj teraz cez „integrovaný dopravný systém“. Ako ho pripravili, koľko stál a ako (ne)funguje (a koľkým ľuďom už zničil psychické zdravie), toho sme svedkami práve v týchto dňoch.

Podľa toho, čo kedysi povedal Ján Werich v úlohe neschopného vládcu filmovej rozprávky „Byl jednou jeden král“, (slovenská verzia má od Dobšinského čias názov Soľ nad zlato!) žiaľ, bratislavskí úradníci sa tak skoro do dôchodku nedostanú a budú nám otravovať život svojimi nezmyslami aj naďalej: - Človek by nemal zostarnúť, kým nezmúdrie!

Ale okrem toho povedal ešte dve ďalšie pravdy: „Konečne som pochopil, že odbornú prácu majú robiť odborníci“ a „Kedy už konečne dokážem rozpoznať pravdu skôr, než sa obráti proti mne?“ Na jednu rozprávku, natočenú za raného socializmu, múdrosti až-až, však?

Z tohto rozprávkového pohľadu možno položiť ešte ďalšiu konkrétnu otázku: Kedy už konečne prestanú slovenskému premiérovi (nech sa snaží ako sa snaží) brať politické body jeho vlastní ľudia vďaka svojej hlúposti? Najmä teraz, keď sa prudko zvolebnieva?